Toto je posledná kapitola tohotu roku ;) želám vám najlepší štart do nového roka. Veľa zážitkov, nových lások, zdravia a vlastne všetkého po čom túžite ;)
Som veľmi rada, že som sa dala prehovoriť a ocitla som sa tu na wattpade. Dúfam, že to je len začiatok mojej cesty!

Idem pokračovať v gaučingu a popíjaní. Nádherný večer prajem!

PS: tiež nemáte radi petardy tak ako ja?????

❤❤❤
****

Ani mi nemusel povedať kam ideme, už len z vytešeného výrazu, ktorý mu zdobil tvár, mi bolo jasné, že skončíme v klube.

Ben ich totiž miloval, aspoň tento, nový, iný. Jeho staré, dobré ja by sa na mieste, kde ľudia do seba vrážajú, pijú alkohol a neustále tancujú asi zbláznilo. Lenže ľudia sa menia a z chalana, ktorý nenávidel spoločnosť ostatných, sa stal niekto, kto bez ľudí nedokázal žiť.

Bolo mi z toho nevoľno.

„Môžeš mi povedať prečo sa tak tváriš?" opýtal sa znudene počas toho ako parkoval svoje BMW medzi ostatné drahé a luxusné autá, na ktoré sme my, ľudia, ktorí žijú z posledného, nechápavo zízali.

Auto dostal od otca na osemnáste narodeniny, minulý rok. Nebola som na oslave, samozrejme, len o tom skrátka všetci vedeli a neustále rozprávali, a Ben si túto pozornosť nesmierne užíval, akoby mu nedošlo, že nejde o nič iné ako o závisť.

„Ako?" zamrmlala som a rukou si rýchlo rozopla bezpečnostný pás, ktorý mi celou cestou zovieral hruď. Keď sa mi konečne podarilo zhlboka sa nadýchnuť, hodila som jeho smerom nechápavý pohľad.

„Ty mi povedz," mykol plecom, vypol motor a oboma lakťami sa oprel o volant. Následne sklonil hlavu, ako keby ho niečo bolelo, oprel sa čelom o vlastné ruky a ticho vzdychol.

„Chcem, aby si sa celý čas držala pri mne. Celý čas, rozumieš? Toto miesto je plné ľudí, ktorí nie sú práve najlepší. Nechcem, aby..." zasekol sa a prudko sa vystrel.

Nechce, aby sa mi niečo stalo? Aby mi niekto ublížil?

„Jednoducho rob to čo ti poviem, jasné?" dokončil a aj on si odopol pás.

Nemohla som zastaviť vlastnú zvedavosť a vyblafla som otázku, ktorá ma škrabala v krku odkedy sa rozhovoril. „Prečo si ma tu teda priviedol, Benjamin?"

Zamyslene sa pozrel oknom do tmy, potom na mňa a následne pred seba. „Toto som ja, Francesca. A ty teraz patríš ku mne, takže musíš absolvovať pár pekelne náročných zážitkov, aby ľudia pochopili, že to myslíme vážne."

Ešte skôr, ako som samú seba stihla zastaviť, som ticho šepla. „Toto nie si ty."

„Netvár sa, že ma poznáš," odvrkol chladne vystupujúc z auta tak náhlivo, akoby v ňom už nemohol dýchať. Chcela som sa ospravedlniť, aj keď na to nebol dôvod, ale tresol dverami tak zúrivo, že som na chvíľu zatvorila oči.

Skvelé, Franny. Skvelé!

Po pár sekundách som nesmelo vystúpila, zatvorila za sebou dvere a pomaly prešla smerom k nemu. Plán bol však iný, chcela som ostať v aute, tváriť sa, že mi je zle a donútiť Bena, aby ma odviezol späť domov, vôbec to však nefungovalo a nakoniec som sa márnych ilúzií musela vzdať.

„Že si aj vyšla," zavrčal, odtiahol sa od auta o ktoré sa celý čas opieral chrbtom a konečne urobil pár krokov dopredu. Nie však smerom ku klubu, ale ku mne.

Okamžite som sebou trhla, cúvla a on zastal uprostred pohybu. „Ty sa ma bojíš?"

„Nie," vyjachtala som krútiac hlavou. „Nebojím."

„Tak prečo vždy, keď sa priblížim.. cúvneš?" opýtal sa zaujato.

„Necúvnem."

Na chvíľu ostal ticho, na perách sa mu objavil úsmev a nakoniec zanadával. „Aspoň mi neklam, nie som hlúpy."

Už som to nemohla vystáť, jeho blízkosť, pohľad ktorý na mňa upieral a ostrú vôňu, ktorá ma štípala v nose. „Môžeme už ísť? Preto sme predsa tu, nie?"

Ben sa zasmial, prikývol a pobral sa dopredu, konečne správnym smerom. „Nezabudni Francesca, drž sa mi pre mne," prehodil a natiahol sa po mojej ruke.

Pri iných chalanoch by som protestovala, hovorila o tom, že nenávidím, keď ma niekto drží za ruku, ale pri ňom sa mi všetky slová zasekli v krku. Keď sa naše dlane dotkli, a on si preplietol svoje prsty s mojimi, všetky myšlienky sa mi zázračne vyparili z hlavy.

