Kvety hrušky sú prenádherne zoradené do kruhov, ako nevesty, odeté v bielom. Vníma svetlo jarného slnka, ako presakuje cez husto obťažkané konáre a hladí ju po vlasoch. Keď zavrie oči, všetky vnemy vníma silnejšie, akoby jej oči zabraňovali poňať všetkú veľkoleposť toho momentu. Cíti vôňu kvetov, jemnučkú, no aj tak príjemnú. Mieša sa s zemitou vôňou kôry, ktorá sa jej bolestivo otláča do pokožky. Po chvíli už vysenie dolu hlavou nieje také príjemné.

Napne svaly, neochotne preruší ten čarovný okamih, zodvihne sa, vylezie na konár, na ktorom predtým visela a od neho na zábradlie balkónu.

Domom sa rozlieza vôňa pečeného mäska, rasce a majoránky. Okrem toho ešte je vo vzduchu cítiť jar, príjemnú a lahučkú, ako si pomaličky uzrupuje čoraz väčšie právomoci nad zimou. Daniel leží na posteli a dokončuje písmeno A na nadpise ich projektu na dejepis. Je na ten nadpis hrdý viac, než na celý projekt o dejinách Mezopotámie, pretože sa mu fakt podaril. Vie to, vidí ten sústredený pohľad na jeho tvári, ako zelenou fixkou obťahuje posledné línie.

Zavrie fixku a otočí papier smerom k nej, keď vojde do izby. „No? Čo sa mňa týka, toto by ocenil aj Picasso.“

Ema divoko rozhodí ruky a potom si ich pritisne k tvári.

„Dokonalé! Toto by sa malo vystaviť v galérii, nie plýtvať tým na dejepisárku!“

Do-ko-na-lé. No proste...

Daniel sa rozosmeje a hodí po nej plyšáka. Dievča ho v letku zachytí a rozosmeje sa

„Netrep!“

„Fakt!"

Poschodím sa rozľahne zvonenie domového zvončeka. Je krátke, ale rázne.

„Ema, choď otvoriť!“ zakričí otec z pracovne. Ona poslúchne, naboso vybehne na chodbu, zletí dole schodmi. V rohu skla dverí uvidí kúsok uniformy a preletí ňou závan zlého pocitu. Keď otvorí dvere, tí dvaja muži a výrazy na ich tvárach...

Zaspätkuje.

„Ste slečna Kollárová? Hľadáme vašich rodičov. Ide... o vášho brata. “

Marko...

Marko, ktorý včera neprišiel domov.

Marko, ktorý volal, že ostane u kamaráta.

Marko, ktorý sa posledné mesiace choval tak podivne.

A ona nič nevidela. Alebo sa rozhodla nevidieť.

Padá. Najprv padá na zem, keď sa to dozvie. Kolená zoslabnú a ona, hoc by to nikdy o sebe nepovedala, klesá na zem. Zachytia ju otcove ruky. Potom padá vo svojej mysli, neschopná sa zastaviť, zachytiť sa, nájsť pevnú pôdu pod nohami. Tam ju nemá kto zachytiť.

Neschopná, neschopná.

Vidí Danielove nežné oči, ako ju hladia po tvári, jeho paže, ako ju ťahajú do objatia, no nemôže tomu celému uveriť.

Dokáže byť svet v jednu minútu dokonalý, presýtený farbami a vôňami a druhú minútu len pustým miestom bez života?

Ó áno, dokáže. A ako ľahko.

Muži v uniformách sedia za stolom v obývačke, vysvetľujú okolnosti, ona schúlená do seba pláva kedsi medzi vedomím a nevedomím.

Predávkovanie. Našla ho nejaká partia štrnásťročných faganov pod mostom na sídlisku, na opačnej strane mesta, než kde mal byť.

Ema si snaží spomenúť, kedy s ním hovorila naposledy. Čo jej povedal naposledy. Ale chaos jej zahltí myšlienky a ona z hrôzou zistí, že si nedokáže vybaviť ich posledné stretnutie. Muselo to byť predvčerom, muselo to byť predvčerom...vstáva skôr ako ja, museli sme sa stretnúť predvčerom poobede...

Ale je tam len tma.

Strašná úzkosť jej zovrie hruď.

Muži v uniformách ich nechávajú sa spamätať, no ich ďalšie otázky sú neodkladné.

Nesprával sa zvláštne? Netajil niečo? Často vynechával školu? Začal mať problémy s hnevom? Kradol vám peniaze?

Ema môže s pravdou odpovedať na všetko z toho - nie.

Marko, čo si to urobil?

A/P

Začíname v krátkosti, ale kruto. Marko je síce mŕtvy, ale ešte bude mať veľa priestoru.