„Prv než sa to všetko začne," rukou som si zmučene prešla po tvári. „Si musíme stanoviť určité pravidlá."

Ben vystrel svoje dlhé nohy a ruky si prekrížil za hlavou. „Tak spusti."

Neznášala som ho za to, že sa rozvaľuje na našej pohovke. Nohami sa dotýka koberca, ktorý som tak starostlivo vybrala a neustále si obzerá zvyšok obývačky. Nechápala som, prečo som ho vlastne priviedla k sebe domov.

„Veľa sa tu toho nezmenilo, odkedy som tu bol naposledy," vyslovil ihneď potom ako som ho pozvala dnu. Svoje drahé tenisky si vyzul okamžite na prahu, akoby si stále pamätal, že som neznášala, keď nám niekto špinil podlahu. Koženú bundu si zavesil presne na ten istý drevený háčik, ako vždy, keď k nám prišiel s tým rozdielom, že on si to už určite nepamätal, len sa mu to zázračne podarilo trafiť.

Nakoniec sme sa presunuli do obývačky. Netúžila som potom, aby mi jeho dokonalá ťažká vôňa naplnila izbu. Potom by som už nikdy nezaspala.

„Francesca," oslovil ma po krátkom tichu, čím ma dokonalo vytrhol zo zamyslenia. „Premýšľaš o tom ako sa z toho vyvlečieš?"

Pokrútila som hlavou a rýchlo sa presunula na opačný koniec miestnosti, túžiac potom, aby som mohla naozaj niekam utiecť. „Tak za prvé," začala som vyrovnaným hlasom. „Celá hra skončí, keď to uznám za vhodné."

Ben sa zasmial a chvíľu mu trvalo kým zo seba dostal nejaké slová. „S týmto nesúhlasím. Dohoda skončí, keď poviem ja. Veď ti budem za to platiť..."

Prestala som ho počúvať. O peniazoch sme sa predsa nikdy nerozprávali. Nikdy nepadla zmienka o tom, že si za túto hlúpu hru pýtam peniaze a tie Lucasove ma ešte stále ťažili vo vrecku.

„Netvár sa tak Francesca, malo ti to hneď dôjsť, že viem všetko. Naozaj všetko."

Veľmi sa mýliš, chcela som vysloviť, ale radšej som si zahryzla do jazyka.

„Od teba žiadne peniaze nechcem," namietla som a prv než mi skočil do reči, som dokončila. „Nepotrebujem tvoje prachy."

„Zvláštne," zamrmlal a prstami si prešiel po brade. „Ostatných v pokoji oberáš o všetko a pokiaľ ide o mňa, peniaze nechceš. Mám to brať ako prejav nejakej láskavosti?"

Skrčila som obočie a premohla nutkanie rozplakať sa. Všetky jeho slová zneli ľadovo a bolestne.

„Jednoducho nechcem tvoje peniaze, Benjamin. Od teba totiž nechcem nič."

Zase sa zasmial. „Ako myslíš. Ale aj tak ich na konci dostaneš. Necítil by som sa dobre, kebyže ti nezaplatím."

Hovorí o mne ako o kuse mäsa, ako o ničom...

„Ďalej nechcem..." hlas sa mi roztriasol. „Aby si sa ma akokoľvek dotýkal, pokiaľ ti to nedovolím."

Tentoraz sa zatváril zmätene. „Tak počkaj. Myslel som si, že v tomto neexistujú hranice."

„Myslel si si zle!" vybuchla som. „Prečo mám stále pocit, že ti vôbec o nikoho nejde! Je toto akýsi druh pomsty?"

Zhlboka som sa nadýchla a pokojnejšie sa opýtala. „Alebo inak, za čo ma máš ?"

Vstal, podišiel bližšie ku mne, až som roztrasene cúvla a potešene sa usmial. „Mám ťa presne za to, čo si pre všetkých. Len hlúpa hra, len niekto koho využiješ na niečo a potom odhodíš. Lebo presne to si. Len nepotrebný kúsok skladačky. Nič."

Sklonila som hlavu a počítala do desať, aby sa mi z očí nevyliali slzy. Neznášala som, že ma robí tak slabou, tak zraniteľnou. Jeho slová sa do mňa zarývali ako ostré dýky a moje už beztak dolámané srdce menili na prach. Na ničotu.

„Kto je to dievča?" dostala som zo seba ticho i keď po odpovedi som už vôbec netúžila.

Opäť sa zasmial. „Poznáš ju lepšie než kohokoľvek iného."

Prestala som dýchať a malá iskierka nádeje sa rozhorela na veľký plameň.

„Tak kto je to?" zvýšila som hlas a nahnevane mu pozrela do reči.

Ďalšie slová ma buď zničia, alebo..

„Lucy," vyslovil ľahko a s úsmevom. „Spustíme túto nezmyselnú hru a jedinou výhrou bude pre mňa ona. Tvoja veľmi pekná a dobrá priateľka, Lucy."