Aby som opäť nepôsobila ignorantsky Ďakujem vám za 4 miesto v Teen Fiction. Neskutočne si to vážim, ale oveľa viac pre mňa znamená to, že sa vám tento príbeh páči!
❤
*****

Ria sa na mňa hnevala. Bolo to samozrejme, že sa jej moje ponocovanie bude priečiť a popravde, čakala som hádku, alebo dlhý prejav o svojej neschopnosti ozvať sa, keď to odo mňa čakala.

Skutočnosť však bola úplne iná a pre mňa, až prekvapivá. Ria mi totižto ani nevynadala, ani ma nepoučovala, ale robila to najhoršie, čo ju mohlo napadnúť. Rozhodla sa ma ignorovať.

Našla som ju postávať v kuchyni, v ruke zvierala hrnček s kávou a pomaly si z neho posrkávala, keď som jej popriala dobré ráno, ani na mňa nepozrela.

Odzdravil ma iba Tony, ktorý posedával za jedálenským stolom a rovnako ako ja, svoj pohľad obracal k Rii. Tá sa však tvárila, akoby okolo nej nikto nebol a naďalej si farebnú šálku prikladala k perám.

Skúsila som to znovu. „Ria, ja viem, že..."

Ani ma nenechala dohovoriť, len pokrútila hlavou, otočila sa na päte a odišla hore schodmi.

Šokovane som za ňou civela, až kým silno netresla dvermi na hosťovskej izbe. To ma celkom prebralo.

„Hnevá sa veľmi?" spýtala som sa nevinným tónom stále upriamujúc pohľad pred seba a nie na Tonyho.

Ten bol spočiatku ticho a ja som už panikárila nad tým, že aj on sa ma rozhodol ignorovať, no nakoniec celkom pokojným hlasom prehovoril. „Čo myslíš?"

„Asi som ju sklamala," uvážila som a konečne sa otočila čelom smerom k nemu. Vyzeral presne tak ako som si myslela. Jeho tvár zdobil neutrálny, takmer kamenný výraz a z očí sa mu nedala čítať žiadna emócia.

Aj on sa hneval. Len to dával najavo celkom iným spôsobom ako Ria.

„Čo myslíš?" zopakoval a venoval mi malý úsmev.

Zobrala som to ako povzbudenie a pevne rozhodnutá konať, som si k nemu prisadla.

„Vážne som nemala v pláne sa nevrátiť," vzdychla som a tvár si schovala do dlaní.

Hlava ma ešte stále hrozne bolela a žalúdok som mala ako na vode, netúžila som však po ničom inom, len sa schúliť v posteli a ostať tam celý deň.

„Neboj sa," prihovoril sa mi umierneným hlasom a ja som odtiahla ruky z tváre. Jeho pohľad bol priateľský a jemný, akoby nahnevaný ani nikdy nebol. „Riu to prejde."

„Prehnala som to," priznala som a vo vlastných slovách som ucítila trpkosť pravdy. „Mala som sa vrátiť domov."

„To teda mala," prikývol Tony a rukou si vošiel do vlasov. Vyzeral, že nad niečim tuho premýšľa a keď si povzdychol, vedela som, že nasledujúce slová nebudú príjemné. „Musíš chápať, prečo sa ťa rozhodla ignorovať," začal a naďalej ma prepaľoval pohľadom. „Povedala ti niečo čo nemala a kvôli nej si odišla z domu."

Chcela som mu povedať, že som vďačná, lebo vďaka Rii poznám pravdu, ale nedal mi možnosť.

„Nespala celú noc. Nerobila nič iné, len sedela na gauči a neustále sa strachovala."

V hrdle mi navrela obrovská hrča, ktorá ma nútila rýchlo klipkať očami. Nechcela som plakať.

„Ja viem, že to možno nechápeš, ale Ria tieto veci berie neskutočne vážne," na perách sa mu zjavil úsmev a ruku, ktorou si zovieral vlasy zase uvoľnil a spustil na stôl. „Je hrozne starostlivá a nemôžeš jej zazlievať, že si robí starosti. Je jednoducho taká."

„Ale.. ale," habkala som snažiac sa vysvetliť, že mi Riina starostlivosť neprekáža. Tony však len pokrútil hlavou a tým ma donútil zatvoriť ústa.

„Urobíme malú dohodu dobre?" opýtal sa a na perách sa mu pohrával obrovský úsmev.

Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa tiež.

„Ja sa postarám o to, aby sa Ria nehnevala, ale ty mi musíš niečo sľúbiť," spojil pery do úzkej priamky a úpenlivo vyčkával na môj súhlas.

Samozrejme, nič iné mi neostávalo a tak som vo vlastnom záujme a v rámci rodinných vzťahov prikývla.

Jeho úsmev sa rozšíril ešte viac. „Vidíš, že to ide. Takže takto," spojil si obe ruky a s úsmevom ma pozoroval.

Prestávalo sa mi to páčiť.

„Ja sa postarám o Riu a ty sa teraz pôjdeš prezliecť, vezmeš si svoje veci a pôjdeš do školy."

Takmer som na prázdno otvorila ústa. „To nemyslíš vážne."

