Osud sa so mnou samozrejme opäť nesúcitne zahrával. Ben v škole nebol. Neukázal sa ani na obede a ani na jednej z hodín, ktoré sme spolu zdieľali. Dokonca som sa odvážila čakať ho aj pri skrinke, ale nakoniec neprišiel ani tam.

Bola som sklamaná.

Nie preto, že neprišiel... teda.. len ma jednoducho hnevalo, že nerobil nič preto, aby ma sám od seba vyhľadal.

Bože. Som tak komplikovaná!

Najprv sa s ním rozprávať nechcem a potom, keď sa rozhodne, že to nechá tak, kvílim, že nič nerobí.

Kto sa má vo mne vyznať?

K nemu domov som ísť nechcela. Nie preto, že som sa hanbila kvôli tomu, že ma jeho mama prichytila u neho v posteli, vôbec nie. Len som jednoducho vedela, že tam nebude.

Spýtať sa Dylana alebo Parkera sa mi nezdalo príliš rozumné a volať Benovi som nechcela. Takže mi ostávala iba jedna cesta. Iba jedno miesto a jeden človek, ktorý by mi mohol pomôcť.

Zo školy som vybehla takou rýchlosťou, že som sa skoro zrazila s prváčkou, ktorá na mňa nahnevane vycerila zuby. Ignorovala som ju a ponáhľala sa dole kopcom k miestu, ktoré som dokonalo poznala.

Bar v ktorom pracoval Alex nebol až tak ďaleko od školy a tak som nemusela cestovať autobusom, alebo niekoho prosiť o odvoz. Ešte stále som bola naštvaná, že mi otec zakázal používať jeho auto, ale neostávalo mi nič iné iba sa s tým zmieriť.

Časom si hádam na nejaké našetrím.

Ako policajt bol vždy veľmi opatrný čo sa týka bezpečnosti. Na to, aby mi dovolil urobiť si vodičský preukaz som ho prehovárala takmer pol roka. Našťastie povolil, ale jazdiť som smela iba v jeho prítomnosti, čo bolo ešte horšie ako samotná autoškola. Marne som sa mu snažila vysvetliť, že to dokážem aj sama a že som dostatočne vyspelá na to, aby som si neublížila... otec mal jednoducho svoju hlavu, ktorá bola plná mladých, opitých ľudí za volantom. Bol predsa policajt.

Moje sklamanie sa ešte viac znásobilo, keď som v bare nenašla Alexa, ale mladú čašníčku, ktorá si ma obozretne premeriavala. Zhodou okolnosti to bolo presne to dievča, ktoré sa tu ukázalo v prítomnosti Bena, keď som topila svoj smútok v pohárikoch whisky.

Za denného svetla pôsobila ešte krajšie. Dlhé vlasy mala uväznené vo vysokom chvoste, na perách červený rúž a na tvári ani kvapka potu.

Narozdiel odo mňa.

Samozrejme, musela som vyzerať hrozne a to zdesenie na mojej tvári zaručene pútalo pozornosť všetkých naokolo.

„Ahoj," pozdravila som ju a mierne kývla rukou vo vzduchu. Malo to vyzerať ako priateľské gesto, ale vzišlo z toho niečo úplne iné. „Môžem sa niečo opýtať?"

Na chvíľku si ma prebehla očami, akoby sa snažila niečo analyzovať, no napokon prikývla.

Zrejme jej nebolo príliš do reči.

„Bude tu dnes Alex?"

Moja otázka ju zdá sa prekvapila, lebo rýchlo zažmurkala a jej výraz presne kopíroval moje myšlienky.

„Pýta sa kto?" dostala zo seba nakoniec a v jej hlase som zaregistrovala niečo čo mi vôbec nebolo po chuti. Znela akoby som jej niečo urobila.

„Ja," odvrkla som. „Potrebujem sa s ním porozprávať."

Sklonila hlavu, začala utierať poháre a mňa úplne nevnímala. Musela som sa pevne ovládať, aby som nevybuchla.

„Je to súrne," skúsila som zase, tentokrát o niečo hlasnejšie.

Možno mala problém so sluchom.

