Domov som prišla po ôsmej. Vždy tomu bolo tak. Najprv sme zašli s Lucy na kávu, potom sme šli k nej a tam ma nútila, aby som sa aspoň niečo naučila.

Keď však domov dorazili jej rodičia bol čas odísť, nemali ma totiž v láske. Nie kvôli môjmu výzoru, správaniu, alebo podobne,len z princípu. Skrátka som pre ich dcéru nebola dostatočne správna kamarátka. Lucy totiž bola dcéra, ktorú chcel mať doma hádam každý rodič. Poslušná, milá, dobrosrdečná, vždy pripravená do školy a nesmierne inteligentná. Jednoducho sen.

Vlastne som ani netušila, prečo sme my dve vôbec kamarátky. Ja som jej nesiahala ani po členky. Bola som hlučná, neslušná a neustále drzá. Ľudia si len ťažko zvykali, že som povedala takmer všetko, čo som mala na jazyku. Lenže.. život je veľmi vtipný a akosi, nejakým veľkým zázrakom sme sa s Lucy stali kamarátky.

„Oci!" zakričala som a vyzliekla si bundu, ktorú som následne zavesila v chodbe. „Som doma!"

Odpoveď neprichádzala a tak som vytušila, že opäť nie je doma. V kuchyni mi to potvrdil aj žltý papierik, guľatou magnetkou prichytený na dvierka chladničky. Na ňom čiernym, výrazným perom stála veta, ktorú som poznala takmer naspamäť.

Súrny prípad v práci, je mi to ľúto, zdržím sa celú noc. Ocko x.

Nemalo ma to rozplakať, ale predsa sa mi po líci skotúľali slzy. Bolo toho na mňa priveľa, odrazu som nevedela, či skutočne žijem svoj život, alebo som si ho na chvíľu zamenila s niekým iným.

Otec bol šerif. Mal pod palcom policajtov z celého kraja a na krku starosti vyše hlavy. Nebolo to vždy takto, keď bola ešte s nami mama, chodieval do práce iba cez deň. Večer sa vždy vrátil, pobozkal ju na čelo, nás s bratom pohladil po vlasoch a spolu sme mali večeru. Keď však obaja podpísali rozvod a mama odišla, veci sa zmenili.

Otec začal pracovať tak tvrdo, že ho za pár mesiacov povýšili. Potom sa domov dostával len veľmi zriedka, výnimočne vždy, keď som nebola doma ja.

„Oh, Francesca, prestaň revať," zamrmlala som si pre seba a nahnevane odišla z kuchyne. Silné slová mi však nepomohli, lebo ako náhle som sa ocitla vo svojej izbe, hodila som sa na posteľ a schúlila do kĺba. To mi stačilo na to, aby som sa slobodne mohla oddať prívalu sĺz.

Môj plač prerušila až správa, ktorá osvietila displej telefónu a na pár sekúnd mi oslepila zrak. Ani som si neuvedomila, že sa okolo mňa vyliala hustá tma a pohltila všetko naokolo.

Jediným zdrojom svetla bol pre mňa mobil v ruke a pouličné osvetlenie, ktoré jemne osvetľovalo obrysy stien a nábytku.

O 5 minút som u teba. Beriem ťa von. Ben

Čože?! Odkiaľ má moje číslo a prečo ma chce vziať von?

Dnes nemôžem

Neodpisoval a tak som sa zmierila s tým, že sa pravdepodobne na to vykašľal a radšej odišiel sám, alebo so svojimi priateľmi. No skôr ako som sa znova stihla schúliť na posteli, sa domom rozozvučal zvonček a ja som okamžite vedela, že je to on.

Po otvorení dverí sa mi naskytol pohľad, ktorý mi každý raz vyrazil dych. Výrazné črty tváre, veľké pery, husté vlasy a čierne oblečenie, ktoré dokonalo splývalo s tmou za ním. Keď som si uvedomila ako okato si ho obzerám, rýchlo som sklonila hlavou.

„Si chorá?" vyblafol, samozrejme bez pozdravu.

„Nie," zamrmlala som.

„Máš veľa úloh?" pokračoval.

„Nie," pokrútila som hlavou.

„Tak mi vysvetli prečo nemôžeš ísť?"

Stále som sa dívala do zeme, no v hlase som mu mohla ľahko rozpoznať hnev a zúrivý podtón.

