„Nie, nemáš to zlomené," vzdychol Ben po osemdesiaty krát a prevrátil očami, čo len zvýrazňovalo ako ho moje správanie popudzovalo.

„Ty nie si lekár," zavrčala som a ruku si ľahko stlačila, okamžite ma však zachvátila prudká bolesť a tak som si ju opäť pritiahla k hrudi. „Určite to mám zlomené."

„Nemáš to zlomené," zopakoval a konečne zaparkoval auto priamo pred mojim domom. Dylan a Parker nás zo zadu neustále pozorovali a mňa napadlo, že ich pozvem k sebe... ale nestihla som, pretože Ben vystúpil a oni ho automaticky nasledovali, takže sa nepriamo pozvali sami. Ešteže.

Keď som otvorila vchodové dvere, oni prešli popri mne a ľahostajne si vyzuli topánky, to, že som ostala stáť na mieste s otvorenými ústami ignorovali a radšej sa pustili do skúmania izieb, zatiaľ, čo mňa Ben stiahol za sebou dnu.

„Netvár sa tak," povedal a mykol plecami. „Toto je u nich normálna vec. Jednoducho sú tak trochu neskrotní a hlavne nevychovaní."

„Podobne ako ty," odvetila som skôr ako som si to stihla premyslieť a Benov výraz sa okamžite zmenil z priateľského na nenávistný.

„Už som ti hovoril, Franny," odsekol zlostne. „Netvár sa, že ma poznáš, pretože to tak nie je."

S tým ku mne natiahol ruku, jemne ma schytil za lakeť a odtiahol do kuchyne. Tam chvíľu postával, akoby tuho premýšľal, čo ďalej a až keď do kuchyne vošiel Parker s otázkou, či mám niečo na jedenie, ma Ben chytil za boky a vysadil na kuchynskú linku. Bol to len chabý, falošný romantický čin, ktorý však vo mne prebudil hotové peklo.

„Ľad?" kývol hlavou so zdvihnutým obočím a ja som neschopná vysloviť čo i len slovo ukázala prstom smerom k chladničke. Okamžite pochopil, chvíľu sa v nej prehrabával až nakoniec natrafil na sáčok mrazenej zeleniny, ktorú vytiahol, opäť pristúpil ku mne a ľahko ma chytil za ruku.

Mala som pocit, že sa mi zastavil dych a všetko prestalo existovať, nie preto, že ma ruka silno bolela, ale pre ten pohľad, ktorým ma Ben prepaľoval. Akoby sa snažil nazrieť mi až do duše, akoby aj on vo mne hľadal niekoho, kto tam už nie je.

Tváril sa nádejne. Stratene. Bolestivo.

Nemohla som to ďalej znášať a tak som otočila pozornosť k Parkerovi. „Prepáč," začala som priateľsky. „Veľa tu toho na jedenie nie je, ale poobzeraj sa dookola a čokoľvek nájdeš, môžeš zjesť."

Nad mojou odpoveďou sa zasmial, pokrútil hlavou a hravo sa vydal na prehľadávanie všetkých skriniek a poličiek, ktoré sa v kuchyni nachádzali. Pozorovala som ho iba z trucu, nezaujímalo ma čo nájde a čo zje, jednoducho som nechcela otočiť hlavu a zase sa stratiť v tom pohľade, ktorý som na sebe neustále cítila.

„Čo je?" vzdychla som nakoniec, keď som to už ďalej nemohla vydržať. „Mám niečo na tvári?"

„Nie," šepol Ben úplne pokojne. Stále som držala hlavu hore a pohľadom skúmala všetko naokolo, len nie jeho. Parker dookola otváral a zatváral skrinky, a ja som mala pocit, že nikdy nič nenájde, až do momentu, kým z jednej poličky nevytiahol solené čipsy a s úsmevom ich zdvihol nad hlavu.

„Dylan, niečo som našiel!" zvreskol a rozbehol sa smerom do obývačky.

Pozerala som za ním, až kým som na brade nepocítila ľahký stisk Benových prstov. Otočil si ma k sebe, zdvihol mi hlavu, keďže som bola nižšia ako on a opäť sa na mňa dlho díval.

„Tak čo je?" zachrapčala som.