„Ale myslím," prikývol a poľahky sa zdvihol zo stoličky. „Dohoda je dohoda. Ja Ria a ty..."

„Škola," dokončila som zhnusene a on ma priateľsky pohladil po hlave.

Prevrátila som očami, sama pre seba prikývla a nasledovala som Tonyho až na poschodie, kde sme každí zaliezli do vlastnej izby. V tej mojej som sa okamžite zvalila na postel a nahnevane zavrčala.

Netúžila som ísť do školy a stretnúť Bena, ktorý bude mať na perách dokonalý úsmev, pretože sa mu podarilo zase ma znemožniť a nechcela som vidieť ani Lucy, ktorá ma ešte stále úpenlivo ignorovala.

Lenže dohoda je dohoda a tentokrát nešlo len o mňa, ale aj o môj dobrý vzťah s Riou, nechcela som to viac pokaziť a tak som sa čo najrýchlejšie obliekla do niečoho príjemného a najmä voľného. Nemala som totiž ani najmenší záujem vyzerať dobre, dokonca som si len prečesala vlasy a ignorovala svoju unavenú tvár, ktorá takmer kričala a túžila po make-upe.

Nech dnes všetci vidia, že som do školy neprišla s dobrou náladou a hlavne dobrovoľne.

Ešte som si stihla zobrať potrebné učebnice, slnečné okuliare a vystriekať na seba takmer celú voňavku, keď mi zazvonil mobil a na jeho displeji svietilo otcove číslo.

Prvá reakcia ma zasiahla ako blesk, chcela som ho ignorovať. Vedela som však, že by to neprinieslo nijaký úspech a tak som sa rozhodla pre tú druhú voľbu.

Ľahostajne som mu dvihla.

„Počúvam," utrúsila som, premáhajúc zlosť a nutkanie začať na neho kričať.

„Ahoj, Franny," ozval sa veselo a v pozadí bolo počuť nejaký ruch. „Viem, že si teraz zrejme v škole, ale toto je jediný čas kedy môžem volať, takže som sa rozhodol..."

Skočila som mu do reči. „Koľko je tam hodín?"

„Čože?" spýtal sa začudovane a hnev vo mne iba rástol.

„Koľko je hodín tam, kde si?" opýtala som sa znovu tentokrát o čosi pokojnejšie.

„O čo ti ide ?"

„V Anglicku musí byť už určite večer," zamrmlala som a počúvala ako sa mu zrýchlil dych. „Ďakujem otec, že si sa rozhodol ma informovať o takýchto záležitostiach. Veľmi si to vážim."

Na druhej strane ostalo ticho a ja som pocítila obrovskú úzkosť.

To mu nestojím ani za odpoveď?!

„Chce ťa znova vidieť, Franny," prehovoril po chvíli a moje srdce sa po jeho vete zúrivo roztĺklo.

„Po troch rokoch si spomenula na to, že ma dcéru?" zasmiala som sa a pokrútila hlavou, istá si tým, že ma otec nemôže vidieť a tak mu aj uniká môj absurdný výraz.

„Má právo robiť si na teba nároky, si jej dcéra," vzdychol a hluk okolo neho odrazu utíchol.

„A ja mám právo povedať nie. Som dospelá osoba a moje rozhodnutie závisí iba na mne. Nie, nechcem ju vidieť.. nie potom všetkom," musela som sa premáhať, aby sa mi neroztriasol hlas a tým neprezradil moju slabosť.

„Franny..." začal otec, ale napokon ostal ticho.

„Moja odpoveď znie nie," odvrkla som zlostne. „Musím ísť do školy, ozvem sa neskôr."

Nestihol sa ani rozlúčiť, pretože som chvatne zložila a mobil hodila na posteľ.

Môj deň nemohol začať lepšie!

Do školy som dorazila po druhej vyučovacej hodine. Neponáhľala som sa a moje kroky boli príliš pomalé a váhavé. Nebola som tam dva dni a už som mala pocit, že nikam nepatrím. Ľudia na mňa zazerali ešte viac ako pred tým. Mala som pocit, že ich slizké, dotieravé pohľady skúmajú každú časť môjho tela.

Vôbec sa mi to nepáčilo.

Tentokrát to však neostalo iba pri pohľadoch. Niektorí odvážlivci si na mňa ukazovali prstom a iní sa hlasno smiali, keď som okolo nich prešla.

Ničomu som nerozumela.

Teda až do momentu, kým ma pred vlastnou skrinkou neprepadla Lucy a nebol to práve ten typ stretnutia, ktorý som očakávala. Potom ako sa mi neozvala celú večnosť, istá časť mňa rátala s tým, že sa príde ospravedlniť, alebo len porozprávať akoby to dospelé osoby v našom veku mali robiť, ale ona prišla z úplne iného dôvodu.

V očiach mala blesky. Ruky zatínala do pästí a pery zovierala do úzkej čiary.

To čo sa jej odrážalo na tvári sa ani zďaleka nedalo nazvať pohľadom zmierenia.

„Tak teda ďakujem pekne," vyprskla zhnusene. „Toto si priateľky nerobia!"

Musela som sa tváriť prinajmenšom úplne šokovane, pretože chvatne pokračovala. „Už viem, že si ma chcela dať dokopy s Benom!"