Keďže dnes je To presne mesiac čo pridávam svoje príbehy na wattpad, nemohla som odolať jednej "oslavnej" časti. Táto je síce trocha nudná, ale pevne verím, že vás aj tak poteší.
Ďakujem za všetko čo ste pre mňa za ten mesiac urobili. Ste úžasné.
❤

****

„Nemusíš tam ísť," odvetila ticho Ria, pozorujúc ma ako si do úst pchám ďalšiu lyžicu ovsenej kaše.

„Nemusím, ale idem," zamrmlala som a aj naďalej som všetku pozornosť upriamovala raňajkám, na ktoré som však vôbec nemala chuť.

„Túto ponuku nesmieš odmietnuť, Franny," ozval sa Tony a keď som sa zadívala jeho smerom na perách sa mu pohrával obrovský úsmev. „Ria je veľkým fanúšikom školy a keď ti navrhne niečo také..."

„Nie som žiaden fanúšik školy!" prerušila ho Ria nevrelo, načo sa on rozosmial.

„Veď si za celý život chýbala možno dvakrát a to len z dôvodu, že ti bolo zle."

„Za to ty," podpichla a nahnevane sa na neho zamračila. „Si školu bral ako návštevu u zubára, chodil si tam iba keď to bolo nutné!"

Tony sa zase zasmial, ale postupne sa upokojil a jeho výraz tváre sa zmenil na pokojný a láskavy. „Chodil som tam, lebo si tam chodila ty."

Potom sa na seba dlho dívali a dala by som ruku do ohňa za to, že myšlienkami si želali byť v spálni... nuž, nie v mojej prítomnosti.

„Fuj," zamrnčala som. „Tie vaše romantické reči ma nútia schytiť nôž a bodnúť si ho do oka."

„To by asi trochu bolelo," prehodila Ria a následne ma štuchla do boku. „Si si istá, že to zvládneš?"

Musela som klamať, pretože v skutočnosti som si nebola istá takmer ničím.

„Nejaký kvázi rozchod vzťahu, ktorý vlastne ani nebol vzťah, s chalanom, ktorého mám v skutočnosti rada, ale on nemá rád mňa, ma predsa nemôže rozhodiť."

Nekomentovali to a ja som presne tušila prečo. Jednoducho poznali pravdu. Môj včerajší emocionálny zlom ich dostatočne presvedčil o tom, že moje city sú až priveľmi veľké na to, aby len tak zmizli. Preplakala som takmer celú noc, myšlienkami som sa vracala k spoločným bozkom a všetkým tým dotykom, ktoré mi venoval a dospela som k záveru, že to boli najkrajšie týždne môjho života.

Každé škaredé slovo, ktoré vyslovil mi vynahradil niečim, načo nikdy nezabudnem.

No a zároveň som si sľúbila, že to bolo poslednýkrát, čo som pre neho plakala. Stačilo. Nezaslúži si moje slzy a rovnako tak si nezaslúži ani city, ktoré k nemu tajne prechovávam.

***

Myslela som si, že to bude celkom normálny, obyčajný deň, ktorý prežijem so sklonenou hlavou a myšlienkami úplne v inej dimenzií, ale mýlila som sa.

Každý človek pozná ten deň, keď si neželá nič iba byť neviditeľný. Lenže práve v takéto dni mu ľudia venujú čo najviac pozornosti.

Aj ja som si spokojne kráčala školskou chodbou, keď som si uvedomila, že na mňa všetci pozerajú a niečo si medzi sebou hovoria. Najprv ma to nijako nezaujímalo, ale keď sa to zmenilo na široké úsmevy a pohľady s nadvihnutým obočím, začala som sa samej seba pýtať, čo som zase pokazila.

Niečo.. rozhodne nebolo v poriadku.

A pravdu som sa dozvedela až od Lucy, ktorá sa opierala o dvierka mojej skrinky a nervózne ma pozorovala. Keď som podišla až úplne ku nej, vystrela ruku, v ktorej zvierala mobil a otrčila mi ho pred oči.

„Čo to...?" a potom som uvidela, to čo vzbudilo taký rozruch. Moja fotka. Ja v putách s vyľakaným výrazom v tvári. Žiaden Ben, žiadny iní ľudia, len ja a ten hlúpy policajt.

„Odkiaľ to máš?" spýtala som sa a pohľad upriamila na ňu.

„Majú to všetci," odsekla a konečne si ruku spustila späť k telu. „Čo to má znamenať?"

„Nič vážne," šepla som a obzrela sa za seba na ďalšiu skupinku ľudí, ktorí si ma so záujmom obzerali.

Skvelé.

„Nič vážne?" zvýskla Lucy a neveriacky pokrútila hlavou. „Toto je nič vážne?... Prečo ťa zatkli? Kedy?"

Netúžila som sa o tom rozprávať. Nie v tom momente a rozhodne NIE, keď sa mi za chrbtom neustále niekto posmieval.

„Lucy..."

