V kuchyni sme sa ocitli za desať minút. Zatiaľ čo sa Ben prezliekal do školy, zatvorila som sa v kúpeľni a prstom si vydrhla zuby. Bolo mi jedno, že vyzerám horšie ako inokedy, niečo na mne aj tak čudne žiarilo a nútilo ma usmievať sa. Možno to bolo Benom a možno som bola len bezpodmienečne šťastná z neznámeho dôvodu, ktorý som nechápala ani ja sama.

Dobre, bolo to kvôli Benovi. Čo už.

Keď sme boli obaja hotoví, schmatol svoje veci, chytil ma za ruku a dovliekol až do kuchyne. Tam ma donútil posadiť sa za obrovský pult s výhľadom na kuchynskú linku. Zatiaľ čo on ponoril hlavu do chladničky ja som sa nepatrne obzerala okolo seba.

Veľa sa toho zmenilo, ale rozhodla som sa viac to neporovnávať. Minulosť je ďaleko a dôležité je to, čo sa odohráva teraz.

„Franny," oslovil ma a otočil sa, aby mi venoval svoj roztomilý úsmev. Nezmohla som sa na nič, len na chabé prikývnutie. „Nebude ti vadiť, keď to bude bez syra.. akosi ho tu nemôžem nájsť."

„Skvelé raňajky a lá Benjamin bez syra? Cítim sa sklamaná," predniesla som melodramaticky a keď som si všimla jeho vyľakaný výraz musela som sa zasmiať. „Je to v poriadku. Ja vlastne ani nie som hladná."

„Vy dievčatá nikdy nie ste hladné," zavzdychal a potom si zúrivo tresol do čela. „Prepáč, to odo mňa nebolo správne. Neporovnávam ťa s nikým konkrétnym..."

Skočila som mu do reči. „To je v poriadku Ben. Nič sa nestalo."

Konečne sa prestal prehrabovať v chladničke, vytiahol všetky potrebné suroviny. Čiže maslo, šunku a chlieb a porozkladal ich predo mňa.

„Teraz budem úprimný a nechcem, aby si si myslela, že...." vydýchol a rýchlo pokrútil hlavou. „Viem, že sme sa včera rozprávali," jeho hlas znel ticho a váhavo, akoby presne nevedel, čo chce povedať. „Ja len, ešte stále neviem, či aj ty niečo cítiš... no vieš ku mne."

Chcela som mu povedať všetko, ale práve v tej chvíli vošlo do kuchyne mladé dievča, ktoré mohlo mať asi tak o tri roky menej ako ja, ale predsa vyzerala staršie. Okamžite som v nej spoznala Benovu sestru.

Keď som sa s ňou videla naposledy, mala sotva dvanásť. Vlasy jej odvtedy zosvetleli, rozhodne podrástla a veľmi zoženštela. Akoby to ani nebola ona. Tvár mala pokrytú výrazným makeupom, na sebe priliehavé, až príliš krátke červené saty a vlasy mala vypnuté dohora.

Najprv prebehla pohľadom z Bena na mňa a potom jej oči ukotvili len a len na mne. Nepáčilo sa mi akým spôsobom si ma prezerala, ako keby som jej niečo urobila.

„Čo tu chce?" spýtala sa nepriateľsky a nahnevane si prekrížila ruky na hrudi.

„Tori," zavrčal Ben varovne a ona prudko kývla hlavou.

„Len mi nehovor, že aj ty jej za to platíš!" vykríkla a v tvári sa jej objavilo najprv zdesenie a následne znechutenie.

„Nevieš o čom to..." začal Ben, ale ona ho zúrivo prerušila.

„Pred troma rokmi ťa poslala do riti, pretože si pre ňu nebol dosť dobrý a teraz jej platíš za to, aby sa s tebou vliekla? Ty si zabudol ako veľmi si trpel? To jej strpíš aj toto? Buď rozumný a nájdi si normálne dievča a nie ju! Každí o nej vie ako jej chalani platia za..."

„Buď ticho Tori!" zreval Ben tak nazlostene ako som ho ešte nepočula. V tvári celý horel, rukami pevne zvieral okraj kuchynskej linky a pery silno stláčal k sebe.

Narozdiel od neho, ja som v sebe necítila hnev, ale úplnú paniku. Nečakala som také slová, nevedela som ani ako sa s nimi vysporiadať.

„Nemám ani povolenie sa vyjadriť k tomu čo vidím?" z naličených pier jej ušiel ironický smiech. „Ona nemusela trpieť tie tvoje nálady, keď sa vláčila s inými! Ju si rodičia určite všímali a neignorovali ju pretože jej brat bol na tom zle!"

Vedela som, že chcela pokračovať, ale do kuchyne vošiel rozospatý Alex a všetkým nám venoval maximálne zmätený pohľad. „Prečo tu na seba tak revete? Niektorí z nás aj pracovali, ak vám to musím pripomínať."

Myslela som si, že to najhoršie mám za sebou, ale Tori sa rozhodne netvárila, že skončila. „Iba pripomínam Benovi, čo sa skutočne stalo. Ak sa chceš vláčiť s niekým takýmto... aspoň vraz peniaze do niečoho, čo..."

„To by už stačilo!" zavrčal Ben a otočil sa mi chrbtom, aby sa díval na ňu. „Videla si sa ako vyzeráš? Teraz sa skôr ty podobáš na tu, ktorú tak veľkodušne spomínaš."

