Aspoň na chvíľku mam pocit, že pridavam niečo normálne. Teda normálne, ako sa to vezme! :D nebuďte frustrované, stačí, že ja som!
❤

****

Keď som bola malá nikdy mi nešlo do hlavy, prečo postavy vo filmoch chodievali zapíjať svoj smútok. Bolo mi to cudzie a zároveň úplne nepochopiteľné. Existovalo predsa toľko možností ako sa zbaviť myšlienok na problémy, alebo samotnej bolesti. Ľudia predsa mohli venčiť psov, ísť na prechádzku alebo len tak ponoriť hlavu do knihy.

Lenže, keď som sa nad tým zamyslela hlbšie, odrazu som to celkom chápala. Alkohol zahmlieval všetky myšlienky a menil realitu na niečo omnoho znesiteľnejšie, aj keď som ho neznášala, nepodporovala, prenášal ma niekam, kde som dokázala zabudnúť.

A presne to som potrebovala.

„Vie tvoj otec, že sa z teba stáva alkoholik?" spýtal sa ma milo Alex, keď predo mňa posunul ďalší pohár plný pálivej tekutiny.

Mala som dosť.

„Nie," odsekla som a nahnevane sa zamračila. „Nevie a ani to nepotrebuje vedieť," na malý moment mi prišlo ľúto ako bezcitne som to vyslovila a tak som trocha miernejšie dodala. „Ja len potrebujem... neviem čo sa to so mnou deje."

Kútiky pier sa mu zdvihli v priateľskom úsmeve a zľahka prikývol. „Je celkom normálne, že v tvojom veku nevieš kto si a toto tu," kývol rukou k trom pohárikom, ktoré som doposiaľ vyprázdnila. „Je len akási prechodná fáza. Každí sme si tým prešli, niektorí pochopili, že to za to nestojí a iní ešte stále veria, že im to pomôže."

„Som tá naivná, však?" spýtala som sa a nečakajúc na jeho odpoveď opäť som sa napila.

Nepovedal nič, len sa zase usmial a odišiel sa venovať svojim zákazníkom.

Večer bol fajn. Moje otupené zmysly si postupne zvykli na to, že v mojom živote nie je všetko tak akoby malo. Neustále som si kontrolovala mobil dúfajúc, že sa mi ozve aspoň Lucy, ale ona naďalej mlčala.

Možno som to naozaj prehnala. A to bola ďalšia vec, ktorú som celkom nechápala.

Prečo som jej nikdy nepovedala pravdu?

Áno, jedna časť mňa si myslela, že s pravdou príde aj odmietnutie, ktoré by som následne nedokázala zniesť, ale bolo by to lepšie a časom by sa mi jej priateľstvo podarilo získať naspäť.

Tentokrát je to však zložitejšie a vo mne narastali obavy z toho, že pravda určite neostane dlho skrytá.

Bála som sa.

„Myslím, že máš dosť," vzdychol Alex a opatrne sa na mňa pozrel. Asi som pridlho pozerala do prázdna a nevnímala realitu a to všetko len kvôli tým myšlienkam.

Muselo to prestať.

„Platím to ja, takže mlč a radšej mi nalej," povedala som a lakťom sa oprela o pult. Netušila som ani ako dlho som tam sedela, ani koľko bolo hodín, ale jednoznačne to bolo lepšie ako sa utápať v žiali doma v detskej izbe.

Lebo presne to som bola, decko, ktoré všetkým klame a nedokáže si usporiadať život.

„Posledný," upozornil ma a s neurčitým výrazom mi naplnil ďalší pohár.

Už som ho aj tak nedokázala vnímať. Nemalo mi to pomôcť? Nemala som zabudnúť?

Keď som vypila hádam polovicu fľaše, zmysly sa mi konečne začali uvoľňovať. Alex neustále reptal o tom, že bude mať kvôli mne problémy, ale nakoniec sa mi ho vždy podarilo prehovoriť, aby sa nado mnou zľutoval.

„Môžem konečne vedieť, prečo si sa rozhodla opiť uprostred týždňa?" spýtal sa a roztomilo naklonil hlavu nabok.

Len som pomykala plecami a venovala mu ostražitý úsmev. Nechcela som sa rozprávať o svojich problémoch, vážne nie.

„Radšej mi povedz," zasmiala som sa, pretože mi ten alkohol konečne stúpol do hlavy. „Ako ti je na výške?"

A tak sa pustil do rozprávania o tom, že v skutočnosti sa mu študovať nechce, ale robí to len pre dobro rodiny a hlavne pre pokoj vo vlastnom živote. Nenudil ma, ale nedokázala som sa sústrediť.

Za pár minút som v ruke zvierala telefón rozhodnutá zavolať ocovi. Potrebovala som totiž vedieť, čo bolo dôvodom, prečo mi nepovedal pravdu.