„Neviem," odsekla a pôsobila pekne podráždene. „Sadni si niekam do rohu a pokojne na neho počkaj."

Netúžila som sa s ňou ďalej dohadovať a tak som len ľahostajne mykla plecom a vybrala sa k jednému prázdnemu boxu. Nestihla som však zájsť ďaleko, pretože ma zastavila.

„Musíš si niečo objednať, nenechám ťa tu posedávať zadarmo."

Čo ma sakra za problém!?

„Dám si čaj," zavrčala som a zase urobila krok dopredu, keď sa opäť ozvala.

„Aký?"

Moja trpezlivosť zmizla a ďalšie slová som doslova vykríkla. „To je jedno!"

Na to len pomykala plecami a sklonila hlavu k svojej práci. Ja som sa konečne dostala tam kde som chcela, uvoľnene som sa posadila a z vrecka džínsov vytiahla mobil.

Možno by bolo jednoduchšie keby som mu zavolala. Možno ani Alex nebude vedieť kde je a som tu celkom zbytočne.

Za pár minút som pred sebou mala šálku teplého čaju. Ako inak, pohár predo mnou doslova pristál a ani moje ďakujem nebolo dostačujúce. Uvažovala som, kde som zase urobila chybu, keď sa ku mne to dievča správalo tak chladne, ale nakoniec som na nič neprišla, takže som sa na to vykašľala.

Po troch hodinách ustavičného sedenia, po piatich šálkach čaju a po siedmich návštevách toalety, Alex konečne dorazil.

V tvári mal neutrálny výraz, no usadil sa mu tam úsmev okamžite ako sa dostal do prítomnosti toho čudného dievčatá, ktoré ma mimochodom neustále podozrievavo skúmalo svojimi modrými očami.

Nebolo to dvakrát príjemné.

Všimla som si ako sa chvíľu nad niečim dohadovali a nakoniec oba ich pohľady padli mojim smerom. Alex sa najprv zamračil, niečo zamrmlal a pokrútil hlavou. Bola som pekne zmätená.

Bol však pri mne ešte skôr ako som sa nad tým stihla hlbšie zamyslieť. Veľmi sa však mračil, takže som netušila, či to bol dobrý nápad prísť práve za ním.

„Ahoj," šepla som a zase sa pokúsila o priateľské zakývanie.

Alex nepohol ani brvou, len naďalej na mňa civel.

Fajn.

„Môžeš mi povedať, kde..." prečistila som si hrdlo a zohla hlavu, len preto, že jeho pohľad sa nedal vydržať. „Kde je tvoj brat?"

Akoby som povedala nejakú čarovnú formulku, pretože to s Alexom pohlo a za pár sekúnd sedel vedľa mňa. „Hľadáš Bena...?"

„Máš aj iných bratov?" zasyčala som zahanbene cítiac v lícach nepríjemnú červeň.

Na perách sa mu objavil široký úsmev. „Samozrejme, že viem, kde mám brata."

Nadvihla som obočie a zase zadívala jeho smerom. „A mieniš mi to povedať...?"

„Nie," pokrútil hlavou a ticho sa zachechtal.

„Ako..! Prečo nie?!" vybuchla som posilnená okolnosťami, ktoré ma štvali už od rána. „Prečo nebol v škole, kde je.. ako si to predstavuje?"

„Fíha, netušil som, že ste už na takej úrovni," povzbudivo zapískal a kútiky pier skrivil do grimasy.

Sčervenela som ešte viac. „Nie sme na žiadnej úrovni, len... potrebujem sa s ním porozprávať."

„Porozprávať?" podpichol a z pier mu ušiel ďalší smiech.

Moje ovládanie bolo na veľmi chabej úrovni.

„Povieš mi kde je, alebo sa mám spoľahnúť na niekoho iného?" odsekla som a jemu konečne doplo, že to zrejme prehnal. Venoval mi totiž kajúcny pohľad a malý úsmev.

„Tak fajn," rozhodil rukami. „Chcel som ho ešte trochu potrápiť, pretože mi minule poškrabal auto, ale nemôžem sa na teba ďalej pozerať."

Vyjavene som zazerala.

„Zavolám mu," dokončil a vstal. Zastavila som ho však prudkým kývnutím rukou.

