Dnes vás poteším touto pevne dúfam, zaujímavou kapitolou.
Prajem vám nádherný deň, ktorý ja strávim zahrabaná v učebniciach!
❤❤❤

Ľúbim vás.

****

Jedlo som nemohla vidieť ešte dobre tri hodiny. Našťastie sa však po mojom výbuchu atmosféra uvoľnila a Riine a Tonyho pohľady boli oveľa znesiteľnejšie. Už chápali ako sa veci majú a aj keď nepoznali celú pravdu, táto im bohato stačila.

Sem- tam sa na mňa Ria zadívala, akoby sa jej v hlave objavila nejaká kontrolka, ktorá netúžila po ničom inom, len ma mať neustále na očiach. Po čase som si na to zvykla, takže mi to už vôbec nebolo zvláštne, ako na začiatku. A navyše, mala ma na starosti, takže to bolo pochopiteľné.

Po výdatnom slepačom vývare, ktorý pre mňa znamenal prvé jedlo dňa, som sa pokojne uvelebila na gauči a za pár minút som opäť spala, úplne nevnímajúc realitu okolo mňa.

Teda... až do chvíle, kým mi moje pokojné sny nenarušil krik.

„Prišiel som sa len presvedčiť, či je v poriadku!"

„Nemáš právo sa o niečom presvedčovať!"

Precitla som, ale ešte stále som nedokázala otvoriť oči. Ťažili ma viečka a dych som mala plytký, od toho, ako veľmi som sa snažila ho zadržiavať.

„Uhni mi z cesty..."

V tom hlase som rozpoznala Benov zúrivý podtón a ten druhý patril Tonymu. Stáli v chodbe, ale ja som mala pocit, ako keby mi tie slová kričali priamo do ucha.

Kde je Ria a prečo ich nezastaví?

„Pozri kamarát," prehovoril Tony, akosi príliš pokojne. „Franny spí, má sa fajn a to ti musí na dnes stačiť. Teraz vieš všetko a môžeš pokojne odísť."

Nasledovalo ticho, ktoré mi pripadalo ako večné, už som si aj myslela, že to Ben nechá tak a odíde, ale prekvapilo ma, keď znovu prehovoril. „Strč si to svoje, kamarát niekam, kde to niekoho zaujíma. Chcem ju vidieť, to je všetko."

„Ani si nevieš predstaviť ako rád by som z teba tú aroganciu vymlátil," zavrčal Tony a to ma automaticky prebralo natoľko, aby som dokázala vstať, ponaprávať si vlasy a ponáhľať sa k ním.

„Len si poslúž..." začal Ben hrdo, ale akonáhle si všimol moju prítomnosť stíchol.

Aj mne sa ťažko rozprávalo, keď som si ho obzrela a uvedomila si, ako dobre vyzerá. Sivé tričko mu dokonalo obopínalo svalnatý hrudník a ruky, ktoré mal prekrížené na hrudi, v pozícii z ktorej sršala ľahostajnosť. Mala som obrovské nutkanie k nemu pristúpiť a len tak ho objať, ale... nemala som právo.

„Franny, nemusíš sa s ním rozprávať," ozval sa Tony a zase mal na tvári ten ustarostený výraz.

„To je v pohode," zachrapčala som unaveným hlasom a venovala mu slabý úsmev. „Choď nájsť Riu, toto nebude trvať dlho."

Z jeho postoja mi bolo ihneď jasné, že mal obrovský problém len tak poslúchnuť a nechať ma s Benom samú, ale nakoniec to aj tak urobil, venujúc Benovi jeden vražedný pohľad.

„Nemá ma rád," zamrmlal po krátkom tichu a urobil nepatrný krok dopredu. Nutkanie cúvnuť bolo mimoriadne veľké, ale ostala som stáť na tom istom mieste, s pohľadom upriameným na jeho tvár, ktorú som poznala roky, ale aj tak bola pre mňa jednou veľkou neznámou.

„Skvelý postreh," prehodila som ironicky a zamračene naklonila hlavu. „Prečo si tu?"

Bol to okamih pravdy. Niečo... čo mohlo ovplyvniť moje rozhodnutie, ktoré som si zobrala do hlavy. Stačila jedna veta, ktorá ma toho rozhodnutia dokázala zbaviť. Jedna, jediná veta.

„Ja vlastne ani neviem," vzdychol a rukou si pretrel tvár. Vyľakalo ma to, tá odpoveď aj jeho výraz, ktorý sa menil na zmätok.

