PROSÍM NEZABITE MA.

❤️

~~~~

Nevedela som ako začať. Mohla som na neho okamžite vyvaliť všetko čo som vedela. Mohla som čakať kým začne on, ale ani jedna možnosť nebola dostatočne správna.

Ben na mňa nástojčivo pozeral. Jeho pohľad sa mi lepil na pokožku a ani sekundu som nevydržala mu ho opätovať. Akoby sa snažil prísť na to, prečo som vlastne tu.

„Franny, neprišiel som sem kvôli tomu, aby sme takto sedeli a civeli jeden na druhého," zamrmlal a nahnevane si prekrížil ruky na hrudi. „Tak spusti."

Stále pôsobil zlostne a ľahostajne a mňa to neskutočne iritovalo.

„Môžeš sa prestať tváriť, akoby si tu bol na silu? To ja by som mala byť urazená, že si všetkým prezradil moje tajomstvo a teraz..."

„Nikomu som nič nepovedal," odsekol a ja som ostala ticho uprostred svojho prejavu. „Môžeš si o mne myslieť čo chceš, ale nikomu som nič nepovedal."

„Lucy," nadhodila som a jeho tvár jemne potemnela.

Nemusel hovoriť nič, stačilo, keď prikývol a na malý moment sklonil hlavu.

„Tak vidíš!" rozzúrene som sa vystrela. „Povedal si to jej a ako si mám byť istá, že si to nepovedal aj ostatným!"

Môj tón hlasu ho zrejme dostatočne prebral, pretože sa rovnako ako ja vystrel a prebodol ma pohľadom, ktorý sa dal nazvať vražedný. „Uvedom si, drahá Franny, ako by sa správala Lucy, keby o tom nevedela už dlhšie?"

Mal pravdu. Všetko by bolo dvakrát horšie, keby sa Lucy dozvedela pravdu spolu s ostatnými. Možno by ma nenávidela ešte viac.

„Ja..."

On ma však prudko prerušil. „Nikomu by som nič nepovedal. Možno som sa správal ako ten najväčší idiot, ale také niečo by som v živote neurobil. Načo by to bolo vôbec dobré?"

Zrejme netúžil po mojej odpovedi, pretože už tichšie pokračoval. „Čo by som z toho mal? Dostal by som ťa do situácie, z ktorej by som sa zbláznil najmä ja."

Chcela som sa ho opýtať ako to myslel, ale jeho výraz mi potvrdil, že o tom nechce hovoriť.

„Tak kto potom?" spýtala som sa a on si ma zamračene premeral.

Jeho pohľad spôsobil, že som sa ihneď spamätala. „Lucas," vyslovila som a všetko mi odrazu dávalo zmysel.

Benom to však ani nepohlo, akoby už dávno vedel kto to má všetko na svedomí.

„Prečo si mi nepovedal, že to bol on?"

„A verila by si mi?" oponoval a ja som sa zase raz cítila mierne zahanbene.

„Nie," odvetila som úprimne a on krátko prikývol.

Chvíľu sme ostali pohrúžený do ticha. Ruch okolo nás bol celkom nepočuteľný a obaja sme boli ponorený do vlastných myšlienok. Moje sa točili stále okolo toho istého. Chcela som poznať pravdu. Úplnú.

„Ben," oslovila som ho a konečne nazbierala chýbajúcu odvahu. „Povieš mi to...?"

Jeho pohľad sa vôbec nezmenil a tvár mu lemoval kamenný výraz. „Čo konkrétne?"

„Všetko," vzdychla som a to ho akoby donútilo tvár skriviť do zmučenej grimasy.

„A načo to bude dobré Franny?" spýtal sa ma a nečakajúc na odpoveď pokračoval. „Poviem ti pravdu a čomu tým pomôžem?"

„Nám," šepla som neistá si tým, či ma vôbec počuje.

Ale počul, pretože zaklonil hlavu, hlasno zanadával a zase sa na mňa zadíval. „Chceš vedieť všetko? Tak fajn, poviem ti všetko a je mi úplne jedno kam to bude viesť!"

Začínal ma desiť a tá pravda mi už vôbec nepripadala potrebná.

Desila som sa, že ma čaká niečo zlé. Niečo čo nebudem môcť prehrýzť, niečo čo mi ublíži.

