Ocitla som sa v situácií, ktorá mi nebola vôbec príjemná. V zajatí vlastných myšlienok som musela čeliť nielen všetkým zvedavcom, ale aj Rii a Tonymu, ktorí ma po mojom skorom príchode domov zasypávali obrovským množstvom otázok.

Nedokázala som na ne odpovedať.

Nevedela som čo cítiť, ako sa správať, alebo nad čím uvažovať. Bola som tak mimo z toho, čo sa stalo, že jediné, čo mi skutočne šlo, bolo.. nič.

Len som ležala, v ruke zvierala vankúš a snažila sa upokojiť.

A tak to šlo aj v ďalšie dni. Ani piatok som nešla do školy, nemala som potrebu sa tam ukazovať a aj keď som vedela, že sa tomu nevyhnem, jednoducho som tam nešla.

Tony s Riou mi nič nezazlievali, ba naopak venovali mi obrovské množstvo pozornosti a robili všetko preto, aby sa im podarilo ma utešiť. Bola som šťastná, že mi Ria odpustila a rozhodla sa so mnou rozprávať, bolo to dobré znamenie.

V nedeľu obaja odišli.

Nebolo to práve najpríjemnejšie lúčenie. Obaja ma objali, dookola hovorili, že všetko bude v poriadku a nakoniec odišli. Len tak, akoby tu ani neboli.

Len Riine slová mi utkveli v pamäti, keď sa ku mne naklonila, jemne ma chytila za lakeť a šepla. „Porozprávaj sa s ním, len on ti to môže vysvetliť."

Lenže dobre vedela, že to neurobím, že nikdy nenaberiem tú odvahu.

Večer sa vrátil otec. Na tvári mal jemné strnisko, strhaný výraz a pod očami kruhy, ktoré len poznačovali jeho únavu. Spočiatku som netušila čo mu povedať, hnevala som sa, no zároveň som netúžila po ďalších hádkach s ľuďmi na ktorých mi záleží.

On však prehovoril ako prvý. „Je mi to ľúto, Franny," vzdychol a pevne ma strhol do svojho objatia.

Bola to príjemná zmena po tom všetkom, čo sa okolo mňa dialo.

Trvalo nám pár minút kým sme sa opäť uvoľnili a pustili do reči. Podľa otcovho výrazu mi bolo hneď jasné, že ho niečo trápi a tak som len vyčkávala na ten správny moment, keď mi povie, čo.

„Chce, aby si k nej prišla," zachrapčal a vyhýbal sa mojim nástojčivým pohľadom. „Cez letné prázdniny..." zdvihol zrak a konečne sa na mňa pozrel. „Na týždeň či na dva."

„Nie," odsekla som. „Moja odpoveď je nie a nebudem o tom premýšľať."

„Franny," jeho hlas znel o niečo prosebnejšie. „Nejde len o teba. Chce sa dohodnúť na striedavej starostlivosti."

Odrazu mi svitlo a všetko sa zdalo byť oveľa jasnejšie. „Ona... dovolí nám stretnúť sa s Jackom?"

Otec len strnulo prikývol a moje srdce sa zúrivo roztĺklo.

Svojho brata som nevidela tri roky, vedela som, že za mesiac bude oslavovať svoje piate narodeniny. Nevedela som ani to, či sa ma vôbec pamätá, či mu o mne hovorila...

„Videl si ho?" zašepkala som, ale jeho výraz mi napovedal aká bude odpoveď. „Bol si tam týždeň a ona ti nedovolila ho vidieť? Otec, toto nie je normálne."

Prikývol a ja som netušila, či mi dáva za pravdu, alebo len nad niečim uvažuje. „Franny, to je jej podmienka. Chce vidieť teba a potom mi dovolí sa stretávať s Jackom."

„To nie je spravodlivé," šepla som. „Nemôže ťa takto vydierať."

Opäť len prikývol a jeho tvár nadobudla smutný výraz, nemusela som si prikazovať, aby som ho objala, urobila som to automaticky.