„Prepáč mi ten včerajšok," pokračovala som snažiac sa odľahčiť situáciu, ktorá sa menila na hotovú katastrofu.

Ben mlčal a moje ospravedlnenie predišiel bez slov, namiesto toho sa vyrovnal a opäť urobil krok dopredu. Znervózňovalo ma to.

„Včerajšok bol fajn, konečne priniesol nejaké ovocie a veci sa dávajú do pohybu."

Samozrejme, on a Lucy, ako inak. Skvelé!

„Ja..."

„Tak si to znovu prejdime, Franny," prudko ma prerušil. „Málo chýbalo a vďaka tebe by sa to opäť pokazilo..."

Od prekvapenia som otvorila ústa a nechápavo na neho civela.

„Netvár sa tak. Lebo je fakt mimoriadne inteligentné opiť sa tak, že ti je všetko ľahostajné. Skoro si nás prezradila! To si takto vyvádzala zo všetkými svojimi... bývalými ?"

Môj ty...

„Čo to dopekla... o čom to hovoríš?" jachtala som, neschopná inej reakcie.

„Tvoje správanie len potvrdilo to čo som si myslel. Si fakt na nič a táto tvoja práca," naznačil úvodzovky hore. „Stojí za veľké hovno."

„Skončil si?" spýtala som sa potláčajúc v sebe všetky emócie, ktoré sa drali na povrch.

„Nie, ani zďaleka som neskončil! Riskovala si celé moje snaženie pre pár pohárikov vodky, správala si sa totálne neprístupne a jediné čo si dokázala robiť bolo totálne ma znemožňovať!"

V hlave mi zneli Riine slová... nemôžem mu dovoliť, aby ma ničil. Nie, už nie.

„Vieš ty čo?" rozhodila som rukami a urobila krok dozadu. „Máš pravdu. Celé moje snaženie a úsilie stojí za nič. Načo to vôbec viac robiť?!"

„Čo tým myslíš?" opýtal sa úplne šokovaný.

„Presne to, čo sa pod tým všetkým skrýva! Nikdy som nesúhlasila s tým, že ma budeš ponižovať! Ben, som s tebou v tomto prekliatom falošnom vzťahu pár týždňov a za celý ten čas nerobíš nič iné, len ma od seba odtláčaš svojimi primitívnymi rečami! Je toto presne to čo si chcel? Lebo ak áno," ironicky som sa zasmiala. „Tak sa ti to podarilo."

„Nemôžeš to ukončiť," skrčil obočie a veľavravne si ma premeral. „Na začiatku sme sa dohodli, že právo ukončiť to mám iba ja."

„Strč si tie tvoje práva vieš kam!" zrúkla som. Síce som sa tvárila, že som rozzúrená, ale v skutočnosti som sa celá triasla.

Nechcela som ho znova stratiť, lenže nemôžem mu dovoliť zase ma potopiť.

„Neviem či si si stihol všimnúť," prehodila som tentokrát pokojnejšie. „Ale aj ja som človek a mám svoje hranice, no a ty... ty si tie hranice už dávno preskočil."

„Franny..."

„Nemienim byť niekym na kom si budeš vybíjať svoju zúrivosť. Chápem, stali sa veci, na ktoré by sme najradšej obaja zabudli, ale nemáš právo si zo mňa robiť svoju bábku," mrmlala som uhýbajúc jeho pohľadu, ktorý ma pálil na každom kúsku tela.

„Počúvaš sa?" zvýšil hlas a neveriacky sa zachechtal. „Si niekoho bábkou už celé tri roky!"

„Pretože..." zasekla som sa a rukami si objala telo snažiac sa zakryť triašku.

Prečo vlastne?

„Nemôžeš to ukončiť," odvrkol a jeho tvár odrážala zhnusenú grimasu.

„Prečo by som nemohla?" sykla som. „Chceš to vôbec Ben? Načo si ma držíš pri tele, keď nerobíš nič iné, len ma ponižuješ? Stojí ti to vôbec za to?"

„O akom ponižovaní to neustále hovoríš?" spýtal sa. „Už som ti povedal, všetko čo robím, robím preto, že si to zaslúžiš..."

Prerušila som ho. „Takže toto je nejaký tvoj druh pomsty?"

Len nadvihol obočie a pozrel na mňa ako na blázna. „Franny, kebyže sa ti chcem pomstiť urobil by som to úplne inak."

Nepovoľuj Fran, nedovoľ, aby videl tvoju slabosť, nie teraz. Buď silná, opakovala som si.

