„Tričko," zamrmlal Ben nahnevane priamo do mojich pier a jedna z jeho ľadových rúk sa bezradne naťahovala po leme môjho šedého trička.

Vzdychla som, mierne sa odtiahla a dovolila mu nech sa konečne zbaví odevu, ktorý ho toľko otravoval. Keď sa ľahký, bavlnený materiál ocitol na zemi, Ben skĺzol pohľadom po mojom tele a trocha namyslene pritom zdvihol jedno obočie.

„Som to ja ale šťastný bastard," usmial sa a jeho oči sa zase raz stretli s mojimi.

Chcela som niečo ironicky odvetiť, ale namiesto toho som sa trápne zapýrila, tvár mi rázom očervenela a netúžila som po ničom, len sa zohnúť a opäť si na seba navliecť to, čo ma pred ním dovtedy tak spoľahlivo schovávalo.

Neviem čím to bolo, ale zrejme si všimol, ako som zahanbene sklopila zrak, pretože nohou tričko odkopol do kúta izby a následne mi stále chladnými prstami nadvihol bradu, tak, aby som sa na neho dívala. „Žiadne také," pohrozil mi a takmer bleskovo spojil naše pery.

To celkom stačilo ako dostatočné rozptýlenie. Moje ruky sa ocitli v jeho vlasoch, tie jeho na mojich bokoch a ostatné šlo akoby samé od seba. Odrazu som mala v hlave prázdno a v srdci obrovskú túžbu, presne ako pred hodinou, kedy sme unavene opúšťali bowling a svojich priateľov. V aute sme obaja mlčali a potom stačil jeden bozk, jeden jemný dotyk pier a všetko ako zázrakom zrýchlilo.

V Benovej izbe sme sa ocitli úplne nečakane. Teda neviem ako on, ale ja som nedokázala vnímať nič, len jeho ruky na svojom tele, a sladké pery, ktoré sa bezpodmienečne tlačili k tým mojim.

Z pier mi ušiel ďalší vzdych, nezrozumiteľné šomranie a následne som sa od neho odtiahla. „Tričko," šepla som, s rovnako túžobným pohľadom ako on pred pár minútami a hneď na to sa zase raz vrhla na jeho pery.

Usmial sa, len málinko odtiahol a následne sa jeho tričko ocitlo niekde v kúte izby, úplne inde ako to moje. Nestihla som si ani vychutnať pohľad a už ma nástojčivo bozkával.

„Ľúbim ťa," zamrmlal s ďalším náznakom úsmevu na jeho perách a pustil sa do sladkého, dráždivého bozkávania môjho krku, ktorý som ako na príkaz roztúžene napla vychutnávajúc si dokonalé mučenie, ktoré mi spôsoboval.

Stačil moment. Jedno nepatrné otvorenie očí, jeden tichý vzdych a všimla som si niečo, čo ma okamžite pripravilo o všetku slovnú zásobu.

„Ty... ty..."

Tetovanie. Na hrudi. Priamo na mieste, kde obyčajný ľudia majú srdce mal Ben tetovanie.

Nie však obyčajné.

Moje meno.

Franny.

Čiernym, hrubým, písmom, priamo na tom mieste, kde mu tĺklo srdce.

Och môj.

„TY SI SA MUSEL ZBLÁZNIŤ, BENJAMIN!" skríkla som a rozhnevane ho udrela nevedno na aké miesto. Bola som tak rozčúlená, že som nevnímala nič, len zlosť a to, že všetka túžba zo mňa ako mávnutím čarovného prútika opadla.

Ben nechápavo nadvihol obočie a dlaňou si prešiel po ľavej strane hrude, kde som ho pravdepodobne silno udrela. To ako sa na mňa díval, akoby som ho práve obvinila zo zabitia ma trochu upokojilo, ale hneď ako mi pohľad padol na jeho dokonale stavanú hruď, bola som presne tam, kde pred tým.

