„Nemyslíš si, že to trochu preháňaš?" skríkla mi do ucha Ria a trocha skepticky sledovala ako si prikladám malý pohárik s vodkou k perám. Bol to už piaty.. možno deviaty, nevedela som.

„Keby si si dala aj ty..." zakričala som a rukou si utrela ústa. „Bolo by ti lepšie."

„Už som ti hovorila, že nemôžem," odvetila a pohľadom preletela po ostatných. Využila som tú príležitosť a rýchlo schmatla ďalší pohárik, ktorý som vyprázdnila skôr ako si to povšimla. Keď sa ku mne zase otočila, naklonila som sa bližšie k nej a dosť hlasno sa opýtala. „Si tehotná?"

Myslela som si, že to bude počuť, iba ona, ale začul to aj Tony, ktorý sedel vedľa nej a niečo ťukal do mobilu. Môj zúfalý výkrik ho okamžite prebral, lebo prudko stočil hlavu našim smerom a zdvihol obočie. „Si tehotná?" opýtal sa Rie a ona nás oboch prepichla zúrivým pohľadom.

„Nie, nie som, ale niekto musí byť zodpovedný a postarať sa o vaše prepité zadky," ruky si prekrížila na prsiach a keď ju Tony štuchol do rebra, na perách sa jej objavil úsmev.

Bolo mi zle.

„Ale vieš, že môžeš v pohode piť," skomentovala som cítiac ako ma alkohol poriadne udiera do hlavy. „Za naše prepité zadky," zacitovala som. „Je dnes zodpovedný Benjamin."

Spomenutý nás však naďalej ignoroval a zapájal sa do hlučnej debaty s Parkerom a Dylanom. Lucy sa pre zmenu rozprávala s Miou, ktorá sa neustále mračila, samozrejme, mojim smerom.

Nemohla som za to, že jej chalan je tak ľahko manipulovateľný. Mala si ho vychovať.

„Neviem, čo je horšie," vzdychla Ria a pokrútila hlavou. „Jednoducho mu nedôverujem."

Len som prikývla a opäť schmatla naplnený pohárik, ktorý sa mi náhle objavil pred očami. V hlave mi už poriadne dunelo a hlasná hudba tomu vôbec nepomáhala. Ostatní moju alkoholovú seansu ticho ignorovali, aj keď som si všimla pár nechápavých pohľadov od Lucy a Bena, ale oni sa mali radšej pozerať jeden na druhého a nie na mňa.

Však?

„Nechcem ti nič hovoriť, Franny, ale ak budeš takto ďalej pokračovať o chvíľku ťa môžeme odviezť domov," zavtipkoval hlasno Tony a to akosi upútalo aj pozornosť ostatných, pretože sa odrazu na mňa dívalo až priveľa očí.

Magické.

„Mám to pod kontrolou," predniesla som, bez toho, aby sa mi zaplietol jazyk a hrdo som sa usmiala.

Ich veľavravné pohľady hovorili za všetko a za pár minút som ich nedokázala ani vnímať.

Bolo to zvláštne opojenie, ktoré ma nútilo vidieť veci dvojmo, alebo veľmi rozmazane. Príjemné to však nebolo a musela som sa veľmi premáhať, aby sa mi z toho neskrúcal žalúdok.

„Idete niekto tancovať?" spýtala som sa po večnom tichu, ktoré som strávila sama so sebou. „Nie, dobre, tak idem sama."

Vlastne som ani nečakala na nikoho a automaticky som sa prešmykla popri Rii a Tonymu, ktorí sa ma márne snažili zastaviť svojimi rečami, ktorým som bohužiaľ nerozumela.

Nerozpoznávala som pesničku, ktorá práve hlučne hrala, ani ľudí, ktorí poskakovali vedľa mňa, ale bolo veľmi ťažké sa hýbať, keď do mňa niekto v kuse strkal.

Áno, to som ešte dokázala vnímať.

Najprv som to ignorovala, teda aspoň som sa o to snažila, ale keď do mňa asi tridsiaty krát vrazila premaľovaná blondína, neovládla som sa a lakťom som ju udrela do chrbta.

Ups.

Bola natoľko hlúpa, že zopakovala môj pohyb a za pár sekúnd mi do chrbta vyrazila silná bolesť. Okamžite som zatla zuby, spojila pery a nahnevane sa otočila.

Keď som si všimla, že ešte stále bezproblémovo tancuje štuchla som ju do pleca a rozčúlene skríkla. „Máš nejaký problém?"

To ju donútilo otočiť sa, prehodiť si dokonalé vlasy z jednej strany na druhú a zatváriť sa povrchne. Keď mlčala nadvihla som obočie a zopakovala tú istú vetu.