„Ja," zatvorila som oči a nahnevane zovrela pery. „Popremýšľam o tom, ale len kvôli nemu."

Bola som si istá tým, že svoju matku vidieť nechcem. Nebolo to preto, že som ju neznášala, alebo niečo podobne, bola to predsa mama, lenže to čo som jej nemohla odpustiť, bol fakt, že nás opustila a vzala so sebou všetko. Najmä jeho.

***

V pondelok som sa musela vrátiť do školy. Nebol to práve prívetivý návrat, ale potešilo ma, že na mňa ostatní už tak nezazerali.

Nič zlé sa predsa nestalo! Oni nikdy nerobili v živote chyby? To som chodila do školy pre dokonalých ľudí? Nikto z nich nikdy neurobil niečo, čo sa vymykalo normálu? Iba ja som tá divná?

Našťastie sa nepozerali, neukazovali na mňa prstom a ani za chrbtom som nepočula ich šepot.

Prečo.. to som netušila.

Možno mali naozaj dosť a po štvrtku sa rozhodli situáciu nechať na pokoji. Ešteže.

Pri skrinke ma čakal Dylan. Tváril sa, akoby vôbec neočakával, že sa ukážem a keď si ma všimol jeho tvár potemnela.

Nemala som náladu sa s ním rozprávať.

„Takže si prišla," prehodil ironicky a nechal ma nech si vyberiem zo skrinky učebnice na prvú hodinu.

Zostala som ticho.

„Nechcem byť k tebe odporný, dobre?" začal a všimla som si ako nervózne prestúpil z nohy na nohu.

Naďalej som mlčala.

„Ben je môj najlepší kamarát, je mi ako brat a musíš chápať, prečo mám potrebu ho brániť," dopovedal a zase zakrepčil na mieste.

Rozhovory tohto typu mu zrejme nešli.

„Táto vaša dohoda bola fakt hlúpa," v jeho hlase sa odrážal hnev. „Nehovorím to len kvôli tomu ako to dopadlo, ale najmä kvôli Lucy."

Oh. Čo?

„Fakt mi na tom dievčati záleží a táto vaše hlúpa hra všetko skomplikovala."

Konečne som zatreskla dvierka skrinky a venovala mu pohľad. Aj napriek tomu, že sa tváril nahnevane v očiach sa mu odrážalo sklamanie. „Máš ju rád?" opýtala som sa priamo a on len chabo prikývol.

„Predstav si, že si na jej mieste, Franny. Neklamala si len jej, ale všetkým nám dookola a najmä Benovi, ktorý to všetko považoval za pravdivé," vysvetľoval roztržito.

„On si myslel..."

„A čo si mal myslieť?" zasmial sa a neveriacky pokrútil hlavou. „Hrala si to dobre, všetci sme ti to verili a Ben asi najviac."

„Ja som.."

Prerušil ma. „Pozri Franny, táto vaša hra na mačku a myš nás všetkých privedie k samovražde. On urobí krok vpred, ty cúvneš a zase naopak. Lezie nám to na nervy, všetkým."

Zamyslene som ho počúvala.

„Viem, že jeho správanie nebolo priateľské a urobil veľa chýb, ale nič nebudeš vedieť pokiaľ sa s ním neporozprávaš. Iba on pozná pravdu."

Na chvíľu medzi nami nastalo ticho, ktoré prerušil len hlasný zvonček ohlasujúci prvú hodinu.

„Nájdi ho a porozprávajte sa. Možno to nikam nevedie, ale aspoň budeš poznať pravdu."

S tými slovami sa na mňa usmial, priateľsky sa mi dotkol ramena a rýchlo sa vyparil.

Vedela som jedno.

Mal pravdu. Musím sa s Benom porozprávať.

****
Dnes som už nechcela nič pridávať, lebo mi to naruší harmonogram, ale nakoniec som si povedala, že vám urobím radosť, tak ako ste vy urobili mne! ❤
Takže vám prajem príjemný štart v škole. Mne držte palce lebo mám zajtra skúšku a pevne verím, že ste si túto nudnú časť užili.
Ďakujem! ❤