Lož ma krátke nohy a pre môj život to platí dvakrát viac ako pre niekoho iného. Vždy som si totiž naivne myslela, že všetky moje klamstvá a tajomstvá ostatnú presne tam, kde som ich chcela.

Lenže život ma iné plány a pokiaľ ide o pravdu, dnes si ju vážim oveľa viac než kedykoľvek pred tým. Pochopila som totiž, že rúškom pravdy je všetko oveľa znesiteľnejšie, než život v klamstvách, ktorý sa postupne zamotáva v zložitú pavučinu, z ktorej je neskôr veľmi ťažké sa odmotať.

Už sú to dva roky, čo sa môj život kompletne zmenil.

Tajomstvá sú fuč a s nimi aj tá záťaž, ktorá ma ťahala dole.

A všetko zmenila pravda. Teda pravda len do tej miery pokiaľ nosí meno Benjamin Atkins.

Ale po poriadku.

Po uzmierení s Lucy sa môj život vrátil do starých, ale predsa len dobrých, koľají. V škole sme prežívali doslova peklo kvôli skúškam, voľbe vysokých škôl a najmä nás všetkých strašila budúcnosť. Nikto v našom veku si predsa nemôže zvoliť cestu po ktorej bude kráčať celý život. Jednak sme primladí a naša voľba je nie vždy správna. Tak to bolo aj so mnou.

Vždy som túžila byť niečo viac. Lekárka. Učiteľka. Skrátka niečo, čo by posunulo dopredu nie len mňa, ale najmä život ostatných ľudí. Akonáhle však prišlo na samotnú voľbu, bola som stratená. Už som vonkoncom netušila kam ísť a čo ďalej so svojim životom robiť.

To bolo prvýkrát čo sme sa s Benom zase raz kvalitne pohádali. Nie preto, že boli naše voľby rozdielne, ani preto, že sme sa na ničom nezhodli. Skrátka nám obom liezla na nervy predstava, že budeme musieť jeden druhého opustiť.

Napokon sme sa dohodli, že sa o tom prestaneme rozprávať. Nebudeme to riešiť a o výsledku si povieme, až keď nám prídu oznámenia o prijatí. Pravdupovediac, hrozne som tŕpla a doslova umierala pri všetkých tých školách, ktoré si Ben mohol zvoliť... ďaleko, ďaleko odo mňa. Dnes by som sa však nad týmito myšlienkami iba zasmiala, pretože osud to zariadil za nás a oboch nás priali na rovnakú školu, bez toho, aby sme o tom vôbec tušili.

Samozrejme, že náš vzťah nebol vždy ideálny. Och, vôbec nebol ideálny.

Keď pár dní pred skončením školy našli v Lucasovej skrinke drogy, nemohla som si pomôcť a istá časť mňa, určite tá najhlúpejšia zo všetkých častí, to zvalila na Bena. Ani som vlastne netušila čo ma to napadlo, len som si skrátka myslela, že sa chcel pomstiť a tie drogy mu tam postrčil.

Rozišli sme sa.

Síce len na tri dni, ale boli to rozhodne najhoršie tri dni môjho života.

V lete som odišla za mamou. Nie, nie sama, ale s Benom verne, po svojom boku. Najprv som sa hrozne bála. Seba. Jej. A najmä reakcie, ktorú vo mne spôsobí to, že ju znova uvidím. Lenže nič z toho čoho som sa tak ukrutne obávala sa nestalo.

Čakala nás na letisku. V čiernom kabátiku, úzkych bledomodrých džínsoch a v čižmičkách na opätku. Kedysi čierne vlasy mala blonďavé, na nose dioptrické okuliare a v ruke zvierala malú značkovú kabelku, ktorá jej výzoru len dodávala elegantnosť. Bola to moja mama, ale vôbec nevyzerala ako ona. Ani len náznakom sa nepodobala na ženu, ktorá nás opustila.

Myslela som si, že jej nedokážem odpustiť, ale stačilo, aby vyslovila moje meno, venovala mi ostražitý úsmev a visela som jej okolo krku ako päťročné dieťa.

Nič však nebolo lepšie ako znovu vidieť svojho malého brata. To čo ma strašilo v snoch sa nesplnilo a namiesto opýtania sa, kto som a prečo som tu, ma objal a dokonale zamatovým hlasom povedal, že mu jeho staršia sestra veľmi chýbala.

Bol to ten najskvelejší týždeň a naše vzťahy to neskutočne upevnilo.

Čo sa týka otca. Našiel si priateľku. Milá pani v staršom veku, ktorá len náhodou, ale úplnou náhodou bývala oproti nám sa jedného dňa objavila vo dverách, s prosbou o balíček cukru a tadá... láska bola na svete.

A presne pred rokom som sa stala krstnou mamou malého Thea. Riina panika bola totiž na pravom mieste a v brušku jej naozaj rástlo malé bábätko, ktoré sa tam ako mi vysvetlila ona, objavilo úplnou náhodou(?!). Nikto sa však neradoval viac ako Tony, ktorého táto správa neskutočne potešila.