Fajn, možno sa bál, že budem namietať alebo, že sa nahnevám, ale nemal dôvod mi klamať.

Sakra, som to ja, ale pokrytecká osoba. Sťažujem sa, že mi všetci klamú pritom som tá najväčšia klamárka.

„Musím mu zavolať," zamumlala som, ale skôr než som stihla vytočiť číslo, Alex mi vytrhol mobil z ruky a pokrútil hlavou.

„Nie teraz a nie v tomto stave," odvetil pokojne a ja som sa musela veľmi ovládať, aby som nevybuchla.

„Veď ani nevieš komu som chcela volať," namietla som urazene rozhadzujúc rukami vo vzduchu.

Moje vnímanie bolo rozmazané a veľmi nejasné. Sem- tam sa mi zatočila hlava, ale nebolo to nič, čo som pred tým nezažila.

„Na displeji ti svieti meno- otec a pod tým jeho číslo, nie som slepý," odvrkol a mobil položil pár metrov odo mňa k sebe pod pult.

Len som zacvakla sánku a premohla nutkanie začať sa sním hádať, poprípade si po mobil ísť. Určite by som to totiž nezvládla a skončila by som na zemi.

Mala som vážne dosť.

A zrejme to pochopil aj Alex, pretože sa rozhodol, že sa začne hrať na osobu, ktorá je za mňa zodpovedná a odmietal mi podať ďalší pohár, bolo to jedno, aj tak som už ďalej nemohla.

Ten pocit bol neopísateľný. Tá ľahostajnosť, potreba neustále sa usmievať a občas vysloviť nejakú hlúposť, nad ktorou som sa následne aj sama zasmiala. Skrátka dokonalosť.

Ani som netušila ako, hlava mi klesla na pult a so smiechom som zatvorila oči. Odrazu som bola až priveľmi unavená a ubolená, netúžila som po ničom inom, než po spánku.

„Tak fajn Franny, vidím, že máme dosť, je na čase ísť domov," prihovoril sa mi pokojne Alex po večnej odmlke, cez ktorú som takmer skutočne zaspala.

Namiesto odpovede som, len zamrnčala a pokrútila hlavou. Bolo mi fajn.

„Vidíš, hovoril som ti, je mimo," pokračoval, ale tentokrát nehovoril so mnou, ale s niekym iným.

S kým to nebolo podstatné. Či áno?

„Fakt nechápem, prečo si jej dovolil piť, ty idiot," ozval sa druhý hlas hnevlivo a na chrbte som pocítila ľahký dotyk teplej dlane. Následne sa mi niekto prihováral. „Poď Franny, vezmem ťa domov."

Zase som len pokrútila hlavou a neisto vyslovila chabé: „Nie."

„Nehádž na mňa takéto pohľady," odvrkol Alex namosúrene. „Robil som si len svoju barmanskú povinnosť a navyše ti môžem zaručiť, že aj ty patríš k dôvodom, prečo sa tu dnes rozhodla opiť."

H?

„Nepočuj ma," odsekol... niekto a zase vyslovil moje meno, keď som nereagovala, pokračoval v rozhovore s Alexom. „Čo je s ňou?" odrazu jeho hlas znel oveľa jemnejšie. „Nikdy takáto nebola, povedala ti niečo?"

Obaja boli ticho a ja som len okrajovo vnímala ako Alex zamumlal niečo ako. „Stále sa priveľmi zaujímaš..." a potom vyslovil jeho meno.

Benovo meno.

Hlavu som zdvihla tak prudko, že mi takmer puklo v kru, ale v tom momente ma nič nebolelo. Moje srdce sa okamžite roztĺklo a v bruchu som cítila ten príjemný, známy pocit.

Prečo to nedokážem zastaviť?

„Vidíš ako málo stačí našej princeznej," zasmial sa Alex a pokýval hlavou, akoby mu niečo došlo. „Nikto ju nemusí ani bozkávať, stačí vysloviť to správne meno a pozrime..."

Chcela som ho ovaliť niečim fakt ťažkým, ale nedokázala som nič iné, len otočiť hlavu smerom k Benovi a sledovať jeho pohľad, ktorý mi venoval. Hneval sa, samozrejme, ale aj tak vyzeral dokonalo. V bielom tričku, v košeli a s tými strapatými vlasmi, ktoré som túžila cítiť medzi prstami.. bol jednoducho..

A potom moje zmysly zaregistrovali hnedovlasé dievča, ktoré mu stálo za chrbtom. Až príliš blízko. Aj v tom stave som si dokázala všimnúť, že je oveľa krajšia ako ja. S plnými perami, výborným obočím a dokonalou pleťou.

Ach jaj.