Alex akoby si uvedomil, čo sa deje, obzrel si svoju sestru a zatváril sa znechutene. „Ben má pravdu, prezleč sa, preboha, vyzeráš ako tie dievčatá na ulici!"

Tori ticho zanadávala, načo ju oni prebodli pohľadom a ešte raz mi venovala zhnusený pohľad. „Idem do školy."

„Nikam nejdeš, kým sa neprezlečieš!" nariadil jej Alex nahnevane a mňa prekvapilo, že sa jej na tvári objavil celkom pokojný výraz.

„Takže do školy nejdem," mykla plecom. „Aj tak si tu robíte všetci čo chcete. Jeden sa vláči s dievčaťom, ktoré vyhodili z domu a ten druhý so štetkou."

Au. Tak to som nečakala už vôbec.

Ben sebou mykol tak prudko, až som sa zľakla, že sa na ňu vrhne. Našťastie ostal stáť na svojom mieste a sledoval ako sa otočila na vysokom opätku a zmizla na chodbe.

„Tori! Okamžite sa ospravedlň!"

Lenže jej cupitanie zaniklo na schodoch a následne za sebou zatresla dvere na poschodí.

Ako prvý sa spamätal Alex. „Super, toto Emmu určite zobudilo."

Ja som sa ocitla v akomsi stave, kedy som nedokázala povedať čo konkrétne cítim. Ruky sa mi ako inak triasli a srdce išlo priam vyskočiť z hrude. Jej slová mi ešte stále rezonovali v hlave.

„Hej, hej, Franny," ozval sa mi v hlave Benov hlas a odrazu ma držal za obe ruky a jemne ich stláčal. Premohla som sa a zdvihla hlavu, ktorú som si ani neuvedomila, že mám sklonenú, až do toho momentu.

„Tori musíš ignorovať," povedal mi pokojne. „Je momentálne v tom najhoršom štádiu puberty."

To som si mohla všimnúť aj sama, vďaka tomu ako bola oblečená, ale jej slová... to bolo niečo iné.

„Hovorila.. hovorila pravdu?" vykoktala som zo seba a všimla si, že Alex za Benovým chrbtom nechápavo krčil obočie.

„O čom to vlastne hovorila?" spýtal sa zaujato a pohľadom skúmal mňa s Benom. „Dúfam, že..."

„Nepleť sa do toho," odvrkol Ben zlostne a očami naďalej sledoval mňa.

„Nič som nepovedal," zamrmlal Alex na svoju vlastnú obranu a nepatrne cúvol. „Ale Franny, Ben má pravdu Tori je teraz proste taká... neboj sa, ju to prejde. Navyše v tom nie si sama, ani Emmu nemusí."

To ma teda upokojil.

Po týchto slovách rozospato zakýval, pripomenul nám, že máme školu a spokojne odkráčal späť do svojej izby. Po jeho odchode som automaticky sklonila hlavu a zadívala sa na podlahu, ktorá mi prišla oveľa zaujímavejšia, než Benov nástojčivý pohľad.

„Franny..." oslovil ma nežne, vsunul mi prst s ukazovákom pod bradu a ľahko mi nadvihol hlavu, aby som sa na neho pozrela. „Nevšímaj si ju."

„Hovorila pravdu však? Bol si na tom zle, keď si..."

Nemusela som ani dopovedať jeho pohľad jasne naznačoval, že má pravdu.

„Cíti sa zle, pretože si ju rodičia nevšímali," objasnila som a v jeho pohľade sa neodrážali žiadne emócie. „Bola ignorovaná a to len preto, že..."

Ben si ticho povzdychol a tým prerušil moje analýzy. „Franny, to dievča je všetko len nie ignorovaná. Všetko čo ukáže to dostane. Je otcov miláčik a mama na ňu nedá dopustiť."

„Tak potom..."

Nedopovedala som, pretože jemne pritlačil pery na moje s ľahkosťou na ne cmukol. „Puberta, nič viac. Prejde ju to."

Ani po jeho slovách som však necítila pokoj, ktorý mal nasledovať. Neustále som nad tým premýšľala. Keď som jedla, keď som po sebe umývala riad. Dokonca aj cestou v aute ku mne domov.

Stále som to mala na mysli.

Niečo Tori jednoducho donútilo správať sa tak odmerane. Možno žiarlila, že jej bratia nevenujú dostatočnú pozornosť a možno ma skutočne nenávidela.

„Franny," vzdychol Ben po ďalšom dlhom tichu. „Prestaň sa trápiť."

„Ja..."

„Počúvaj s Tori žijem už pätnásť rokov, viem aká je a tak isto viem aj to, že ju to prejde. Takže okamžite prestaň s tými dohadmi, čo máš teraz v hlave a pokojne dýchaj," nariadil mi a mňa prekvapilo ako dobre má pozná.

Netrvalo dlho a zaparkoval auto priamo pred mojim domom. Na príjazdovej ceste bolo ešte stále otcovo služobné auto a ja som vedela, že ten skutočný problém nastane, až keď prekročím prah vlastného domu.

„Počkaj ma tu, dobre? Nebudem dlho," sľúbila som a rýchlo vystúpila.

Vedela som len jedno.

Nebolo to dobre znamenie, že bol otec doma. Nie o takomto čase.

A moje obavy boli potvrdené, keď som za sebou zabuchla vchodové dvere a vošla do kuchyne. Otec posedával za stolom, v ruke zvieral včerajšie noviny a po mojom tichom príchode ani nezdvihol pohľad.

„Zdá sa, že máš problém, mladá dáma."