Dnes mala byť len jedna časť, ale nakoniec som sa na to vykašľala a dávam vám sem ešte jednu, pretože ste úžasné ❤
Čo sa týka odvahy Fran bola vždy moja obľúbená :D veď sa presvedčte...

****

Túžila som si zachovať pomerne dobrú náladu aj celý nasledujúci týždeň, ktorý sa predo mnou črtal. Veď ako sa hovorí- nový týždeň, nová šanca na život... a z počiatku sa mi to aj celkom darilo, sem tam ma niekto nahneval, najviac asi Benjamin, samozrejme, ale snažila som sa to všetko riešiť s chladnou hlavou.

Teda až do piatku.

Stála som pred svojou skrinkou a do tašky som si tlačila učebnice, ktoré som si chystala vziať domov. Po celom dni som bola vyčerpaná a netúžila som po ničom inom ako schmatnúť svoje veci a odobrať sa do postele, kde som sa chystala stráviť celý víkend.

Lenže... moje plány boli narušené.

„Pozrime," ozval sa za mnou známy hlas. „Nie je to naša malá kriminálnička."

„Lucas," zavrčala som nepriateľsky a otočila sa tvárou k nemu, prekvapilo ma, že predo mnou nestál sám, ale v spoločnosti ďalších troch priateľov, ktorých som veľmi dobre poznala.

Luke, Dan, Marcus a Jack boli ako bratia. Všade za sebou doliezali, jeden druhého ochraňovali a keď prišlo k najhoršiemu boli schopný položiť za seba život, čisto teoreticky. Tak ich aspoň vnímali všetci naokolo, ja som však dobre vedela, že ich priateľstvo nie je tak dokonalé, ako ho na prvý pohľad všetkým predstavovali.

Trávila som s nimi dostatok času na to, aby som si všimla, že jeden druhého v skutočnosti nemôžu vystáť, len to skrátka hrali pred ostatnými a to dosť reálne, keďže im to všetci verili.

„Je to pravda?" pokračoval Luke hlasom, ktorý odzrkadľoval výsmech a pobavenie. „Naša Francesca bola prichytená s drogami. To nikto z nás nečakal."

Všetci zborovo prikývli a ticho sa zachechtali, odrazu som sa medzi ich veľkými, namakanými telami cítila klaustrofobicky.

„Do toho ťa rozhodne nič nie je, Lucas. Ani jedného z vás," zamrmlala som a lakťom zatvorila dvierka skrinky. Chcela som sa okolo nich prešmyknúť, ale oni akoby to vycítili a urobili nepatrný krok dopredu, vzdialenosť medzi nami bola fakt minimálna a môj dych sa trápne zasekával v krku.

„Ale no tak Franny," zasmial sa tentokrát Jack. Jeho zelené oči sa zaleskli a blond vlasmi pohodil do boku, aby mu nepadali do oči. „Je náhodou veľmi milé, že to o tebe vieme."

„Čo.. čo tým myslíš?" vyjachtala som a chrbtom sa oprela o ostatné skrinky. Ak okamžite neustúpia o krok dozadu budú ma musieť zbierať zo zeme, pomyslela som si a nahnevane skrčila obočie.

„Mohla by si nám byť užitočná," dokončil Marcus a na perách sa mu objavil široký úsmev. On, narozdiel od svojich zvyšných priateľov nebol až tak svalnatý a mohutný, celkom medzi nimi zanikal, nebyť toho dokonalého úsmevu a veľkých hnedých očí.

K slovu sa dostal opäť Luke a pokojne spustil. „Vždy sme chceli do našich kšeftov zapojiť dievča, veď vieš, chalani by určite kupovali viac od pekného dievčatá ako od nás, lenže nikdy sme na to nedostali príležitosť..."

Jack mu hravo skočil do reči. „A teraz sa nám ta príležitosť hodila priamo pod nohy, nie je to skvelé?"

Dych sa mi zasekol v krku a bolo veľmi ťažké prehovoriť, aj tak som sa odhodlala. „Ste na zlej adrese, ja tieto veci nerobím a ani nikdy nebudem."

„No tak Franny," vzdychol Luke a podišiel bližšie mojim smerom, až som sebou nepatrne cukla. „Tvoj fotrík je predsa poliš. Nedostaneš sa do žiadnych problémov, tým si môžeš byť istá."

Odrazu som ľutovala, že som sa rozhodla po knihy prísť na konci vyučovania. Bolo mi ľúto, že okolo nás už nikto nie je a všetci zmizli domov užívať si víkend. Netúžila som po ničom inom, len prekĺznuť pomedzi nich a vypadnúť domov.