Už som sa nebála, nemyslela som na to, že to čo robím je nesprávne, len som si užívala tú chvíľu, ten pocit, že ma drží, že som na chvíľu.. len na malý moment, jeho.

Klub sa nachádzal v zadnej časti obrovskej, starej budovy, ktorá v meste stala stovky rokov. Pri dverách stáli dvaja svalnatý muži, s potetovanými rukami a vyholenými hlavami, ruky mali prekrížené na obrovských hrudiach a ich tváre zdobil neutrálny výraz.

„Ben, synak," zasmial sa jeden z nich, ako náhle sme sa ocitli bližšie. „Čo ťa k nám privádza?"

Ben neodpovedal a muž, ktorý k nemu prehovoril sa rozosmial. „Len si ťa doberám, idiot."

„Opakovaný vtip už nie je vtipný, Drew," zavrčal Ben a natiahol k nemu voľnú ruku, aby si priateľsky buchli päsťami. „Máš pre mňa to čo som chcel?"

Drew sa zaškeril, ruku vsunul do zadného vrecka svojich čiernych nohavíc a chvíľu v ňom nepretržite niečo hľadal, v tom momente mu však padol zrak rovno na mňa. „Ale, ale..." zasmial sa. „Nový úlovok, Casanova? Tá posledná.. alebo tie posledné ťa omrzeli?"

„Také niečo," zamrmlal Ben, pozrel mojim smerom, aby náhodou neprišiel o moju reakciu a ticho sa zachechtal. Snažila som sa tváriť, akoby sa ma ich rozhovor nedotkol, ale vôbec som netušila, či sa mi to darilo.

„Ak ťa táto omrzí," pokračoval Drew a z vrecka sa mu podarilo vyloviť malé vrecúško s bielymi tabletkami, tie podal Benovi, ktorý si ich s úsmevom vsunul do svojho vrecka. „Pošli ju za mnou. Ja by som rozhodne..."

Nestihol dopovedať pretože mu Ben skočil do reči. „Vďaka kamoš, ale na ňu môžeš rovno zabudnúť. Dám ti však priateľskú radu, niečo podobné," kývol hlavou smerom ku mne. „Nájdeš na každom rohu. V krátkej minisukni, s malou kabelkou v ruke. Veď vieš čo sa hovorí.. štetka ako štetka."

Au.

Obaja sa rozosmiali a ja som rýchlo sklonila hlavu, cítila som sa, akoby mi niekto vrazil priamo do hrude, odrazu sa mi ťažšie dýchalo a srdce sa
mi zúrivo roztĺklo. Ešte skôr než by Ben spozoroval, že sa mi trasú aj ruky, som rozplietla naše prsty a pritiahla si dlaň k hrudi.

Nespozoroval to, pretože naďalej niečo rozprával a mňa úpenlivo ignoroval. Bolo to lepšie, opakovala som si v mysli, len nech si nevšimne, že...

Že čo? Panikárim?

„Hej," prihovoril sa ku mne iný hlas, hrubší no zároveň priateľskejší. „Si v poriadku?"

Neodpovedala som, jednoducho som sa nemohla nadýchnuť a opäť som okolo krku cítila neviditeľné ruky, ktoré ma škrtili a nedovolili mi dýchať, rozprávať, prosiť o pomoc...

Neznášala som vedomie, že nemôžem pomôcť ani sama sebe.

„Francesca?" doľahol ku mne iný hlas, známy, chrapľavý, jeho. Pocítila som ruky na pleciach a následne jemný stisk. „Dýchaj, pomaly a zhlboka."

Poslúchla som a konečne som do pľúc nabrala vzduch, ktorý mi okamžite uvoľnil silnú bolesť v krku, v hrudi a upokojil rýchlo bijúce srdce.

Keď sa mi podarilo celkom upokojiť, precitla som a začala si uvedomovať skutočnosť. Dívali sa na mňa tri páry oči, Ben mi zvieral ramená a tvár mal až nebezpečne blízko mojej.

„Prepáč, ja..." chabo som sa na neho usmiala. „Prišlo mi len nevoľno."

„Si v poriadku?" opýtal sa a ja som dlho hľadala v jeho tóne starosť. Ak aj nejakú mal, dobre to maskoval a nič nedával najavo.

„Samozrejme," vzdychla som. „Len som toho dnes veľa nezjedla..."

„Si si istá?" naliehal a ja som vôbec netušila, čo si o tom všetkom mám myslieť.

„Samozrejme," zopakovala som. „Môžeme ísť už konečne dnu, začína mi byť zima."

Všetci traja na mňa pozerali zmäteným pohľadom, ktorý sa však rýchlo zmizol. Benove ruky skĺzli na môj pás, pritiahol si ma bližšie k sebe a pomaly odo mňa odvrátil pohľad.

„Nemusíme tam ísť..."

Prerušila som ho. „Pekelné zážitky, zabudol si?"

Pravdou však bolo, že som nemala chuť na nič, len odísť domov, schúliť sa na posteli a na všetko zabudnúť. Zabudnúť na neho. Odrazu som stála na hranici, ktorú som nedokázala prekročiť. Buď ho budem naďalej milovať, akceptovať to ako mi ubližuje, alebo mu pomôžem, nechám ho žiť šťastný život a urobím všetko preto, aby som na neho zabudla.

Teraz si len zvoliť smer.