„Kedy si mi to chcela povedať?" pokračovala nahnevane s výrazom, ktorý len odzrkadľoval jej zlosť.

„Nie je to tak ako to vyzerá," vysvetlila som ticho, snažiac sa, aby to ostatní nepočuli.

„Nepovedala by si mi to nikdy, však?" opýtala sa a keď som pridlho mlčala veľavýznamne sa usmiala.

„Samozrejme, že by si mi to nepovedala. Nehovoríš mi totiž nič!"

V snahe upokojiť ju som opäť šepky vyslovila jej meno, ale on len pokrútila hlavou, akoby netúžila počuť žiadne výhovorky. Nečudovala som sa jej.

„Vieš čo ti poviem, Fran?" zasmiala sa a krátko vzdychla. „Už neviem kto v skutočnosti si. Nehovoríš so mnou, vôbec nechceš, aby som ti pomohla, ale čo je najhoršie máš predo mnou toľko tajností, že sa v nich sama strácaš!"

Och, nie, prosím.. nie.

„Lucy," zúfalo som k nej natiahla ruku, ale ona sa posunula na stranu. „Posledné týždne boli pre mňa hrozné a ja..."

„Vidíš," zastavila ma. „To je presne to o čom hovorím. Neviem čo bolo s tebou posledné týždne, pretože mi nikdy nič nepovieš. Mám po krk tvojich tajomstiev!"

...žeby niečo tušila? Vie, že som jej celý čas klamala?

„Je mi ľúto, že si mi nikdy nedôverovala tak, aby si mi hovorila všetko..." venovala mi smutný úsmev a otočila sa chrbtom. „Bola si a aj vždy budeš mojou najlepšou kamarátkou, ale nikdy som nechcela od teba viac ako úprimnosť."

„Lucy, prosím..." nechoď, neopúšťaj ma aj ty.. prosím.

Ale moje prosby ostali v mojej hlave, rovnako ako všetky tie tajomstvá, ktoré som pred ňou schovávala. Netúžila som po ničom inom, len otvoriť ústa a všetko vyklopiť, ale bola som tak... slabá, že som nedokázala nič, len sa dívať na to ako ma opúšťa ďalší človek.

...

Najprv som pocítila ľútosť, obrovskú ľútosť, ktorá sa však zmenila na hnev. Nie voči Lucy, ale k človeku, ktorý to všetko spôsobil. Moje kroky boli jasné. Odrazu som ignorovala, že musím ísť na hodinu a že ak sa tam nakoniec dostanem budem meškať. V hlave som mala iba jeden cieľ, pomstu.

„Nemal si právo to urobiť!" vyprskla som rozzúrene smerom k Lucasovi.

Našla som ho na konci už prázdnej chodby, keďže sa všetci pobrali do tried, aby si narozdiel odo mňa plnili svoje školské povinnosti. Opieral sa o stenu a jeho výraz nasvedčoval jediné... čakal ma.

„Hovoril som ti, že to urobím. Prečo sa správaš tak pobúrene?"

Nebola to tá veta, ktorá ma donútila takmer otvoriť ústa, ale jeho tvár posiata modrinami fialovej a žltej farby. Vyzeral akoby ho niekto kvalitne zmlátil.

„Kto ti to urobil?" spýtala som sa neustále sledujúc jeho ubitú tvár.

„To je otázka," odvetil ironicky. „Dobre vieš kto mi to urobil."

Udrela som ho. To áno, ale rozhodne nie tak, aby vyzeral, akoby ho prešiel traktor. „Ja?"

Nadvihol obočie, pozrel na mňa ako na blázna a následne sa odlepil od steny, aby urobil pár krokov dopredu. Ostala som pokojne stáť aj keď sa mi dotkol ruky a pomaly mi prstami prešiel až na rameno.

Jeho dotyk nebol ani zďaleka tak príjemný a elektrizujúci ako Benov. Hnusil sa mi.

„Poviem ti len jedno, Franny," zasmial sa a jeho ruka surovo schmatla môj krk. Najprv som si myslela, že ma začne dusiť, ale on ma len pevne držal, akoby to rozhodnutie zvažoval.

Neodvážila som sa na neho ani len pozrieť.

„Ty aj ten tvoj dokonalý frajer za toto zaplatíte."

„Neviem o kom to rozprávaš!" sykla som snažiac sa, aby môj hlas nevyznel vystrašene.

„Tvoj sladký, dobrý Benjamin to tentokrát prehnal a ja..."

„To ti urobil on?" opýtala som sa úplne prekvapene.

Prečo? Načo ?!

„Áno," odsekol podráždene. „A poviem ti jedno Franny, toto je len začiatok."

S tými slovami ma konečne pustil a odišiel preč, opačným smerom, zatiaľ čo ja som si konečne dovolila samej sebe zhlboka sa nadýchnuť.

Bola som zmätená. Nahnevaná. Sklamaná. Ale zo všetkého najviac... vystrašená.