Veľmi Ďakujem za všetku prejavenu lásku k tomuto príbehu. Ste úžasné aaaaa proste Ďakujem!
❤
***

„Plánuješ niekedy z toho gauča aj vstať?" opýtala sa Ria so smiechom, pritom ako sa posadila do kresla s miskou ovocia, ktorá na malý moment upútala moju pozornosť. Nohy si prehodila cez operadlo a chrbtom sa oprela o jeho druhú stranu, zatiaľ čo ma skúmala pohľadom, ktorý bol jasnou predzvesťou rozhovoru.

„Uhm," prikývla som unavene. „Kde máš Tonyho?"

Už pri vyslovení tej otázky som tušila, že jej odpoveď ma nepoteší. Nemýlila som sa. „Spí, úplne som ho vysilila."

Takmer som sa zadrhla. „Fuj, nechaj si to pre seba."

„Ale no tak, hádam si si nemyslela, že tam hore hráme karty?" hlasno sa zasmiala a ja som ju pritom zhnusene sledovala. Kútiky pier mala ešte stále vykrivené v úsmeve, keď poľahky dodala: „V skutočnosti telefonuje so svojou mamou, ale môžeš pokojne veriť aj v tú prvú verziu."

„To čo robíte vy dvaja hore, zatiaľ čo ja som tu ma naozaj nezaujíma," zamrmlala som a konečne od nej odtrhla pohľad a zadívala sa na televízor, kde práve bežal nejaký dramatický film.

Ria ostala ticho a rovnako ako ja obrátila pozornosť k telke, naďalej si pchajúc do úst kúsky ovocia. Nemohla som si pomôcť a takmer som sa usmiala, keď jej guľka hrozna spadla na zem a ona ticho zanadávala. Páčilo sa mi, že sa predo mnou nehrala na dospelú slečinku, ale bola rovnako ako ja, obyčajné dievča.

„Je to až tak hrozné?" spýtala sa po dlhšej tichej odmlke, ktorú naplňovali len zvuky streľby z filmu.

Nechápala som a ona to spozorovala, lebo sa okamžite pustila do vysvetľovania. „No to s tým všetkým, čo sa okolo teba práve deje. Dva dni si nebola v škole a nerobíš nič iné, len tu ležíš."

Nemala pravdu. Chodila som na záchod a často moje kroky smerovali aj do kuchyne, kde som sa pchala všemožnými druhmi jedla, ktoré tí dvaja nakúpili. Lenže s tou prvou časťou pravdu mala.

„Proste sa necítim dobre," odvetila som klamlivo snažiac sa vyhýbať jej prenikavému pohľadu, ktorým ma prepaľovala.

„Franny," šepla nakoniec nežne a skôr než som stihla namietnuť vstala a votrela sa ku mne na gauč. Obe sme ležali na bokoch a dívali sa jedna na druhú, čo by mi za iných okolností prišlo strašne nepríjemné, ale od Rie sa to akosi dalo zniesť. Ja som sa snažila nepustiť uzdu svojim emóciám a ona robila všetko preto, aby sa mi dostala do hlavy.

Chýbalo málo a bola by som jej všetko povedala, ale nechcela som, aby sa celý svet točil len okolo mňa a mojich absolútne nezaujímavých problémov.

Nikoho predsa nezaujíma, že mi moja najlepšia kamarátka neodpovedá na telefonáty a ani na sms, v dnešnom svete to mnohí pokladajú za samozrejmosť.

Takisto nikoho nemusí zaujímať, že celá škola videla moju fotku v putách polície, pretože som nelegálne predávala drogy, ktoré v skutočnosti ani neboli moje, ale chalana s ktorým súvisí môj tretí, ten najvážnejší problém. Ani to určite niekoho nezaujíma, že som ešte stále zamilovaná do človeka, ktorý ma pred troma rokmi z ničoho nič začal ignorovať a správať sa ku mne s odporom.

Všetci majú problémy a tie moje nie sú až také vážne. Teda nie pre ostatných.

„Vieš, že mi môžeš všetko povedať..."

Viem, ale nepoviem.

„Mala by si sa s ním porozprávať," prehodila a venovala mi jemný úsmev pri ktorom sa jej pod okom vytvorila malá vráska. „Ja viem, že to nie je to najľahšie čo môžeš urobiť, ale rozhodne to veciam môže pomôcť. Chceš niečo vedieť?"

Automaticky som prikývla.

„Tony ma takisto opustil. Bol to síce len rok, ale bola som tak zničená, že som robila tie najväčšie hlúposti a vieš prečo to urobil?" opýtala sa ticho a ja som tentokrát hlavou pokrútila na znak nesúhlasu. To ju donútilo zase sa usmiať a pokračovať. „Nepovedala som mu pravdu. Chápeš? Ten idiot takmer celý ten čas čakal, že mu poviem ako ho ľúbim a ja som mu to nepovedala."