„Prepáč," zakričala a ja som to čiastočne brala ako ospravedlnenie, kým afektovane nedodala. „To nie je môj problém, že zavadziaš."

To bolo príliš aj na môj zvrátený stav, v ktorom som sa nachádzala. Preto som urobila krok dopredu, rozhodnutá aspoň ju vystrašiť, ale nečakala som, že sa jej na perách objaví úsmev.

„Zopakuj to," zavrčala som a ona sa na tom, len pobavene zasmiala. Ruka mi vyletela do vzduchu, ešte skôr než som sa nad tým zamyslela. Bola to akási automatická reakcia, ktorú som si v poslednom čase vybudovala. Nestihla som jej však napraviť fasádu, lebo ma niekto zastavil uprostred pohybu tým, že ma schmatol za päsť a pritiahol mi ju späť k telu.

Vnútri som rozzúrene zavrčala ako obrovský lev.

„Pokoj," ozvalo sa mi pri uchu a ja som v tom hlase rozpoznala práve...jeho.

Hlúpy Benjamin.

Blondína, ktorá mala už dávno utiecť a schovať sa pod najbližší stôl, sa znovu rozosmiala. „Pozrime, musí ťa brániť chalan, pretože to nedokážeš sama. Máš vôbec dosť rokov na to, aby si bola na tomto mieste?"

Mala pravdu, že moja prítomnosť bola celkom nelegálna, ale tá prvá časť ma rozhnevala oveľa viac. Keby ma Ben v správnej chvíli nechytil, ležala by na zemi a prosila by niekoho o pomoc.

Nepotrebovala som predsa nikoho, aby ma bránil, nie som malá, už dávno nie. To poznanie moju potrebu jej vraziť iba posilnilo a tak som sebou mykla raz, dvakrát, ale Benove zovretie ostávalo stále pevné. „Ihneď ma pusti Benjamin!" skríkla som, ale on ma akoby nepočul.

Namiesto uvoľnenia ma nadvihol, akoby som vážila pár kíl a pomaly niesol preč. Samozrejme som kričala a kopala, až kým sme sa neocitli pri tmavej stene, ktorá nás dokonalo schovávala pred zrakmi „divákov", ktorí na nás zvedavo čumeli. Mala som chuť zmlátiť ich všetkých. Do jedného.

„Čo si myslíš, že robíš, Benjamin! Okamžite ma pusť, lebo vrazím tebe!" s tým bola moja prosba vypočutá, ocitla som sa nohami zase na zemi a ruky som mala opäť voľné, teda až do chvíle, kým sa jedna z nich zase nevyskytla vo vzduchu. Ben bol však, ako inak, rýchlejší a pevne ma schmatol za obe lakte. „Upokoj sa!" zreval mi do tváre a jeho výraz nebol dvakrát pokojný.

Mračil sa a zomkýnal pery, akoby ho dusil vlastný hnev. Nebol v tom sám.

„Prečo si ma zastavil?" zrúkla som snažiac sa vymaniť z jeho zovretia. „Mala som to pod kontrolou!"

„Ty máš dnes pod kontrolou hádam všetko," pokrútil hlavou a tón akým to hovoril, nebol ani zďaleka priateľský.

„Chcem sa len baviť," odsekla som a zamračene sa na neho zadívala. „Tak sa prestaň správať, akoby ti na tom záležalo."

Na chvíľu ma len pozoroval, jeho tvár nič neprezradzovala a ja som vôbec netušila čo si myslí. Teda až do chvíle, kým ma dosť prudko nepustil. „Máš pravdu, čo ma po tebe."

Au.

Sama som cúvla, ruky spustila k telu a pokrútila hlavou. „Ty... ty... vôbec..."

Prerušil ma ešte skôr než som zo seba stihla niečo dostať. „Keď sa ti ten jazyk tak pletie, prečo ho radšej nedržíš sa zubami?"

Zase som mala pocit, akoby mi strelil facku a tentokrát som už netúžila ostať ticho. „Prečo sa takto správaš?" spýtala som sa pohľadom upriameným priamo do jeho tváre.

Zostal ticho. Rovnako ako ja. Len sa na mňa dlho díval, v jeho očiach ani náznak súcitu, nič.. len tma a ďalšie slová to len potvrdzovali. „Pretože si to zaslúžiš."

Opäť tá neznesiteľná bolesť a pocit, akoby ma niekto dusil. Túžila som zatvoriť oči, stratiť sa preč a nikdy sa nevrátiť, ale namiesto toho som len prikývla.

Veď akú odpoveď potreboval počuť? Chcel vlastne niečo počuť?

Bolo mi hrozne.