Pokrútil hlavou, ľahko sa usmial a ešte skôr ako som stihla reagovať sa mi pritisol na pery. Hlavou mi okamžite prebehlo tisíc myšlienok, ale zmizli ešte skôr, ako som sa nad nimi stihla zamyslieť. Už som na ruke necítila tú Benovu, spolu s trápnym sáčkom zeleniny, ba naopak dotkol sa mi chrbta, ľahko mi po ňom prešiel a následne ma pritisol bližšie k nemu.

Ako na povel som roztiahla nohy a on pristúpil ešte bližšie. Už nás nedelila takmer žiadna vzdialenosť a boli sme len spleť jedného tela a rúk, ktoré bláznivo skúmali jeden druhého. Moje si ihneď našli cestu k jeho vlasom a bolesť ktorú som dovtedy cítila sa úplne stratila. Jediné na čo som dokázala myslieť boli Benove pery, ktoré sa dotýkali tých mojich s takou nutnosťou akú som nikdy necítila. Už to neboli len obyčajné bozky, bolo to niečo, čo nás oboch spájalo, no zároveň rozdeľovalo.

Srdce mi tĺklo tak rýchlo ako by som bežala maratón a všetky tie zvláštne veci v bruchu zase raz ožili.

„Ale no tak!" ozvalo sa od dverí a my sme sa ako na povel od seba prudko odtiahli. Obaja sme zrýchlene dýchali a snažili sa čo najskôr spamätať z toho, čo sa momentálne udialo.

„Franny, môžeš mi vysvetliť, prečo sa mi v obývačke povaľujú dvaja neznámi chalani, zatiaľ čo ty... sa tu venuješ činnosti, ktorú by si pod mojou strechou uskutočňovať nemala? A ahoj Ben."

„Dobrý pán, Summers," kývol Ben zahanbene a tá istá emócia zaplavila aj mňa.

„Nebudem sa radšej pýtať," zamrmlal otec a rukou si napravil kravatu, ktorá mu zvierala košeľu okolo krku. Až vtedy som si všimla, že je oblečený v elegantnom obleku, v ruke drží svoju pracovnú tašku a na nose má okuliare.

„Odchádzaš?" spýtala som sa príliš chrapľavo a ticho, takže som to musela zopakovať.

„Áno, presunuli nám let, ale neboj sa, Ria dorazí čo nevidieť," chystal sa urobiť krok vpred, ale akoby si to rozmyslel a radšej cúvol. „Odkáž jej, že som sa ponáhľal a skrátka... že jej dôverujem."

„Samozrejme," prikývla som.

„A dôverujem aj tebe Franny," pokračoval otec tónom, ktorý skrýval v sebe určitú výčitku. „Takže žiadne hlúposti," kývol smerom k Benovi a na tvári sa mu objavil malý úsmev. „Žiadne hlúposti, Ben."

Očervenela som hádam aj na pätách.

„Samozrejme, pane," prehodil Ben s nefalšovanou úctou v hlase a ja som mala naozaj pocit, že to myslí vážne.

„Tak fajn, už vážne musím. Vidíme sa o týždeň, Franny," urobil ďalší krok dozadu a usmial sa ešte širšie, až strašidelne. „Pokojne pokračujte v tom čo ste začali, nenechajte sa rušiť."

Zaznel dvojitý smiech Parkera s Dylanom a otec sa uškrnul. Moja hanba sa zmenila na útrapy.

Keď za sebou otec zabuchol dvere a na príjazdovej ceste sa stratilo aj jeho auto, odvážila som sa pozrieť Benovým smerom a bola to tá najväčšia chyba.

Tváril sa ľahostajne, akoby sa medzi nami nič nestalo, len prestúpil z nohy na nohu, podišiel bližšie ku mne, schmatol sáčok a opäť mi ho pritlačil na hánky. Najprv som zhíkla, ale bolesť rovnako pominula ako sa objavila.

Mala som chuť zdvihnúť hlavu a položiť nejakú zákerne drastickú otázku, ale vyschlo mi v hrdle a slová sa mi miešali s panikou. A tá bola nakoniec aj oprávnená, pretože sa ku mne Ben naklonil, pritlačil pery k môjmu uchu a šepol.

„Skvelé divadlo, drahá. Tvoj otec a chalani nám to úplne..."

Nečakala som čo dopovie, len som vytrhla ruku z jeho zovretia, ľahko ho od seba odstrčila a zoskočila dole z linky. Chcelo sa mi plakať a kričať, ale zmohla som sa len na chabé prikývnutie.