Zostala som prekvapene civieť a ona neveriacky krútila hlavou. Netušila som, či nad tou spomienkou alebo len z princípu. „Odišiel, zatiaľ čo som ja ostala doma a utápala sa v žiali. Najhoršie bolo, že to urobil len tak, z jedného dňa na druhý. Lenže potom sa vrátil a keď som mu to povedala, začali sme od znova," stíchla a zatvorila oči. „Možno nechápeš čo sa ti tým snažím vysvetliť, ale je veľmi dôležité, aby si rozprávala Franny, so mnou.. s kýmkoľvek, ale hlavne s ním."

Tiež som na malý moment privrela viečka a ticho vzdychla. Riine slová sa mi zarývali pod kožu a nútili ma vstať a okamžite ísť za ním, ale nebolo to také jednoduché. Nikdy to nebude, nie v našom prípade.

„Bojíš sa však?"

„On chce Lucy," zamumlala som, snažiac sa o tom presvedčiť viac samú seba ako Riu.

Tá však akoby to nepočula a naďalej si tvrdila svoje. „To nikdy nezistíš, kým ti to nepovie sám."

Rýchlo som otvorila oči a vrhla na ňu zničený pohľad. Chcelo sa mi kričať, ale namiesto toho môj hlas znel celkom pokojne. „Povedal mi to, Ria. Chce ju a ja som mala byť len akýsi most, aby sa k nej ľahšie dostal a vidíš? Podarilo sa."

„Nikdy..."

„Stačilo, dobre?" skočila som jej do reči a následne sa na ňu ospravedlňujúco usmiala. Pár sekúnd vyzerala, že sa tej témy nehodlá vzdať, ale nakoniec prikývla a potiahla ma k sebe do objatia.

Bolo zvláštne aký vzťah sme si vybudovali za tých pár dní, ktoré sme spolu strávili. Ria bola fajn, bola niečo ako staršia sestra, no zároveň v nej boli prvky, ktoré som vždy obdivovala u mojej mami. Starala sa, chcela vedieť čo mi je a keď som dlho nič nezjedla, okamžite ma k tomu nútila.

„Môžem sa pridať?" ozvalo sa nám nad hlavami a keď sme ich obe stočili nahor, vyskytol sa nám pohľad na Tonyho, ktorý sa veselo usmieval, akoby ho v živote nič netrápilo.

„Nie," odvetili sme obe naraz, načo on niečo zamumlal a pobral sa ku kreslu.

Ria ma opäť objala.

„Vieš o tom Franny, že som veľmi žiarlivý typ? Takže si dávaj pozor, lebo ja sa neustále pozerám."

Ja som sa rozosmiala a Ria niečo nezrozumiteľne zamrnčala. Po pár minútach však jej objatie povolilo a ona sa vystrela, upravujúc si vlasy, ktoré sa jej pri tom ležaní rozstrapatili.

„Inak," odrazu sa na mňa zase zadívala zvedavým pohľadom. „Ozval sa ti otec ako to dopadlo s tvojou mamou?"

To, že som bola šokovaná bola primeraná reakcia, ktorú vo mne jej otázka vyvolala. Srdce sa mi divoko rozbúchalo a musela som sa posadiť, aby som sa dokázala nadýchnuť.

O čom to hovorí?

„Nie," šepla som a skrčila obočie. „O čom to vlastne hovoríš?"

Asi si nevšimla, že strácam pojem o živote, pretože ľahkovážne pokračovala. „Veď vieš, ten súd v Anglicku s tvojou mamou, tento týždeň," napovedala mi a všetko sa mi v hlave dokonale spájalo.

„On nie je na služobnej ceste?"

Tentokrát bola prekvapená aj ona, lebo zajachtala niečo ako : „Ty si to nevedela?" a oči jej takmer vypadli z jamiek.

Veru nevedela.

„Tak hovor Ria," vzdychla som dovoľujúc pľúcam prijať dostatočné množstvo kyslíka na upokojenie.

„Ty si nevedela, že je v Anglicku?" nevedela som, či sa pýta na matku, alebo otca a tak som len pokrútila hlavou.

Ona si silno tresla dlaňou o čelo a spustila prúd tichých nadávok, načo ju musel Tony upozorniť, že je v mojej prítomnosti. Bolo mi to však úplne jedno.

ON mi klamal! Všetci mi klamali!

„Vedela si to zo začiatku, že šiel za ňou?" pokračovala som cítiac v sebe narastajúcu zlosť a keď sa mi od Rie dostalo chabé prikývnutie, takmer som vybuchla. „Tento týždeň nemôže byť lepší!"

Roztrasene som vstala, pokrútila hlavou a snažila sa upokojiť. Ale márne. Potrebovala som vzduch, pokoj a možno trocha alkoholu.

„Idem hore, prezlečiem sa a pôjdem von," povedala som im už pokojnejšie, no stále cez zovreté zuby. Venovali mi zmätené pohľady, no v tom Riinom bolo aj čosi viac. Bolesť? strach? Ľútosť?

„Nechcem, aby ste si robili starosti, dobre? Mám osemnásť, viem kam pôjdem, viem, že sa vrátim, takže sa nemusíte obávať. Len potrebujem byť sama, prosím."