No a teraz. Teraz mi po rozume behala jedna veľmi dôležitá a zásadná vec.

„Parker!" skríkla som a frustrovane si rukou prešla po tvári. „Nedávaj tu tortu tam, chceš, aby sa na tom slnku roztopila?"

Parker len nechápavo nadvihol jedno obočie, pokrútil hlavou zľava doprava a následne ma častoval rozčúleným pohľadom. „A kde ju mám akože položiť ak nie sem?"

Mala som sto chutí niekomu vraziť, no namiesto toho som pristúpila k nemu, vytrhla mu tácku s čokolodávou tortou z ruky a položila ju na malý konferenčný stolík vedľa fľaše vodky, ktorá tam vôbec nemal čo robiť.

„A kto sem dal toto?" zavrčala som popudene a keď sa mi pohľad stretol s Dylanom, ktorý sa ľahkovážne rozvaľoval na gauči, s jednou rukou pohodenou okolo Lucy, pochopila som. „Vážne Dylan? Kázala som ti to položiť sem?"

„Neprežíva to nejako?" opýtal sa niekto šepky a ostatní sa hlasno rozosmiali.

Ha. Ha.

„Vtipné," zaironizovala som vlastné myšlienky a následne sa poobzerala po miestnosti. Všetko bolo dokonalé. Na stole sa povaľovali dobroty od výmyslu sveta, na stenách viseli rôzne narodeninové ozdoby a najmä v miestnosti boli ľudia, ktorým na Benovi ohromne záležalo.

„Má len dvadsať," zavzdychal Alex umučene a rovnako ako Dylan s Lucy, aj on sa posadil na gauč a Emmu stiahol na svoje kolená. Tá mi dovtedy so širokým úsmevom na perách pomáhala, keďže ostatní nejavili žiaden záujem.

„Dvadsať máš len raz v živote," napomenula som ho a očami ešte raz zablúdila po miestnosti. Chýbal tu len Ben, jeho rodičia, ktorí ešte stále pracovali a nakoniec Tori, ktorá je dôvodom, prečo oslávenec mešká na vlastnú oslavu.

„Nie," zasmial sa Parker a schmatol ma okolo pliec. „Dvadsať máš celý rok, Franny."

Zlostne som do neho štuchla, načo vydal zo seba ďalší hrdelný smiech a následne si úzkostlivo premeral všetkých v miestnosti. „Vy si vážne myslite, že poslať toho krpca ako rozptýlenie bolo vhodné?"

Všetci sme ostali ticho. Nikto sa totiž ani neodvážil niečo povedať. Aj ja som tušila, že poslať Tori, aby Bena rozptýlila nebol najvhodnejší nápad. Lenže ona nástojila a ja som si to u nej už viac nechcela pokašľať a navyše... v tom čase som jej málinko dôverovala.

„Hovoril som vám," odvetil Alex unudene a jeho pohľad sa stretol s mojim. „Si na ňu až príliš dobrá a navyše dobre vieš, že vždy všetko pokazí."

Zaťala som sánku, aby som mu zbytočne nevynadala a následne zvesila plecia. „Možno sa im niečo..."

A potom niekto zatresol dvere, dom naplnil Torin smiech a nikto z nás nestihol ani zakričať pripravené: „Všetko najlepšie Ben!", pretože dnu vtrhla ona, tackavo sa oprela o rám dverí a zvolala: „To je pre mňa! Ale ja nemám narodeniny!"

Takmer som vypustila z pier masu nepríjemných nadávok, ale okamžite som pochopila, že je opitá a odrazu sa mi to nezdalo ako vhodná alternatíva. Namiesto toho som k nej pristúpila bližšie a nepatrne si ju obzrela. Tackala sa, na ruke mala obrovskú modrinu a namaľované pery jej zdobil široký úsmev, ktorý sa až priveľmi podobal na Benov.

„Tori kde je Ben?" šepla som, ale odpovede som sa nedočkala, pretože sa dnu dovalil práve spomínaný so zlostným, priam rozzúreným výrazom.

Ani sa na mňa nepozrel, nevšimol si ani ľudí v miestnosti, len schmatol Toriinu ruku, priamo tam, kde sa jej rysovala obrovská modrina a zúrivo predniesol. „Čo to malo znamenať Tori?!"

Nekričal, nevrčal, ale doslova syčal a aj ja som sa ho mierne bála.

Tori sa však rozžiarili oči, akoby práve zazrela nádherný vianočný stromček a následne sa zase raz naširoko usmiala. „Chcela som sa len baviť, nerob z toho drámu, Benjamin."

„Myslíš, že to je vtipné?" zreval a to už sa neusmievala ani Tori.

„Ben," oslovila som ho chabo, prikladajúc mu dlaň na plece, on sa však prudko zvrtol, počastoval ma rovnako vražedným pohľadom a následne zamrmlal niečo ako. „Mlč Franny."

„Všetko najlepšie Ben!" zvolala Emma a všetci sme si ju zarazene obzreli, ona však vstala, schmatla malú taštičku a pobrala sa k nemu, s vystretou dlaňou. To Bena donútilo pustiť Tori a venovať Emme všetku pozornosť. Už som chápala o čo jej ide.

