Trvalo mi to hádam aj minútu, kým som dokázala reagovať bez toho, aby som nepovedala niečo hlúpe. Jednoducho som netušila, čo povedať.

„A môžem vedieť, prečo šalieš ?" opýtala som sa na rovinu, snažiac sa, aby tón môjho hlasu neznel príliš ironicky.

Posledná vec, ktorú som chcela urobiť bolo rozčúliť už beztak dosť rozcitlivenú Riu. To by bola katastrofa.

„Ja- ja neviem," vykoktala a hlasno vzlykla.

Prevrátila som očami, odtiahla sa z Benovho objatia, načo on nepríjemne zavrčal a rýchlo som vstala.

Nezmohla som sa na nič, len chodiť hore- dole a vehementne premýšľať.

„V čom je problém, Ria?" spýtala som sa a pomaly si rukou prešla cez vlasy.

V telefóne sa ozval ďalší.. dlhý, mučivý vzlyk, nasledovaný smrkaním.

Bola to sekunda. Len taký záblesk a v mojej hlave sa objavil obrovský výkričník. Ďalšie slová som doslova vykríkla. „Chceš mi povedať, že to dieťa nie je Tonyho!!!!???"

Čakala som, že mi to okamžite vyvráti, začne sa brániť, alebo niečo povie, ale ona mlčala a naďalej plakala.

To stačilo.

Chcela som sa upokojiť, kvôli nej aj kvôli sebe a tak som znovu spadla do postele, čo Ben uvítal s obrovským úsmevom. Nepomohlo.

„Ria," vzdychla som. Benova dlaň sa ocitla na mojom bruchu a keďže mi to v tom rozhovore, ktorý som viedla, pripadalo absolútne nevhodné, kopla som ho do nohy a on sa na mňa široko uškrnul.

Idiot.

Skúsila som to znova. „Ria, prosím, povedz mi, že to dieťa je Tonyho."

Ticho.

Také hlučné, že som sa nedokázala sústrediť na nič, len na Riin dych na druhej strane linky. Bola som dokonca v takom napätí, že som nereagovala ani, keď sa Ben nado mňa naklonil a vlepil mi na čelo nežný bozk. Snažil sa ma upokojiť a výraz ktorý mi venoval ma o tom dostatočne presvedčil. Robil si starosti.

„Ria..." posúrila som ju.

Konečne prehovorila. „Čo si to o mne myslíš, Franny?" jej hlas odrazu neznel ani trochu uplakane. Zvyšovala ho každým slovom. „Samozrejme, že to čo mi rastie v bruchu je Tonyho. Koho iného by bolo?"

Pochytili ma obrovské výčitky svedomia. „Prepáč, nechcela som ťa uraziť, len... si stále..."

„Ja viem, ja viem," skočila mi do reči. „Neviem čo robiť. Ako môžem vychovávať dieťa, keď sa nedokážem postarať ani sama o seba? Navyše vôbec neviem, čo taká výchova zahŕňa. Ja neviem, čo robiť a ako sa s tými pocitmi vyrovnať. Som tak mladá a Tony..."

„Ria, Ria," tentokrát som ju prerušila ja. „Upokoj sa, dobre?"

Vedela som jedno. Tú dramatickú stránku mojej osobnosti sme rozhodne mali v rodine.

Otočila som hlavu smerom k tej Benovej, zatvorila som oči a pomaly sa nadýchla jeho dokonalej vône. Pripínal mi všetko, čo som si kedysi odopierala.

„Musíš mu to povedať," zamrmlala som a Ria na druhej strane hlasno potiahla nosom.

„Ja viem, len.. si chcem byť prvej istá, že..."

„Ty si si nie istá?" zhúkla som rozčúlene a Ben vedľa mňa sa ticho zachechtal, akoby som práve povedala niečo extrémne vtipné. „Bože Ria!"

„No," mumlala. „Musela som ti to povedať. Si prvá a... dopekla!" niečo treslo. Následne som začula známy hlas a potom Ria rýchlo prehovorila. „Musím končiť Franny. Tony je doma."

Ešte skôr ako to stihla položiť stihla som zakričať. „Povedz mu to!"

Následne sa v telefóne ozvalo pípanie a ticho, ktoré ma dostatočne upokojilo. Aj tak som však zhodila telefón na zem a okamžite sa vrhla späť k Benovi. Ten akoby to čakal, pretože okolo mňa obmotal ruky, stiahol si ma na hruď a vo vlasoch som cítila jeho pery.

„Takže Ria je tehotná?" opýtal sa, akoby to bola najdôležitejšia vec, nie len pre mňa, ale aj pre neho.

Chabo som prikývla a následne pomykala plecami. Nevedela som a ona tiež nie.

„A to dieťa nie je toho... šaša?" pokračoval, ale na túto otázku som nedokázala odpovedať. Nie bez toho, aby som sa od neho odtiahla, štuchla ho do rebra a rozhnevane skrčila obočie.

„Tony nie je šašo, to je prvá vec a druhá... to dieťa je jeho."

„Pokoj," zasmial sa a hneď na to roztomilo skrivil tvár. „Aj tak si myslím, že je to šašo."

Ľahostajne som mykla plecom. „On si o tebe rozhodne myslí to isté, takže v pohode."

„Lenže ja narozdiel od neho..."

Zdvihla som ruku a priložila mu ju na ústa. „Stačilo." Keď sa zatváril, že už nemá čo povedať, ticho som pokračovala. „Môžem ťa o niečo požiadať? Maličká láskavosť."

Prikývol, odtiahol sa z dosahu mojej dlane a následne mi do nej vtisol ľahký, sotva badateľný bozk. „Čokoľvek."

„Môžeš tu dnes ostať?" opýtala som sa ho a podľa výrazu jeho tváre mi bolo ihneď jasné aká bude odpoveď. Rozžiaril sa takmer ako vianočný stromček.

„Mám dnes narodeniny?" podpichol s úsmevom a následne ma pritiahol k sebe tak prudko, až som takmer stratila dych. Prisal sa mi na pery, rukou mi vošiel do vlasov a všetky problémy boli fuč.

Len tak.