„Zabudnite," povedala som zlostne. „To čo sa stalo v sobotu bola len hlúpa náhoda. Ja drogy nepredávam a nikdy nebudem, a teraz ak dovolíte ponáhľam sa domov!" S tým som sa pretlačila pomedzi Jacka a Luka, a pridala do kroku, kým sa Luke znova neozval.

„Budeš mať viac peňazí, viac zisku," stíchol a čakal ako zareagujem. Mojím prvým rozhodnutím bolo pokračovať ďalej, ale urobila som pravý opak. Otočila som sa späť k ním a venovala im pozornosť.

„Nepotrebujem peniaze," vyhlásila som a cúvla. „Nechajte si svoj chorí návrh pre niekoho iného."

Luke sa náhle priblížil až ku mne, prudko ma schmatol za lakeť a potiahol späť k ním. „Myslím to vážne, Francesca. Doteraz som sa snažil ísť na teba inak, ale ako vidím nedávaš mi inú možnosť."

„Pusť ma," sykla som zhnusene, snažiac sa vymaniť z jeho zovretia. „Do čerta, Lucas!"

„A teraz ma počúvaj," zavrčal nahnevane, ignorujúc moje kvílenie. „Je mi jedno, či to v sobotu bola náhoda. Bol som tam, videl som to a vôbec ťa neprekvapí fakt, že mám aj dôkaz. Ak nechceš, aby tvoja fotka v putách polície kolovala po škole... urobíš presne to čo ti povieme."

„Na to okamžite zabudni!" vykríkla som a silno sebou trhla.

Lukove zovretie však nepovolilo, ba naopak bolo ešte bolestivejšie a môj dych sa zasekol, keď sa k nám zvyšok jeho partie priblížil.

„Franny, o nič nejde, urobíš pre nás pár obchodov, dostaneš dvadsať percent zo zisku a môžeš ísť domov, uvidíš časom sa ti to možno aj zapáči."

„Ste chorí," zamrmlala som zhnusene. „Je mi jedno čo urobíš s tou fotkou Lucas, nič pre teba robiť nebudem."

Luke sa však rozosmial a moja panika o čosi vzrástla.

„Pusť ma," šepla som. „Pusť ma, lebo budem kričať."

Namiesto Luka odpovedal Dan, ktorý dovtedy zaryto mlčal. „Len krič, aj tak tu už nikto nie je."

To čo som cítila bolo horšie ako panika, horšie ako čokoľvek.

„Prisahám ti Luke, ak ma do piatich sekúnd nepustíš, budeš mať všetko na svedomí," prehovorila som pomaly, s dychom v koncoch.

Už sa mi zahmlievalo pred očami a ruky sa mi nepatrne triasli, keď som začula až príliš známy hlas.

„Zdá sa, že tu niekoho maminka nenaučila ako sa správa k dievčatám, všakže chlapci?"

Nikdy som neverila, že môžem byť šťastnejšia, keď ho uvidím, ako teraz. Ben stál na druhej strane chodby, po jeho bokoch Dylan a Parker a všetci mali na tvárach rozzúrené výraz.

„Lucas," začal Ben chrapľavo. „Máš sekundu na to, aby si ju pustil, inak...ou...." zasmial sa a pokrútil hlavou. „Sekunda ubehla a ešte stále ju držíš." Urobil pár krokov dopredu, s rukami pri tele, až kým nestal priamo pred nami. Ako na povel sa Marcus, Jack a Dan stiahli a Luke im venoval zdesený pohľad.

„Ja čakám," vzdychol Ben a ruky si prekrížil na hrudi.

Lukovo zovretie povolilo a ja som sebou trhla dozadu, všimla som si ako Ben spojil pery a chystal sa vykročiť vpred, ale konala som rýchlejšie ako on, a opäť som sa zahnala päsťou. Do ruky mi okamžite vyrazila už známa neskutočná bolesť, ale nedávala som to najavo. Namiesto toho som si užívala pohľad na Luka, ktorý zrejme môj úder nečakal a s nadávkami sa držal za nos. To, že sa mu z neho valila krv som brala ako samozrejmosť.

„Toto bolo posledný krát čo si sa ma dotkol, Lucas," zasyčala som a cúvla dozadu. Všetci mi venovali prekvapené pohľady, len Ben mal na perách celkom nečakaný, malú úsmev.

„Mohol som to urobiť lepšie," okomentoval a chytil ma za boľavú ruku. „Ale toto rozhodne stálo za to. Poď, vezmem ťa domov, potrebuješ ľad."

Nemala som slov a tak som len prikývla, načo sme sa všetci štyria vydali k vchodovým dverám, nechávajúc Luka a jeho „priateľov" za sebou. Vedela som, že to však nebolo posledný krát, čo sa mi ten idiot vpletie do života a pohľad na jeho tvár, keď som sa na pár sekúnd otočila, mi to dokazoval.

V jeho očiach sa totiž odrážala nenávisť.