Zatiaľ čo sa ostatní pustili do srdcervúcich gratulácií, ja som chytila Torinu ruku a bez zbytočných protestov (čo ma prekvapilo!) som ju odtiahla do bezpečia jej izby. Tam sa posadila na posteľ, sklonila blonďavú hlavu a ticho vzdychla. „Pokazila som mu narodeniny."

Nechcela som vyzvedať, ani ju zbytočne hnevať a preto som si k nej pokľakla a ľahko uchopila jej studené ruky medzi tie svoje, horúce. Nebránila sa a ja som opäť ostala prekvapená. „Neboj, jeho to do rána prejde a zajtra to bude zase normálny, šťastný Ben."

Chvíľu mlčala, len zaujato sledovala naše ruky a následne prudko vstala, až som takmer stratila balans. „Čo ma potom ako sa má?"

A je to tu, pomyslela som si a sledovala ju ako zo seba sťahuje hrubý sveter, následne tričko a keď ostala iba v podprsenke, otočila sa venovala mi zamračený pohľad. „Idem spať... ak dovolíš."

Vystrela som sa, pomaly prešla až k dverám, no nakoniec som predsa len neodolala a potichu prehovorila. „Vieš, že so mnou môžeš kedykoľvek hovoriť Tori. Kedykoľvek," ani sa na mňa nepozrela, len naďalej postávala uprostred izby s pohľadom zabodnutým niekde ďaleko pred sebou. „Dobrú noc."

Na chodbe som sa oprela o najbližšiu stenu a na malý, celkom malilinký moment zatvorila oči. Cítila som, akoby ma opúšťala všetka energia a predstava nejakej narodeninovej oslavy sa mi odrazu zdala celkom banálna.

„Tak ako?" ozvalo sa pri mne a ja som od ľaku poskočila, prikladajúc si dlaň na rýchlo tlčúce srdce.

„Vystrašil si ma."

Ben zomkol pery, chytil ma za končeky prstov a potiahol do svojej izby, kde za nami ticho zatvoril dvere.

„Prečo nie si na svojej oslave?" opýtala som sa s pohľadom zotrvávajúc na jeho tvári. Mračil sa, ruky zatínal v päsť a hruď sa mu chvela zlosťou.

„Je to moja sestra, ľúbim ju, ale to čo vystrája posledné roky sa vymyká spod kontroly!" zavrčal a ruka mu vystrelila k vlasom, za ktoré si frustrovane potiahol. „Čo mám robiť Franny?"

Jeho zmätok ma donútil urobiť krok vpred, obmotať ruky okolo jeho pása a ponoriť mu hlavu do medzery medzi krkom a ramenom. „Ľúbiť ju takú aká je."

„Nechápeš," zamumlal, takisto ma objal a následne pobozkal do vlasov. „Ničí ma to."

Zatvorila som oči, dovolila si hlasno vydýchnuť a následne mu vtisla jemný bozk priamo na krk. „A niečo ničí ju, Ben. Niečo sa jej stalo a preto sa správa ako sa správa."

Zostali sme ticho pár minút, objímajúc jeden druhého. V tichu. S vlastnými myšlienkami.

„Všetko najlepšie," šepla som a on sa prudko nadýchol.

„Čím som si ťa zaslúžil Franny?"

Venovala som mu ďalší bozk na krk, a hneď na to ďalší, nasledovaný ešte jedným. „Pretože si úžasný."

„Ľúbim ťa," zachrapčal, ľahko sa odo mňa odtiahol, pozrel mi do očí a následne sa tak zákerne, svojsky usmial. „Čo keby sme vynechali oslavu a vrhli sa na darčeky?"

„Aké darčeky?" spýtala som sa nechápavo, predstierajúc, že netuším o čom to hovorí.

„Ty. Ty si predsa môj darček, nie?"

Och. Ľúbim ho.

Nikdy som neverila v šťastné konce, ale to čo som cítila v tej chvíli bolo niečo neuveriteľne úžasné!

KONIEC!

~~~~

Prosím nájdite si ešte minútku času a prečítajte si tento "kec", ktorý som zo seba dostala. Čo vám povedať. Ďakujem zrejme nebude stačiť, ale predsa to použijem. Vďaka vám by tento príbeh nebol, takže si vážte nie len písmenka na klávesnici, ale najmä seba, lebo toto tu je iba kvôli vám. Ak sa tu nájde niekto, kto ostal sklamaný, teraz má príležitosť vyjadriť sa v komentároch, ja sa rada dozviem naozaj hocičo :)

!!!!! A teraz jedna podstatná informácia... s Benom a ani s Franny sa nelúčte, pretože som pre vás prichystala prekvapenie. Nie, nebude to o nich, ale o Benovej mladšej sestre Tori, ktorú už veľmi dobré poznáte :) takže v mojom profile nájdete príbeh - Another Love (nepýtajte sa ma prečo, :D), ktorý vám a dúfam aj mne prinesie veľa... veľa nových zážitkov.

Ľúbim vás a pevne verím, že ste tento príbeh milovali :)