Lucy som našla samozrejme v knižnici. Sedela na zemi, s nohami v tureckom sede a chrbtom sa opierala o jednu z poličiek. V ruke držala starý, ošúchaný zväzok, ktorý sa z diaľky podobal na všetko, len nie knihu.

„Lu," šepla som a celkom pomaly sa posadila k nej. Nezdvihla hlavu, len naďalej prechádzala očami po riadkoch a zaujato špúlila pery. „Je mi to ľúto," pokračovala som, i keď ospravedlňovanie mi nikdy nešlo. Vedela som, že to nepôjde tak ľahko, tak som znovu prehovorila. „Ja... musela som..."

Odrazu zdvihla hlavu tak prudko, že ma takmer vyľakala. „Musela si čo?" zavrčala a nahnevane zatvorila knihu, ktorú následne pustila na zem. „Ten chalan ti ublížil viac než ktokoľvek."

„Ja viem," prikývla som a v hrdle pocítila neskutočnú bolesť, akoby mi ho niekto zvieral rukami, len aby som sa nerozplakala. „Lenže, ja..." zatvorila som oči a ticho vydýchla. „Odpustila som mu."

„Fran," vzdychla, pokrútila hlavou a rukou ma objala okolo pliec. Bolo to priateľské gesto, ktoré znamenalo, že hnev je zažehnaný. „Poznám ťa od detstva a viem, že niečo podobné nerobíš často, takže nechápem, prečo by mal byť on výnimkou. Čo je na ňom tak výnimočné?" ostala ticho a následne vstala, akoby jej práve niekto oznámil, že vyhrala lotériu. „Och nie, och, nie..." krútila hlavou a divoko pochodovala hore dole. „Len mi nepovedz, že ho ešte stále..."

Sklonila som hlavu, aby som sa na ňu nemusela dívať a to bolo asi dostačujúcou odpoveďou na jej otázku.

„Ty.. ty.." zatriasol sa jej hlas a okamžite sa znova posadila. „Ty ho ešte stále... máš rada?"

Nemusela som prikyvovať, nemusela som odpovedať, Lucy to okamžite pochopila.

„Prečo si mi to nikdy nepovedala?"

Mykla som plecom. Nevedela som čo robiť, bola to situácia, ktorá urobí viac zla ako úžitku. Lucy Bena nemusí, pretože mi ublížil a on ju chce, pretože.. pretože je lepšia než ktorákoľvek iná.

Nechcela som tomu stáť v ceste. Nechcela som byť prekážkou. Preto som zdvihla hlavu a konečne jej venovala pohľad. Kľačala predo mnou, s rukami spustenými pri tele a výrazom, ktorý odrážal nekonečné množstvo emócií. Nechápala, zúrila a ja som presne vedela, že je predo mnou ťažká úloha.

Budem musieť zariadiť, aby sa Lucy do Bena zamilovala.

Nakoniec sme celú situáciu vyriešili celkom poľahky. Sľúbili sme jedna druhej, že budeme akceptovať akékoľvek rozhodnutia, ktoré vykonáme a budeme sa snažiť predísť hádkam.

Vedela som, že mier nebude trvať dlho. Stačilo málo, len aby niekto otvoril ústa a moje tajomstvo vyšlo na povrch, vtedy sa naše dlhé priateľstvo rázom skončí. Nechcela som, aby mi takéto myšlienky behali hlavou a tak som sa radšej ospravedlnila a rýchlo ušla niekam preč.

Kráčala som po prázdnej chodbe, keďže všetci ešte obedovali, keď ma zastavil Dylan. Na dokonale hladkej tvári mu svietil jemný úsmev a v ruke držal bagetu.

„Ahoj," prihovoril sa mi a úskokom sledoval ako nechápavo dvíham obočie. „Prepáč, že ťa ruším, viem, že sa určite niekam ponáhľaš.. ja len..." zanadával a vystrel ku mne ruku. Tú v ktorej držal šunkovú bagetu. „Toto je pre teba. Viem, že si kvôli Benovi nestihla zjesť svoj obed, takže toto je malé ospravedlnenie."

Zarazene som zaklipkala očami, premohla túžbu hlasno sa rozosmiať a namiesto toho som si prekrížila ruky na prsiach. „Poslal ťa on?"

Táto otázka ho zaskočila, to som si mohla všimnúť vďaka prekvapenému výrazu, ktorý vystrúhal. „Nie," prehovoril rýchlo. „Nie, samozrejme. On o tom ani netuší."

„Tak prečo...?"

„Mne je to ľúto. To ako sa k tebe správal, preto toto," kývol hlavou smerom k svojej ruke, nakoniec chabo vzdychol a bagetu mi podal. „Nech je ti k úžitku."

„Toto je nejaký žart?" spýtala som sa a pokrútila hlavou. „Niečo s tou bagetou určite nie je v poriadku? Mám očakávať pľúvanec alebo zhnité paradajky?"

Zatváril sa, akoby som celkom stratila rozum a ľahko sa usmial. „Pozri, Franny. Môžem vyzerať ako ten najväčší grázel, môj najlepší kamarát môže byť tvoj nepriateľ, ale čo sa týka dievčat mením pravidlá. A ty predsa dievča si, nemýlim sa?"

Chabo som prikývla.

„Tak sa najedz a hlavne mu nič o tom nehovor, nemám záujem, aby ma trestal svojimi rečami o tom, že nemám obskakovať jeho dievča."

„Jeho dievča?" zachrapčala som a srdce sa mi nad tými slovami zúrivo roztĺklo.

Odpovede som sa však nedočkala, pretože sa Dylan otočil a bez zbytočných rečí odišiel, nechávajúc ma za sebou so zmätenými pocitmi.