„Čože?" vyhŕkla som zmätene neschopná akejkoľvek inej reakcie.

Všetok vzduch sa odrazu zdal hustejší a moje srdce išlo priam vyskočiť z hrude.

To však ani zďaleka nebolo to najhoršie. Najhorší bol pohľad, ktorým ma Lucy zlostne častovala. Tvárila sa totiž, akoby som pred ňou ani nestála ja, ale niekto koho nemôže ani vystáť.

„Nechápem," zasmiala sa ironicky. „Robila si to z ľútosti?"

„Čože..?" zopakovala som znovu takmer trasľavým hlasom. Nechcelo sa mi veriť čoho som svedkom.

„Ako inak," opäť ten smiech. „Krásna Franny obskakovaná chalanmi chcela pomôcť svojej škaredej kamarátke Lucy."

Nezmohla som sa ani na slovo.

„Ja nechápem," rozhodila rukami a nahnevane si ma premerala. V jej pohľade sa odrážalo znechutenie a niečo čo sa podobalo na odpor.

Musela som zakročiť. „Lucy," oslovila som ju zmierlivo. „Takto to vôbec nie je. Ty nie si vôbec... bože! Ako si to o sebe môžeš myslieť?"

„Nesnaž sa meniť tému Franny! Si tá najväčšia klamárka akú poznám!"

Nemusela mi dávať ani facku, jej slová ma dostatočne ranili a navyše, boli pravdivé.

„Nechcela som ti ublížiť," šepla som a poobzerala sa okolo seba. Ostatní študenti sa pobrali do tried a chodba ostala skoro prázdna, až na pár zvedavcov, ktorí cele divadielko pozorovali. „Ben ma poprosil..."

„Toto je tak smiešne!" vykríkla. „Ben ťa poprosil o pomoc a ty si sa samozrejme rozhodla všetko zahodiť za hlavu a pomôcť mu. Aké romantické!"

Lucy som poznala niekoľko rokov, ale v živote ku mne nebola krutá a odporná ako v tomto okamihu. Akoby to ani nebola ona.

„Mesiac," začala znovu, oveľa pokojnejšie. „Možno ťa prekvapí, že už mesiac o viem o tom, že ani jeden z tvojich vzťahov nebol pravdivý."

Prestala som dýchať a ruka mi okamžite vystrelila smerom k hrudi. Musela som popadnúť dych a rukou si prejsť cez vlasy, aby som sa dostatočne upokojila.

„Najprv som Benovi nechcela veriť," pokračovala pokojne. „Tvrdila som mu, že Franny, ktorú poznám by niečo také nerobila, ale on si stále tvrdil svoje."

„Och..."

„A vieš čo je najvtipnejšie?" zadívala sa na mňa a na perách sa jej objavil úsmev. „Že som mu neverila až do dnešného dňa."

„Lucy," zašepkala som, ale ona len zlostne pokrútila hlavou.

„Predstav si, že ráno prídeš do školy a zistíš, že tvoja najlepšia kamarátka je len obyčajná dohadzovačka a hnusná klamárka. Akoby si sa cítila?"

Nebola som schopná jej odpovedať a ona to dobre vedela.

„Vieš čo je však najhoršie?" pokrútila hlavou a skrčila obočie. „To poznanie, že som do tej špinavej hry zapojená aj ja."

„Ja som nechcela," vyjachtala som rýchlo snažiac sa zachrániť situáciu.

Ak to teda vie Lucy, vedia to všetci a preto tie pohľady, ukazovanie prstom... vedia to.

Oh!

„Ty si možno nechcela, ale Ben rozhodne vedel čo chcel," kútiky pier sa jej skrivili do úškľabku. „Aké je to, keď sa tvoja vlastná hra otočí proti tebe, Franny?"

„O čom to hovoríš?" šepla som a ona sa usmiala ešte širšie.

„O tej dokonalej hre, ktorú na teba Ben hrá," zrejme si všimla môj vydesený výraz, pretože opäť pokrútila hlavou.

„Lucy," skúsila som znovu. „Chcela som mu len pomôcť."

„Ver mi," kývla hlavou. „On tvoju pomoc nepotrebuje."

To čo sa vo mne odohrávalo sa už vôbec nepodobalo na paniku, ba naopak, cítila som hnev a podráždenie z toho, že ma Lucy vôbec nepočúva.

„On ťa jednoducho chce, dobre ?" zvýšila som hlas. „A ja som nerobila nič, len som sa mu snažila pomôcť!"

Myslela som si, že ju to donúti zmeniť výraz tváre, ale ona sa stále tvárila rovnako. „Chce mňa?" zasmiala sa a ruky jej pritom vyleteli do vzduchu. „Moja zlatá naivná, Franny. Ja vôbec nie som tá, ktorú Benjamin chce."

„Tak potom..."

„Preboha!" skríkla až príliš nahlas, takže som sebou mykla. „Vždy si to bola ty. Dnes, včera, pred mesiacom a aj pred troma rokmi!"

...

Môj výraz musel odrážať čistý šok, pretože Lucy sa rozhodla pokračovať. „Myslíš, že prečo sa pred troma rokmi rozhodol, že ťa bude ignorovať?" ruky si prekrížila na hrudi a venovala mi pohľad, ktorý už v sebe neskrýval ani štipku priateľstva. „Mal ťa tak rád, že vidieť ťa s inými ho prinútilo konať. Škoda, že to nepomohlo."

Zamračila som sa, neschopná nijakej inej reakcie.

Neverila som jej. Nedokázala som veriť tomu, čo sa mi snažila povedať.