„Urobím všetko preto, aby si bol s Lucy. Budem jej o tebe hovoriť, aký si skvelý, aký si dokonalý, len odo mňa nechci, aby som pokračovala v tomto nezmysle."

„Nezmysel, ktorý si si sama vymyslela," vyslovil posmešne a následne sa poškrabal na zátylku. „Nie som v tomto biznise dosť dlho na to, aby som niečo posudzoval, ale tvoja snaha stojí fakt za hovno."

„Nevidíš, že to vôbec nezaberá?"

„Nečakaj odo mňa žiadne prachy," dodal akoby mimochodom a to bola pre mňa tá posledná kvapka.

„Nikdy mi nešlo o tvoje prachy Benjamin ! Nikdy by som si ich od teba ani nevzala!" v očiach som cítila príval sĺz a tak som rýchlo sklonila hlavu. „Nemôžem ti pomôcť."

„Prečo?" opýtal sa a tá otázka ostala visieť medzi nami hrozne dlho. Nechcela som na ňu odpovedať, bála som sa totiž, že otvorím ústa a poviem mu... všetko, čo som cítila.

„Tak fajn," vyslovil po tom bolestivom tichu. „Nepotrebujem tvoju pomoc, vlastne sa sám sebe čudujem, že som ťa o niečo požiadal. Mohol som tušiť, že mi nijako nepomôžeš."

Ostala som ticho so sklonenou hlavou a s myšlienkami, ktoré ma ukrutne boleli.

Tak už vypadni! Choď... prosím!

„Mám však ešte jednu otázku," prehodil a z jeho hlasu sa vytratila ľahkovážnosť a nenávisť, ktorú tam pred tým ukrýval. „Nežiadam ťa o nič, len o jednu pravdivú odpoveď."

Prikývla som a pomaly zdvihla hlavu okamžite si fixujúc pohľad s tým jeho.

„Cítila si aspoň k jednému z nich niečo skutočné?" nemusel konkretizovať koho spomína, pochopila som.

„Nie," šepla som. „Nikdy."

Prvýkrát som vo vlastných slovách pocítila ľahkosť a úprimnosť, aj napriek tomu, že boleli. Túžila som mu povedať, že jediný chalan ku ktorému som niečo cítila, bol a stále je iba on, ale nedokázala som to. Nie teraz, keď je všetkému koniec.

„Smutné," povzdychol si a pomaly ustúpil smerom k dverám. „Veľmi smutné."

Vzďaľoval sa, nie len v tej chvíli, ale v mojom živote.

Zase odchádzal.

„A ty?" vyhŕkla som skôr než som samú seba stihla zastaviť. „Cítil si niečo... k nim?"

Netušila som, či pochopí, že narážam na to množstvo dievčat, ktoré sa okolo neho vždy točilo. Na každú jednu, ktorá s ním skončila a na tú jednu s ktorou pred dvoma rokmi chodil.

Myslela som si, že mi ani neodpovie, ale nakoniec to predsa len urobil. „Iba k jednej," odvetil a mykol plecami. „Ale ukázalo sa, že si nezaslúži moju lásku."

Emily. Hovoril o Emily, ktorá ho pred dvoma rokmi podviedla s bratom svojej najlepšej kamarátky. Samozrejme, že hovoril o nej.

„To je mi ľúto."

„Nemá ti byť čo," zasmial sa a v jeho hlase sa zase objavila nenávisť. „Ja ľutujem teba, že si nikdy nezažila aké je to byť v skutočnom vzťahu."

Mal pravdu.

Premrhala som celú svoju mladosť s niekym komu na mne vôbec nezáležalo, pre peniaze, ktoré sa vždy stratili. Bola som... presne to čím ma nazval - nič.

„Zbohom, Ben," šepla som, keď sa jeho ruka ocitla na kľučke, neotvoril však dvere, len sa otočil, urobil dva obrovské kroky smerom ku mne a prilepil mi svoje horúce pery priamo na čelo.

„Zbohom Franny."

A potom bol preč.

Len tak. Posledný pohľad. Jedno zabuchnutie dverí. Bum. Koniec.

Po chvíli som si uvedomila, že som držala dych a po líciach mi stekali slzy, neurobila som však nič, len som sa zviezla k zemi, objala si kolená a zložila si na ne hlavu.

Takto ma našla Ria, ktorá si ma pritisla k sebe a neustále ma utešovala.

„Je koniec," opakovala som.

Lenže som netušila, prečo ten falošný rozchod bolí viac ako všetky jeho slová pred tým.