Prešla hodina, možno dve a ja som už bola totálne mimo. Nevnímala som nič a nikoho. Ľudia, hudba a všetko ostatné pre mňa prestalo existovať a ocitla som sa v akejsi čudnej bubline, ktorá ma celú pohltila. Bolo to príjemné. Neuveriteľne príjemné.

Uvedomovala som si len dve veci. Podstatné, veľmi podstatné!

Moje pery boli v tesnej blízkosti Benovho krku, hlavu som mala opretú o jeho rameno a on ma rukou držal okolo pása, zatiaľ čo ma viedol k autu. Tá druhá vec, užívala som si to viac ako som si pravdepodobne mala.

„Ty tak krásne voniaš," zamrmlala som a pery sa mi obtreli o jeho pokožku. Nádherný pocit.

„Čo si povedala?" spýtal sa ma a ja som si nebola istá, či ma vôbec počul.

„žekrásnevoziaš..."

„Ako povieš," vzdychol a keď som sa nechtiac potkla, jeho ruka mi zovrela pás ešte tuhšie.

Nebo.

„Keby si vedel..." zasmiala som sa a zase si užívala ten pocit, že som sa ho mohla dotýkať perami. Najradšej by som v tej chvíli nerobila nič iné, len mu bozkávala krk. „Máš takú hebkú pokožku..."

Okolo nás hovorili nejaké ďalšie hlasy, ale ja som vnímala iba to jedno... že som vedľa neho.

Hlúpy, hlúpy alkohol a jeho potreba zbližovať, čo sa zblížiť nedá.

Ešte vo mne ostal nejaký pud sebazáchovy, teda aspoň som si to myslela, keď som zdvihla hlavu, rozosmiala sa a prstom ukázala smerom, kde stála Lucy. Jej pohľad, ktorý som ťažko rozpoznávala naznačoval asi niečo také, že nebola dvakrát nadšená... Nuž, kto bol?

„Lucy," oslovila som ju a z pier mi unikol smiech. „Vieš o tom, že Ben ťa..." ďalší smiech. „Chce..."

„Tak v prvom rade," začal Ben a ja som k nemu ihneď otočila hlavu. Zabolelo. Uch. „Lucy odišla pred pár minútami s Dylanom a Parkerom. A v tom druhom, nabudúce, keď pôjdeme niekam von, dozriem na to, aby si vyhýbala všetkému druhu alkoholu."

Nabudúce? Takže ešte nejaké nabudúce bude...?

„Ty si tak zlatý," zachichotala som sa a on len pokrútil hlavou.

Blbý kompliment, Francesca, strašne blbý!

„Musím ti však niečo povedať," šepla som a pozorne ho sledovala, aj keď sa mi rozplýval pred očami a videla som dvojmo. Bolo to dôležité! „Lucy je v skutočnosti na teba hrozne nahnevaná," opäť som sa zasmiala. „Nemá ťa rada, nie, nie... nemá."

„O čom to hovorí?" do môjho paralelného vesmíru, kde sme existovali len my dvaja, sa predral ďalší hlas a ja som nebola vôbec spokojná! „Čo chcela povedať tým, že chceš Lucy a Lucy ťa nechce...?"

Ach... Ria!

„Vec sa má takto," začala som stále sa smejúc. „Ben chce Lucy a ona ho nechce."

Za to som si zaslúžila potlesk, ale nikto mi ho nevenoval.

„Franny?" oslovil ma Ben a ja som sa mu zase oprela o rameno. Cítila som sa ako doma. „Spomínaš si na to, čo som ti dnes hovoril o tom, aby si držala jazyk za zubami? Čo keby si sa podľa toho začala riadiť?"

Najprv som mu rozumela, ale neskôr sa mi v hlave prehrávalo len samé blá, blá, blá.

„Fakt sa s ňou nemusíš rozprávať takto neľudsky," zavrčal Tony a ja som sa zase zachichotala.

„Je to moja frajerka, či tvoja?" odvrkol Ben a urobil krok dopredu, no ja som ostala stáť na tom istom mieste, premáhajúc výbuch smiechu.

„Niečo ma napadlo," vystrela som sa, mierne rozhodila rukami, načo jedna z nich nechtiac trafila Benovu hruď. „Nikdy.. nikdy neskúšajte robiť, nerobiť, robiť... sakra... chcem povedať, že láska je sviňa a ak existuje tak je nespravodlivá, alebo ma hrozne nenávidí," smiech, smiech, smiech, rozhodenie rukami, zase tá hruď. Nevadí. „Už tri roky, štyri roky... tri roky som na..." nestihla som dopovedať, lebo mi skrútilo žalúdok a všetok alkohol a celodenná strava sa ocitla vonku.

Chtiac- nechtiac.. priamo na Benovych topánkach.

Sakra.