„Ublížila si jemu a aj sebe. To ty môžeš za to ako sa teraz budú na teba ostatní pozerať," ľahostajne mykla plecom a konečne sa pohla. „A čo sa týka mňa?" jeden kútik pier nadvihla v úsmeve. „Neviem, či budem niekedy schopná znova ťa volať priateľkou. Nie po tom všetkom."

Venovala mi ešte jeden pohľad plný trpkosti a spokojne sa vybrala opačným smerom.

Nemohla som sa ani pohnúť, možno som nemohla ani dýchať, len som si to patrične neuvedomovala. Cítila som sa, akoby mi niekto vrazil priamo do tváre. Všetko bolo rozvrátené.

To čo hovorila, predsa nemôže byť pravda.

Ale čo ak..

NIE!

Rovnako som klamala ja, môžu klamať všetci naokolo. Ľuďom jednoducho nemožno veriť. Nikomu. Človek sa nemôže spoľahnúť ani sám na seba.

Po chvíli som sa konečne pohla, ale práve v tej chvíli znovu zazvonilo. To som tam stála tak dlho? To ten čas tak rýchlo letí?

Za pár sekúnd bola chodba plná študentov a mňa popadla paranoja. Ich pohľady ma pálili na pokožke, ich zrak ma nasledoval aj keď

som sa nehýbala a ten neznesiteľný šepot ma dusil.

Bolo mi na vracanie.

„Franny," ozval sa vedľa mňa chalan, ktorého som v živote nevidela. Pohľadom si ma nezdvorilo obzrel a následne spojil pery do úzkej čiarky. „K tým tvojim službám patrí aj niečo viac, alebo sa zameriavaš len na..."

Prestala som ho počúvať, ruka mi ihneď vyletela do vzduchu, ale on ju v pravej chvíli zachytil a pobavene sa zasmial. „Takže kde som to prestal," zamyslene nadvihol obočie a pohľadom opäť zletel hore a dole.

Bolo to nepríjemné.

„Plánuješ vo svojich dohodách aj pokračovať? Možno by som potreboval tvoju pomoc."

Ani neviem ako a kedy a odrazu bolo okolo mňa viac ľudí ako mi to bolo príjemné.

To čo som cítila bola panika. Ale nedokázala som ani kričať, ani ich od seba poslať preč. Bola som obklopená mladšími chalanmi, ktorí sa dookola pýtali, kedy im poskytnem nejakú službu a kričali jeden cez druhého.

Vôbec som nedokázala dýchať.

Už- už som si chcela priložiť dlane k ušiam, ale nedovolil mi to rozčúlený hlas, ktorý všetkých poslal preč. Moja prvá myšlienka padla na riaditeľa, ale veľmi som sa mýlila.

Ben sa poľahky postaral o to, aby všetci odstúpili a potom si ma pritiahol k sebe.

Ani som sa nepohla.

Jeho pohľad bol mrazivý a zlostný, takže sa nikto nerozhodol protirečiť mu.

„Keď ešte raz uvidím jedného z vás v prítomnosti môjho dievčaťa, budete mať dočinenia so mnou!" pohrozil a ako na povel sa všetci vzdialili. Povedal to dostatočne nahlas, pretože sa pár trápne zazerajúcich ľudí otočilo smerom k svojim skrinkám.

...Môjho dievčaťa?!

„Musíme sa porozprávať," prehodil smerom ku mne, ale ja som nebola schopná pohnúť ani brvou.

„Vedia to," šepla som s pohľadom upretým pred seba.

Stále som cítila paniku.

„Vedia to," zopakovala som a strach vo mne len narastal. Už som ani nevedela, čo v skutočnosti cítim.

Zmätok? Bolesť? Hnev?

„Si v poriadku?" opýtal sa ma Ben, ale jeho hlas bol až príliš vzdialený. Príliš ďaleko.

Dokázala som sa sústrediť len na svoj zrýchlený tlkot srdca a na pravdivé myšlienky, ktoré sa mi objavovali v hlave.

„Franny..." jeho druhá ruka uchopila tú moju a jemne mi palcom prechádzal po hánkach.

Za iných okolností by som sa rozplývala, ale tentokrát som bola až príliš rozrušená.

„Vedia to," zopakovala som po tretí krát cítiac vo vlastnom hlase prichádzajúce slzy. „Si spokojný?" vytrhla som sa z jeho zovretia a rýchlo cúvla dozadu. „Zničil si ma, všetko si povedal. Všetci to vedia!"

„Upokoj sa," nadhodil pokojne, ale ja som ho nemienila počúvať. „Nič som nikomu..."

„Gratulujem!" skríkla som prerušujúc jeho pokus. „Gratulujem, konečne si dosiahol čo si si zaumienil," povedal som o čosi pokojnejšie, cítiac ako mi slová, ktoré povedala Lucy začali dávať zmysel.

Hra.

Benova hra.

Moja hra.

Nešlo o Lucy, nešlo o to, aby som mu pomohla. Zobral niečo v čom som dobrá a otočil to proti mne, nie kvôli tomu, aby niečo získal, ale z čistej pomstychtivosti.

A podarilo sa mu to. V tejto hre nemala žiarliť Lucy, ale ja. Nemala trpieť ona, ale ja. Nemalo to skončiť ňou, ani mnou... malo to dopadnúť presne takto.

Hra skončila, všetci to vedia a presne to bolo Benovým úmyslom.

*****

KONIEC!!
Teda nie koniec príbehu, ale koniec niečoho... :D
❤