„Nehovor mu, že ide o mňa."

Zatváril sa, že ničomu nechápe a tak som pokračovala. „Niečo si vymysli. Skrátka, že potrebuješ jeho pomoc, alebo... prosím. Ja chcem, aby prišiel a bojím sa, že keď mu povieš pravdu, nepríde."

Alex nadvihol obočie a pokrútil hlavou. „Fajn, budem klamať, ale jedno ti poviem. Dobehol by tu aj keby som mu povedal pravdu. Najmä, keď ide o teba."

To poznanie ma zahrialo na hrudi, nevedno prečo.

Netušila som, čo od nášho stretnutia očakávam. Iste... chcela som byť s ním. Vždy som chcela byť s ním. Lenže nedokázala som sa preniesť cez to ako mi ublížil.

Nevedela som čomu veriť. Kde je pravda a kto mi skutočne hovoril pravdu.

Jedno však bolo isté. Všetci hovorili o tom isto. Každí sa mi nejakým spôsob snažil naznačiť, že Ben ku mne niečo cíti... a len on vedel čo.

Preto som bola tu. Preto, aby som zistila ako to videl on. Ako sa cítil on a prečo robil, to čo robil.

Uvedomovala som si, že pravda mi môže ublížiť, že možno nebudem spokojná s tým, čo sa dozviem, ale potrebovala som to vedieť.

Jeho hlas ku mne doľahol ešte skôr ako som ho zbadala. „Alex! Toto je poslednýkrát čo sa starám o tvoj zadok! Zabudni na to, že ti budem donášať pizzu a podobne hlúposti! Nie som donášková služba!"

Bol mi otočený chrbtom, ale aj tak sa mi okamžite roztriasli ruky a srdce zúrivo roztĺklo. Krabicu s pizzou šmaril na barový pult a ja som si všimla aký úškrn preletel Alexovou tvárou.

„Poslednýkrát to ti hovorím, nebudem ti dokonca života splácať jeden hlúpy škrabanec... Navyše som ti zaplatil dosť na to, aby si..." a v tej chvíli otočil hlavu a jeho pohľad spočinul na mne.

Myslela som si, že podobné veci sa dejú len vo filmoch. Ten moment, keď všetko zamrzne a spomalí sa. Lenže v tej chvíli som cítila presne to, akoby sa svet na malý moment zastavil a prestal existovať.

Existovali sme len my dvaja a naše spojené pohľady, ktoré sa vpíjali do seba tak intenzívne, že som nedokázala ani žmurkať.

Nič sa však nedalo porovnať s tým ako sa správalo moje srdce. Bilo tak rýchlo, že som sa bála, že mi hádam vyskočí z hrude.

„Čo tu robí?"

To nebola reakcia, ktorú som očakávala.

Nepýtal sa to totiž ani mňa, ale svojho brata, ktorý ho častoval pre mňa neidentifikovateľným pohľadom. Akoby si medzi sebou podávali tajné správy.

„Čo tu robí?" spýtal sa Ben o čosi zúrivejšie a zase sa mi otočil chrbtom.

Fajn, možno som očakávala trocha prívetivejšie správanie. Nie toho odporného, hnusného Bena, ktorý sa správal zlovestne a neuctivo.

Alex sa chystal odpovedať, ale predbehla som ho skôr ako zo seba niečo stihol dostať. „Prišla som sa porozprávať."

Ben len zaťal päste a Alex pokynul hlavou mojim smerom. Ani to ním však nepohlo.

„Ben," oslovila som ho a jeho plecia sa mierne uvoľnili. „Potrebujem sa s tebou porozprávať, prosím. Chcem len jeden rozhovor a potom ti dám pokoj."

Neviem či to boli moje slová, alebo účinok Alexovho nástojčivého pohľadu, ale Ben sa konečne pohol a nahnevane sa posadil predo mňa.

Čakala ma veľmi ťažká úloha.

Navyše som vôbec netušila aký mal dôvod znova sa správať ľahostajne.

Hlúpy chalani a ich egá.

***

Ďakujem vám za všetko ❤ ste úžasné a ja nemôžem byť vďačnejšia za TAK skvelé čitateľky ! ❤