Hnev čo som cítila ja, alebo ten, ktorý lomcoval s mojím otcom, sa ani zďaleka nepodobal hnevu Benovho otca. Ten sa spočiatku tváril, akoby mu práve oznámili, že jeho syn vyhral Nobelovu cenu za mier, úsmev sem, úsmev tam, podanie ruky, ďalší úsmev. Lenže ja som si všimla niečo iné. Unavenú tvár, kruhy pod očami a vlasy rovnako rozcuchané ako nosil Ben.

Thomasa Atkinsa som poznala veľmi dobre a Ben po ňom zdedil nie len krásu, ale aj charakter.

To skutočné peklo sa začalo až v aute.

„Čo bude ďalej Ben?" prehovoril pokojne s oboma rukami pevne zvierajúc volant. Sedela som vzadu, za Benovým chrbtom, takže mi tieto malé detaily neunikali.

„Nemal som v úmysle..." začal Ben ticho, ale Tom mu so smiechom skočil do reči.

„Ty si nemal v úmysle, čo ? Vraziť tomu policajtovi alebo mať pri sebe tie drogy?"

Mala som potrebu niečo povedať, no zároveň som sa bála, že sa to celé otočí proti mne a potom som naozaj netúžila, takže som naďalej ostávala ticho.

„Teraz netuším, čo chceš počuť, ocko," prehovoril Ben a sedadlo predo mnou sa zatriasol, keď sa v ňom nervózne pomrvil. „Stalo sa, je mi to ľúto, to je všetko, čo môžem povedať."

„Stalo sa? Je ti to ľúto!!"

„Áno," potvrdil a v hlase mu neznela žiadna emócia, akoby to hovoril len tak, do vetra.

Tom zovrel volant ešte pevnejšie a pokrútil hlavou. „Uvedomuješ si, že ti hrozí najmenej rok na tvrdo, možno aj viac?"

Ben ostal ticho.

„To som si myslel. Jasné, že nikdy nemyslíš s chladnou hlavou, samozrejme... konáš ako malý chlapec, vôbec nad svojimi skutkami nepremýšľaš, Benjamin," jeho hlas neznel karhavo ani nahnevane, ale bolo celkom ľahké identifikovať sklamanie. Obrovské sklamanie.

„Pre..."

„Nevyslovuj to slovo!" zvreskol Tom a ja som si všimla ako s hnevom napol plecia. „Som zvedavý čo na toto povie tvoja mama."

Zo sedadla predo mnou sa ozval povzdych a bola som si istá, že Ben prevrátil očami. „Nič hrozné sa nestalo, len mi skrátka praskli nervy a tie drogy?" zasmial sa. „Čistá náhoda."

Tom strelil po svojom synovi nechápavý pohľad a opäť pokrútil hlavou. „Tebe tie nervy praskajú dosť často a úplne neoprávnene. Navyše si do toho všetkého zatiahol aj Francescu, čo je vrchol všetkého."

Pocítila som potrebu sa brániť. „So všetkou úctou pán, Atkins. Ben za toto vôbec nemôže..."

Obaja stíchli a ja som nervózne pokračovala. „To ja som mala pri sebe drogy a Ben udrel toho policajta, pretože sa ku mne správal dosť hrubo. Nič z toho nie je jeho vina."

Dala by som ruku do ohňa za to, že sa obaja na seba usmiali.

Nakoniec prehovoril Tom, s hlasom oveľa pokojnejším. „Máte jediné šťastie decká, že sa o to postaráme. Inak by ste mali na krku podmienku a možno pár dní verejných prác."

„Veľmi si to vážime, ocko," zamrmlal Ben a ja som v jeho hlase rozpoznala náznak úsmevu.

Ten bastard.

Keď Tom zaparkoval auto na príjazdovej ceste pri dome, odpola som si bezpečnostný pás a naklonila sa mierne dopredu. „Veľmi pekne ďakujem za odvoz, pán Atkins. Mrzí ma, že som Bena priviedla do problémov a dúfam, že sa na neho nebudete hnevať."