Moje rozhodnutie ich určite nepotešilo, ale nakoniec obaja prikývli a ja som rýchlo utiekla do svojej izby, kde som podľahla nie len hnevu, ale aj slzám.

Zase.

***

Moje rozhodnutie bolo jasné. Potrebovala som alkohol a hlavne nejaké miesto, kde hlučná hudba prehluší moje myšlienky. Tým dokonalým miestom bol bar v centre mesta situovaný v jednej z desiatok veľkých budov, ktoré z jednej strany lemovali hlavné cesty a z druhej pokojne námestia zaplnené ľuďmi.

Keďže bola streda bar bol takmer prázdny, len pár odvážlivcov v mojom veku sa hlasno smialo v kútoch s pohárikmi v rukách. Pri biliardovom stole zase stáli postarší muži tváriac sa ako im to hranie dokonalo ide a oproti nim sedeli mladé slečny s veľkými výstrihmi, ktoré mali za úlohu lákať zrak všetkých naokolo.

Najpokojnejšie miesto bolo pri bare, čo som dávno vedela a to nie len z vlastných skúsenosti, a navyše pri pulte človeka vždy najrýchlejšie obslúžia.

Keď som si vyzliekla bundu, prehodila ju cez okraj barovej stoličky a pokojne sa posadila, konečne som upriamila pozornosť pred seba na barmana, ktorý sa na mňa široko usmieval, až príliš známym úsmevom.

„Buď si ťa s niekym mýlim, alebo si to naozaj ty, Franny," povedal mierne zmätene a mňa zaplavila okamžitá vlna poznania. Čo znie viac poetickejšie, ako to v skutočnosti bolo, pretože som len otvorila ústa a nechápavo civela.

„Vidím, že nám z malého káčatka vyrástla dokonalá slečna," pokračoval a bez hanby po mne prechádzal očami, akoby som bola výstavný kus nábytku za oknami výkladu.

Presne ako jeho brat.

„Alex...?" oslovila som ho ešte stále trochu bojazlivo a najmä prekvapene.

„No Franny," zasmial sa a hravo pokýval hlavou. „Už som si myslel, že ťa nikdy neuvidím, čo to bude? Upozorňujem, že prvý nápoj je na môj účet."

Zahoreli mi líca a tak som sklonila hlavu a požiadala ho o pohár niečoho silného. Nepýtal sa, aj keď vedel, že nemám dvadsať jeden a moje požívanie alkoholu je maximálne nelegálne, za pár sekúnd predo mnou stál pohár plný whisky.

Opäť som zdvihla hlavu a vďačne sa usmiala, čím sa mi naskytla dokonalá príležitosť si ho obzrieť. Zmenil sa, ale to ľudia za tri roky väčšinou zvyknú robiť. Zmužneli mu črty, zväčšili sa svaly a vlasy, ktoré kedysi nosil divoko na všetky strany, mal elegantne uhladené do boku. Podobne ako jeho brat aj on mal široký úsmev s dokonalými zubami, výrazné lícne kosti a oči, ktoré sa dokázali dostať pod kožu hádam každému.

Mali to v rodine.

„Ben mi nepovedal, že si takto opeknela," prehodil len tak mimochodom a mne takmer zabehlo, keď som si uvedomila, že rozpráva o MNE! „Vlastne mi toho o tebe nepovedal takmer nič."

To som vedela, nemusel mi to pripomínať.

Zostala som ticho snažiac sa vstrebať situáciu, že som sedela za barom, kde barmana robil práve Benov brat, ktorého som nevidela hotové roky, len preto, že sa medzi mnou a jeho bratom niečo pokazilo.

„Som však veľmi rád, že ťa môžem znovu vidieť," dodal a venoval mi kajúcny pohľad. „Spočiatku som bol na teba nahnevaný, preto všetko čo sa stalo, ale zároveň nechápem prečo si sa nikdy neozvala, veď si nemusela hovoriť s ním..."

Rýchlo som si priložila pohár k ústam a takmer všetko vypila, kým som však samú seba zúrivo nezastavila. „Odišiel si na výšku."

Rozosmial sa a kývol hlavou, že rozumie, ale naďalej sa tváril, že potrebuje počuť viac. „Franny, ty si sa nám začala vyhýbať. Všetkým."

Zase som sa napila a nakoniec prázdny pohár posunula smerom k nemu, načo nadvihol obočie a pokrútil hlavou, ale ja som ho len požiadala o ďalší.

Bez slov mi ho pripravil.

„To ako si sa zachovala k môjmu bratovi nebolo fér, dobre? Aj ja som bol nahnevaný a byť na jeho mieste správam sa rovnako, lenže ja som tu a nie som on, takže som rád, že ťa znova vidím, krpec. Čo oslavujeme?"

Túžila som sa ho opýtať, ako konkrétne som sa zachovala k Benovi, ale nakoniec som mu len venovala úsmev a naďalej sa utápala v alkohole. Čakal ma totiž ťažký večer.