„Vždy si sa mi páčila a vedel som, že nie len mne. Bola si skrátka iná ako ostatné dievčatá. Ale to je jedno. Pozoroval som ťa už asi od dvanástich, páčilo sa mi ako si sa správala k ostatným, ako si sa stále usmievala, skrátka sa mi páčilo všetko. Až v trinástich som nabral odvahu ťa osloviť a vôbec som nečakal, že budeme priatelia. Bola si predsa úplne iná ako ja, úplne.... úplne iná," na tvári sa mu objavil malý úsmev, ale rovnako ako sa tam zjavil aj zmizol. „Bol som hlúpy pubertiak a samozrejme, že som nechcel byť len tvoj kamarát, ale v tom veku mi to celkom stačilo. Netušil som čo cítim, ale nebolo mi to vôbec príjemné. Mal som pätnásť a netúžil som po ničom inom, len ťa mať pri sebe, robiť všetko preto, aby si mala na perách úsmev. Nebolo to normálne, nie v mojom veku. Keď sa vaši rozviedli a tvoja mama zmizla, chcel som byť pri tebe viac než kedykoľvek, ale to sa rýchlo zmenilo, keď si sa za pár dní ukázala v škole ruka v ruke s Markom..."

„Rozhodol si sa ma ignorovať?" opýtala som sa ticho a on spojil pery do úzkej priamky.

„Celé tri roky som žil v tom, že si s tými chalanmi niečo mala. Myslel som si, že si s nimi naozaj chodila a keď sa mi podarilo z Lucasa dostať pravdu takmer som sa neovládol," tvárou mu preletel tieň a zbeleli mu hánky, keď obe ruky prudko zaťal v päsť. „Do frasa Franny, ty si sa im normálne predávala!!!"

„Ale..."

Nedovolil mi pokračovať. „Nevedel som čo si mám o tom myslieť a ako to celé brať. Tešilo ma, že si s nimi nechodila, ale na druhej strane ma hrozne hnevalo, že si klesla tak nízko... tak strašne nízko!"

Musela som skloniť hlavu, tentokrát nie pre jeho intenzívny pohľad, ale z vlastnej zahanbenosti.

„Netušil som, čo tá tvoja dohoda vôbec zahŕňa, ale bol som si istý jednou vecou, musel som to zistiť. Najprv som vôbec nevedel, čo ti mám povedať, ale ty sama si mi veľmi pomohla a nakoniec som to celé pochopil," vysvetľoval a mne sa automaticky roztriasli ruky.

Nechcela som vedieť kam to vedie.

„Lucy bola iba zámienka. Najprv som o nej vôbec neuvažoval, netušil som s čím vôbec za tebou idem. Lenže niečo vo mne zúrivo túžilo vidieť ťa trpieť a Lucy... jej meno... jednoducho som to povedal."

Oh. Môj..

„Nešlo o pomstu, nešlo o nič. Netuším čo som tým chcel dosiahnuť. Odrazu si však bola zase pri mne a mne bolo úprimne jedno v akých podmienkach," rukou si vošiel do vlasov a frustrovane vzdychol. „Chcel som zistiť, či ku mne niečo cítiš. Chcel som ťa vidieť v rovnakej situácií v akej som sa nachádzal ja. Chcel som, aby si trpela... ale dnes.... dnes už netuším čo chcem, Franny."

A bolo to vonku.

Odrazu všetko dávalo zmysel. Jeho správanie, jeho zámienky... všetko.

Netušila som však, čo mu na to povedať. Tri roky som čakala na moment, kedy sa dozviem pravdu, kedy... mi povie čo cíti a keď sa tak stane, nedokážem reagovať.

Nedokážem nič.

Ben vstal, rukami si uhladil tričko a venoval mi ostražitý pohľad. Vôbec som nevedela čo ten pohľad znamenal, ale nebol mi ani málinko príjemný.

„Vidíš, ničomu tá pravda nepomohla," opatrne nadvihol jeden kútik pier, no úsmev mu nevyšiel. „Týmto teda ruším našu dohodu o dohode, ktorá vlastne dohodou nikdy nebola..."

Vedela som, že chce odísť. Vedela som, že už nikdy nebudem mať takú príležitosť a tak som musela konať.

„Už nechcem dohody Ben," vyslovila som nahlas s hlavou zdvihnutou nahor a pohľadom topiacim sa v tom jeho. „Chcem niečo skutočné a chcem to s tebou."

Šokovane zažmurkal a otvoril ústa, akoby som mu práve povedala niečo, čomu ťažko uveriť.

Sama som bola prekvapená.

„Chceš byť so mnou?" opýtal sa a zrak mu padol na moje spojené ruky, ktoré som si úzkostlivo stláčala k sebe a od seba.

„Ja... bojím sa, ale už nechcem žiadne dohody. Nikdy."

Zase pokrútil hlavou no na perách sa mu zjavil malý, celkom roztomilý úsmev. „Nemusí sa nikam ponáhľať, nemusíme nič siliť. Pôjdeme na to pekne pomaly a uvidíme čo sa z toho vyvinie."