„Ty nie si normálny."

Vystrel ku mne jednu ruku a keď som ju chvatne odtlačila, ticho sa zachechtal. „Je to len tetovanie Franny."

„Je to len tetovanie...?" zatiahla som a poobzerala sa okolo seba s pevným rozhodnutím nájsť svoje tričko a odísť domov. Alebo len niekam, kde sa nebudem musieť pozerať na hruď človeka, ktorého milujem, kde doslova svieti moje škaredé meno.

„Nerob paniku," prehovoril Ben tentokrát o čosi normálnejšie, v hlase sa mu už neodrážalo pobavenie, ktoré som u neho určite svojim správaním spôsobovala. „Franny," oslovil ma a natiahol ku mne obe ruky, ktoré som tentokrát nedokázala odmietnuť. Pohľad som mu však nevenovala, ani keď mi oboma dlaňami prechádzal po nahých pleciach, a prstami len občas nešikovne zavadil o ramienka čiernej, čipkovanej podprsenky, ktorú som úzkostlivo vyberala, len pre túto príležitosť.

„Ako dlho?" opýtala som sa, pohľadom zabodnutým do zeme a hlavou sklonenou tak nízko, že som sa takmer bradou dotýkala hrude.

Ben ticho zanadával, jedna z jeho rúk sa ocitla na mojom líci a následne som mala opäť dvihnutú hlavu.

„Tri roky," zachrapčal a hneď na to ma pobozkal priamo na nos. „Je to len tetovanie."

Ani neviem prečo, možno len z číreho zúfalstva, ale niečo vo mne sa zlomilo a ja som sa rozosmiala. Hlasno, búrlivo a najmä nezastaviteľne.

„Prečo práve ja musím chodiť s takým idiotom?" spýtala som sa samej seba pomedzi záchvat, ktorý ma pomaly, ale isto celkom oberal o dych. „Ty si si vážne dal v pätnástich vytetovať moje meno ? A následne si ho tri roky nosil na hrudi... zatiaľ čo sme sa nerozprávali?"

Nechápal. Vedela som to, pretože ma len ostražito sledoval s rukami zamrznutými na mojom tele.

„Stavili sme sa s Alexom, že nad ním vyhrám v jednej hre a ja som prehral," začal vysvetľovať úplne ignorujúc, že od toľkého smiechu už nedokážem ani dýchať. „Vedel, že sa mi páčiš a keď vyhral, donútil ma ísť do tetovacieho štúdia. Myslel som si, že ma nechá aspoň si vybrať, ale..."

Už som nemohla. „Bože, Benjamin."

Roztomilo nadvihol obočie a ja som si stihla všimnúť, že aj jemu trhalo kútikmi pier. „Nie je to až také hrozné. Tie tri roky som to bral ako trest a chystal som sa to prekryť, ale zrejme si to ponechám."

Rázom som sa dosmiala a zlostne ho capla po hlave. Trápila ma iba jedna vec. „Čo si hovoril ľuďom, ktorí ťa videli bez trička?"

Dievčatám.

Čo si hovoril dievčatám.

„Že mi zdochol pes a to je moja spomienka na neho," odvetil a hravo pomykal širokými plecami.

Bola to sekunda cez ktorú som sa na neho vrhla a ďalšia, cez ktorú ma zachytil a nástojčivo pobozkal, mrmlúc mi do pier: „Musíš uznať Franny, že máš vážne meno ako pes."

Viac sme sa nerozprávali, len padli na posteľ a pustili sa do opätovného skúmania jeden druhého. Nevedela som, kam to všetko bude viesť. Netušila som ako ďaleko sme schopní zájsť, ale vedela som jedno. Pokiaľ vedľa mňa kráčal Ben, bola som ochotná ísť kamkoľvek.

~~~~

:D :D :D žiadne otázky, len sa bavte tak ako ja, keď som dostala tento hlúpy nápad!