Tom ku mne otočil hlavu, široko sa usmial, úsmevom takmer rovnakým ako Ben a ľahko pokrútil hlavou. „To nestojí za reč, Franny.. Rád som ťa znova videl a na budúce, prosím za iných okolností."

Venovala som mu úsmev a ešte raz ticho poďakovala. Nakoniec som im obom popriala dobrú noc, na Bena som sa vykašľala a rýchlo vystúpila z auta.

Počula som však ako sa na niečom dohadujú, smejú a nakoniec Ben tiež vystúpil, zatiaľ čo jeho otec ostal pokojne sedieť v aute.

„Čo ešte chceš?" spýtala som sa nevrelo, rozčúlene kráčajúc smerom k vchodovým dverám. Preč z tejto noci, preč od neho.

On ma však nasledoval, kráčal za mnou a napokon ma schmatol za predlaktie a úplne zastavil.

„Pusť ma Benjamin, som unavená a chcem spať," odsekla som, ale jeho zovretie vôbec nepovolilo.

S povzdychom som sa otočila smerom k nemu, vytrhla si ruku z jeho zovretia a obe si prekrížila na prsiach.

„Hneváš sa?"

Takmer som sa rozosmiala.

„Či sa hnevám?" pokrútila som hlavou nad tou absurdnou otázkou. „Poviem ti jedno. Keby si sa práve niekde topil, asi by som ťa nezachránila."

Ostal ticho, takže som pokračovala. „Čo to dnes malo znamenať? Dal si mi tie drogy, chcel si ma opiť a vedel si, kedy do vnútra prídu policajti. Mal si to naplánované? Bol to nejaký plán ako ma dostať za mreže, ale nakoniec zlyhal?"

Ben sa rozosmial, ako keď niekomu poviete vtip, jednoducho nemohol prestať a mňa to neskutočne iritovalo. „Som rada, že sa bavíš. Dobrú noc!"

„Francesca," zavrčal a zase ma chytil za ruku, už sa nesmial, ale na tvári mal stále červené fľaky, ktoré ten jeho výbuch smiechu iba potvrdzovali. „Nie si až taká hlúpa ako som si myslel."

To ako na mňa pozeral, čo povedal a ako sa zase usmial celkom stačilo na to, aby som znova vybuchla. „Takže mám pravdu?"

„Nemáš," vzdychol a voľnou ruky si prehrabol vlasy. Robil to dosť často, najmä, keď bol v úzkych. „Teda zo začiatku..."

Skrčila som obočie a doslova ho dusila pohľadom, mala som takú zlosť, že som netúžila po ničom inom, len mu otrieskať hlavu o stenu a kopnúť ho priamo tam, kde nesvieti slnko.

„Zo začiatku, čo?"

„Tak fajn," zasyčal. „Fajn... Chcel som zistiť, kde je tvoj otec a prečo na teba kašle, dobre?"

Akoby v tom momente strelil za ucho. Cítila som sa malá a celkom slabá. Vydala som zo seba len akýsi zmiešaný zvuk a on pokračoval. „Bol to hlúpy plán, keď sa nad tým teraz zamyslím, len som potreboval vedieť, čo je za tým odkazom na chladničke. Už dávno mi otec hovoril, že ten tvoj pracuje ako o život, ale nikdy by mi nenapadlo, že aj cez noc..."

Prestala som ho počúvať, zlosť sa vo mne nahromadila v takej veľkosti, že som urobila to, po čom som túžila celú noc. Zovrela som ruku v päsť a vrazila som mu ňou priamo do toho dokonalého nosa.

Najprv som si všimla ako sa skrčil, zanadával a nahnevane ma prebodol pohľadom, a potom som si uvedomila vlastnú bolesť na ruke, sykla som a rovnako ako jemu mi z úst ušla nepekná nadávka.