~~~

Nevedela som ako sa to stalo, ale bolo to rýchlejšie ako moje vlastné uvažovanie. Odrazu sme boli u Bena doma. Moje ruky v jeho vlasoch, jeho na mojich bokoch a naše pery prilepené dokopy.

Bozkávali sme sa, akoby na tom závisel celý náš život. Pomaly, rýchlo, jemne a vášnivo a zase naopak. Moje srdce mi zúfalo udieralo na hrudný kôs, ruky sa mi neznesiteľne triasli a v bruchu som cítila neskutočne príjemný tlak. Bolo to dokonalé.

Keď sme sa dostali do jeho izby, ruky mu skĺzli na zadnú stranu mojich stehien a nadvihol ma tak ľahko, akoby som nevážila takmer nič. Okamžite som mu obmotala ruky okolo krku a pevne sa ho držala, zatiaľ čo sme sa tackali k jeho posteli.

Následne to šlo úplne rýchlo. Ležala som na posteli, on hovel nado mnou a neustále sme sa bozkávali. Pery o pery, jazyk o jazyk. Rukami sa ma dotýkal, akoby som bola to najcennejšie čo kedy vlastnil a ja som musela priznať, že som sa doslova roztápala.

„Čo tvoji rodičia?" spýtala som sa udychčane, keď mi perami skĺzol cez sánku až ku krku.

Roztržito som vzdychla.

„Nejaký charitatívny večierok," odpovedal a teplo jeho dychu ma pošteklilo na kľúčnej kosti. Následne ma na ňu ľahko pobozkal.

„A čo tie dievčatá, ktoré sa tu striedali..." vyslovila som, ale opäť sa mi to podarilo až príliš zadychčane.

„To bola lož," odvetil s náznakom úsmevu v hlase, a malými bozkami sa dopracoval späť k mojej tvári. „Musel som sa nejako brániť."

Môj výraz musel byť veľmi prekvapený, pretože sa Ben krátko rozosmial a zase ma nástojčivo bozkával. V hlave som mala dve veci. Jeho a obrovské upozornenie, ktoré na mňa nepretržite kričalo. Bol to strach, ktorý som nedokázala ovládať.

„Ben," vzdychla som a rukou mu jemne zatlačila do hrude. Nemusela som to opakovať, pretože sa okamžite spamätal a odtiahol pery od mojich. „Pomaly, pamätáš?" naznačila som a on sa ľahko usmial.

„Prepáč, ťažko sa ovládať, keď si konečne tu..." jemne ma pobozkal na líce a zvalil sa na voľnú časť postele vedľa mňa. Za pár sekúnd som bola v jeho silnej náručí, s rukami okolo jeho pása a hlavou na jeho hrudi.

Ak existuje raj, tak je to presne na tomto mieste.

~~~

Nebudem klamať, ak napíšem, že nie som spokojná s tým, čo je tu napísané :D preto schovajte tie imaginárne pištole, palice a kamene a radšej svoj nepokoj vyjadrite v komentároch :D

❤️