„Čo tu robíš?" vyjachtala som ticho, keď mi pohľad utkvel späť na Benovi. Svaly jeho tváre sa uvolnili, no ešte stále zvieral pery, akoby v sebe prechovával nejakú zlosť.

Na moju otázku však neodpovedal, len kývol hlavou smerom k Alexovi. „Vďaka, že si mi zavolal."

Nestihla som ani na Alexa vrhnúť vražedný pohľad, pretože ma Ben schytil za ruku a stiahol z barovej stoličky. Najprv som sa zatackala, čo samozrejme vyriešil tým, že ma chytil okolo pása a následne potiahol dopredu. To hnedovlasé čudo ostalo pri pulte.

„Maj sa Franny," zakričal Alex so smiechom, ale ani na to som mu nemala dovolené odpovedať. Benove pohyby boli totiž také prudké a rýchle, že sme stáli vonku na čerstvom vzduchu ešte skôr než som stihla žmurknúť.

„Nemám právo sa starať," odsekol a pokračoval v ceste smerom k svojmu autu. „Nemám právo sa ťa niečo pýtať, ale do čerta! Prečo sa správaš takto?"

Moje citlivé ja sa okamžite zobudilo a oči sa mi naplnili slzami. Navyše, alkohol ma nútil byť až príliš úprimnou. „Pretože ma nenávidíš!" vysúkala som zo seba, zrejme príliš ticho, lebo som tie slová následne zopakovala. A potom zas. Zas. Zas.

„A to je dôvod na to, aby si sa takto ničila?" opýtal sa, keď sme zastali pred jeho autom. Neotvoril však dvere, ani mi nepomohol nastúpiť, len si ma stočil k sebe, naďalej ma pevne držal a jeho pohľad ma znervózňoval. Doslova sa ním snažil niečo povedať, lenže som nedokázala rozoznať čo.

„Ben," šepla som a jazykom si navlhčila suché pery, netušila som, či ma k tomu nútil alkohol, ale ďalšie slová zo mňa vyšli tak povediac automaticky. „Čo som urobila pred troma rokmi, že ťa to donútilo nenávidieť ma?"

Bol ticho. Neodpovedal, len sa na mňa stále díval a v očiach sa mu odrážala stále tá istá emócia.

Túžila som po odpovedi tak veľmi, že som bola schopná ho o ňu aj prosiť.

On však len pokrútil hlavou, zdvihol ju k oblohe a smutne sa usmial. „Nenávidieť ťa..." zasmial sa, rukou mi prešiel na chrbát a pomaly ňou prechádzal hore a dole. „Nenávidím seba za to,že," zasekol sa, opäť ten pohľad smerom k oblohe a následne pokynul hlavou k autu. „Nechcem sa o tom rozprávať, keď si v tomto stave, aj tak si to zajtra nebudeš pamätať."

Nie. Prosím. Hovor.

Bola som tak blízko k pravde.

„Ja to potrebujem vedieť," zachrapčala som a sklonila hlavu. „Potrebujem vedieť, čo sa stalo, prečo si..."

„Nechaj to tak," odsekol prudko a pohol sa, aby mi otvoril dvere. Zase som mala pocit, že ho strácam, tentokrát však úplne inak, reálne, a tá predstava ma desila.

„Nechcela som ti ublížiť," šepla som ospravedlňujúco uvedomujúc si, že po prvýkrát pred ním plačem. „Nechcela som... bože.. nikdy som nechcela.."

Zatváril sa zúfalo, tak veľmi, že ma na chvíľu premohla myšlienka, že ma objíme, ale on len pokrútil hlavou a nahnevane kývol hlavou. „Sadni si, pripútaj sa a neopováž sa vracať."

Poslúchla som, aj napriek tomu, že som stále plakala. Urobila som presne to, čo mi kázal a keď naštartoval otočila som hlavu k oknu a stále slzila.

Možno alkohol nebol to čo som potrebovala, ale plač. Ten nás robí všetkých tak zraniteľnými.

Prekvapilo ma, že ma nezobral domov, ale k sebe. Otvoril mi dvere, pomohol mi vystúpiť a naďalej sa na mňa ani nepozrel. Možno mu vadilo, že stále plačem ako malá. Možno mal toho po krk.

Nevnímala som priestor okolo seba, jeho veľký dom, schodisko, po ktorom som pred tým často chodievala, ani jeho izbu, ktorá sa jednoznačne zmenila. Dokázala som vnímať len to, ako ma usadil na svoju posteľ, niečo povedal a následne ma pohladil po vlasoch.

Určite sa mi to všetko len snívalo, ale ten sen bol tak reálny, že som mu dokázala veriť.

Na malý moment bolo všetko normálne. Všetko dokonalé.

Netúžila som sa zobudiť.