„To som si myslel," zamumlal a podišiel bližšie, čo ma okamžite donútilo cúvnuť. Nie však ďaleko, pretože ma schmatol za obe lakte a opäť pritiahol tesnejšie k sebe, až sa naše telá nechtiac dotýkali.

„Nabudúce," začal pomaly. „Keď ti napíšem, že som za päť minút u teba, chcem, aby si bola oblečená a pripravená. Nech sa táto situácia už neopakuje."

Bolo mi zle. Z jeho blízkosti, prítomnosti a z toho, ako ku mne hovoril.

Akoby som pre neho pracovala.

„Pusť ma," zavrčala som. „Ihneď ma..."

Ani som nestihla dohovoriť, pretože náhle uvoľnil svoje zovretie, až som sa zatackala a nechtiac lakťom buchla o kovový rám dverí. Zabolelo to, takže som sykla a ticho zanadávala.

„Máš päť minút Francesca," napomenul ma ako malé decko, úplne ignorujúc fakt, že mi ublížil.

„Trhni si nohou," šepla som nahnevane a chystala sa mu zatvoriť dvere rovno pred nosom, lenže bol rýchlejší a vsunul medzi ne nohu.

„Čo si to povedala?"

„Aby si si trhol nohou!" zopakovala som rozzúrene, dvíhajúc hlavu. „Dnes nikam nejdem a ty to musíš akceptovať! Nie som tvoj pes, Benjamin!"

Ostal ticho. Len sa na mňa díval cez zúžené oči a skrčené obočie, bol to presne ten výraz tváre, ktorým niečo zaujato pozoroval. „Ty si... plakala?"

„Nie, neplakala," vyjachtala som a rýchlo cúvla, otvárajúc dvere. „Poď ďalej," mrmlala som a pomaly sa posúvala dozadu. „Daj mi päť minút... ja..."

„Si v poriadku?" opýtal sa, príliš mäkko a priateľsky, akoby na chvíľu zabudol s kým rozpráva.

Prekvapilo ma to a musel to vyčítať z mojej tváre, pretože rýchlo skrčil obočie, odkašľal si a už opäť nepriateľsky prehovoril. „Nieže by ma to nejako zaujímalo."

„Samozrejme," vzdychla som sama pre seba, len aby ma nepočul. Vôbec ho nezaujímam, snaží sa byť len zdvorilý. „Posaď sa v obývačke, vieš kde to je."

Nedovolila som mu, aby niečo namietal, pretože som sa rýchlo zvrtla a vybehla do svojej izby, kde som za sebou zabuchla dvere, oprela sa o nich a zatvorila oči. Bolo to druhýkrát v ten istý deň, čo som sa rozplakala, bezdôvodne, neoprávnene, detinsky. Všetka moja sila a odvaha, akoby vyprchali a premenili sa na hmlu, ktorá následne zmizla.

Strácala som vôľu a chuť, a všetko to iba začínalo.

Keď sa mi podarilo spamätať, zotrieť posledné slzy a zhlboka sa nadýchnuť, vyzliekla som si sveter a obliekla iný, červený, ktorý som vytiahla z najvrchnejšej poličky. Následne som si vydrhla tvár studenou vodou, aby som tak zmyla zvyšky sĺz a zmučený výraz tváre. Unavené oči aom posilnila špirálou a na zvyšok som zvysoka kašľala.

Nech si ten idiot nemyslí...

Dole som zišla takmer behom, len aby som náhodou nemeškala. Bena som však v obývačke nenašla. Namiesto toho postával v kuchyni a v ruke
držal žltý papierik od otca, ktorý sa mu akýmsi zázrakom podarilo spozorovať.

To čo ma však zmiatlo nebol fakt, že našiel ten odkaz, ale rozčúlený výraz, ktorý zdobil jeho tvár.

Keď si uvedomil, že sa na neho dívam, pomaly pripevnil papierik späť na chladničku a ticho sa opýtal. „Si tu v noci sama?"

U iných by mi tá otázka prišla úchylná, lenže on sa ju opýtal z iného dôvodu, jednoducho som to vycítila. „Do toho ťa nič nie je," šepla som a on rázne prikývol.

„To máš teda pravdu," uznal ľahostajne a konečne sa mu na tvári objavil úsmev. „Tak teda poďme, noc je ešte mladá."