„Už je to dobré," vyslovila som po chvíli pevným hlasom. „Moja ruka," vysvetlila som, keď sa zatváril nechápavo. „Už je v poriadku, môžeš... môžete odísť."

Ben sa najprv tváril, že tuho premýšľa, ale nakoniec pokrútil hlavou a ruky si prekrížil na hrudi.

„Neodídem," vyhlásil a pomaly si ma premeral. „Ešte stále mi dlhuješ vysvetlenie."

Och, samozrejme. TO vysvetlenie, ktoré sa zo mňa snažil vymaniť celou cestou v aute. Prečo ma Lucas a jeho banda „skorumpovaných detí" (to sú jeho slová, nie moje) otravovali?

„Už som ti hovorila," vzdychla som. „Nechcem... nechcem to riešiť."

Urobil krok dopredu a ja som automaticky cúvla s rukami pred sebou. „Ostaň tam kde si, dnes si už toho urobil viac než bolo vhodné."

Toho pobavilo, pretože sa hlasno zasmial. „Akoby sa ti to nepáčilo, Franny."

„Nie Ben," vyslovila som rázne. „Nepáčilo a nikdy sa mi to ani páčiť nebude!"

Priložil si ukazovák na pery a kývol hlavou smerom k obývačke, aby mi tak naznačil, že nás môžu počuť. Chcela som drzo odvetiť, nech, ale nakoniec som sa premohla.

„Tak hovor," posúril ma a zatváril sa unudene. „Lebo tu odpoveď z teba dostanem iným spôsobom."

Hrdo som zdvihla hlavu a nebojácne sa vystrela. „Och áno? A ako prosím ťa?"

„Neprovokuj ma, Francesca, lebo nevieš kam až som schopný zájsť," povedal s úsmevom a mnou okamžite prebehol mráz. Istá časť mňa túžila vedieť, čo sa skrýva pod tými slovami, ale tá druhá, sa veľmi bála, takže som napokon ostala ticho.

„Čakám," zamrmlal.

„Tak fajn!" vykríkla som, ale rýchlo zase stíšila hlas. „V sobotu bol v tom klube, vie čo sa tam stalo a chcel, aby som pre neho pracovala."

Ben zostal nechápavo civieť mojim smerom, no netrvalo dlho kým nestisol sánku a nezatol zuby.

„Pracovať," zopakoval, akoby to slovo testoval na jazyku. „On chcel, aby si pre neho pracovala... a akým spôsobom?"

Mykla som plecom.

„Franny," zatiahol rozzúrene a môj zrak okamžite padol na jeho zovreté päste.

„Mala som... mala som s nimi predávať drogy," dostala som zo seba a tá úľava čo nasledovala netrvala tak dlho, ako som si myslela. Ben sa totiž rozosmial, čo ma prekvapilo a následne dookola krútil hlavou.

„On chcel, aby si mu ty predávala drogy? Idiot... veď ty nevieš ani ako drogy vyzerajú. Jediná vec v ktorej si dobrá je, že dokážeš predávať sama seba..."

Smial sa, stále sa smial a ja som ho nedokázala počúvať. Zase to robil, zase mi ubližoval a moje srdce sa donekonečna lámalo. Už to bol proces, ktorý som poznala naspamäť. Najprv milé slová, ochranárske činy, bozky a potom... pohroma, ktorá viedla k slzám. Tentokrát som sa nimi však nedala premôcť.

„Bude lepšie ak už naozaj pôjdete, nechcem, aby na vás Ria natrafila," mrmlala som pozerajúc všade len nie na neho. „Ďakujem za pomoc s rukou a aj za záchranu, zapamätám si to."

Nečakala som, že to zaberie. Možno Ben vycítil zúfalstvo v mojom hlase, možno bol natoľko pobavený, že to chcel povedať aj chalanom, ale odišiel a spolu s ním aj oni.

Netrvalo to dlho, len pár minút a ja som podľahla plaču, ktorý mi zvieral hruď. Plakala som dlho a hlasno, až dokým vo dverách necvakla zámka a dnu sa nedovalila moja sesternica.

Naposledy som ju videla pred piatimi rokmi, keď som bola trápna pubertiačka. Ale ona neriešila môj momentálny vzhľad, alebo to, že sme sa nevideli večnosť. Bez opýtania ku mne pristúpila a silno ma objala, a ja som konečne cítila, že to bolo presne to, čo som celý ten čas potrebovala.