„To bolo začo, Francesca?" skríkol zatiaľ, čo si na nose si pridržiaval ruku a pomedzi prsty mu stekal slabý pramienok krvi.

„Že sa staráš do vecí, do ktorých ťa nič nie je," mrmlala som bolestne privierajúc oči. „Do pekla, nerátala som s tým, že to bude tak bolieť!"

„Pretože si udrela nesprávne," povedal a zagúľal očami, akoby sme sa práve rozprávali o matike.

„Áno? Mám to skúsiť ešte raz?!"

„Preboha, ženská asi ťa prihlásim na nejaké kurzy sebaovládania," vzdychal bolestivo a z nosa mu ešte stále tiekla krv. Na malý moment mi ho prišlo ľúto, ale tá ľútosť sa rýchlo rozpadla, pri spomienke na to čo urobil.

„Fakt múdry plán, pán všetko-je- moja- starosť. Kvôli tebe som skončila na policajnej stanici, mohla som byť za mrežami, mať z toho záznam a celá moja šanca dostať sa na výšku by bola zničená. Tvoj otec má pravdu, ty vôbec nepremýšľaš!"

Ben sa zatváril nahnevane, konečne sa vystrel a rukáv čierneho svetra si pridržiaval pod nosom. „Tak aby si vedela, slečna neviem-ako-správne- udrieť- ale- predsa- to- urobím, všetko som to robil len pre tvoje dobro."

Hrdelne som sa zasmiala. „Robil si to zo zvedavosti, pretože si ako stará teta na trhu! Že sa vôbec s tebou rozprávam..."

Chcela som odísť, ale on ma ZASE schmatol za ruku. Mala som chuť ho druhýkrát udrieť, ale radšej som si silno zahryzla do pery a navyše, ruka ktorou som ho udrela, ma bolela fakt príšerne, nechcela som riskovať zlomeninu.

„Tak fajn," kapituloval. „Trocha som to prehnal."

„Trocha?" zdvihla som obočie a neustále sa dívala na premočený rukáv jeho svetra. Na taký zlý úder krvácal dosť vážne.

„Veľa," priznal a pokrútil hlavou. „Si mrcha, vieš o tom?"

Au. Urazene som cúvla a on urobil krok dopredu. „Ten úder ešte prediskutujeme a niekto by ťa mal naučiť poriadny pravý hák."

„Už môžem ísť?"

Kvôli svojim rečiam v mojom vnútri spôsobil zmätok. Chcela som čo najrýchlejšie odísť. Sklamaná, urazená a potupená sa uložiť v posteli a na nič nemyslieť.

„Na zajtra si nič neplánuj," prehovoril pokojne. „O piatej ťa vyzdvihnem. Bowling," vysvetlil, keď som sa zatvárila nechápavo. „Každú sobotu sa stretávame s priateľmi a ich priateľkami na malý turnaj, takže dúfam, že vieš hrať."

„Samozrejme," prikývla som.

Obrovská lož, v živote som nehrala, ale to nemusí vedieť.

„Takže o piatej," usmial sa, uvoľnil svoje zovretie a pomaly cúvol. Nakoniec sa však mu mne vrátil, naklonil sa blízko mojej tváre, až som prestala dýchať a ticho sa zachechtal.

Čakala som, že ma znova pobozká, ale on sa namiesto toho posunul k môjmu uchu, priložil k nemu pery a ticho zašepkal. „Dobrú noc, Franny."

Netušila som kedy odišiel, ako sa tváril, ani nič ostatné. Ostala som stáť na tom istom mieste, bez akéhokoľvek pohybu, dookola si prehrávajúc v hlave ten istý moment. Z tranzu ma vytrhla až smska, ktorá mi zapípala vo vrecku.

Prilož si na tu ruku ľad, inak sa ti bude zajtra hrať veľmi ťažko.

Mala som problém, obrovský problém a to nenarážam na to, že neviem hrať. Och.