„Meno?"

„Už som vám to povedal najmenej tisíc krát, odmietam vypovedať bez prítomnosti svojho právnika," zavrčal Ben a chrbtom sa oprel o drevenú stoličku, ktorá mu nepríjemne zavŕzgala pod zadkom. Nechápala som ako sa môže tváriť tak pohodlne, keď mňa z toho dreveného čuda bolela každá bunka na tele.

„A ja som už povedal, že nemáte právo na právnika," odvrkol postarší policajt a rukou si unavene prešiel po čele. Nečudovala som sa, tento výsluch trval hádam večnosť a jediné, čo sa mu podarilo dosiahnuť bola veta, ktorú Ben dookola opakoval.

„Ak mi okamžite nepoviete svoje meno, budem vás musieť zatvoriť do cely, tam si na toho svojho právnika počkáte! Hádam sa ráno zastaví!"

Aj to tu už bolo. Tento krát ma však táto vyhrážka rozhnevala.

„Tak mu povedz to prekliate meno, Benjamin!" zvreskla som a chystala som sa ho udrieť do pleca, neskoro som sa však rozpamätala a keďže mi zápästia ešte stále zovierali putá, pocítila som v nich palivu bolesť.

Ben sa zamračil, no netrvalo dlho a opäť sa svojsky usmieval. „Nerob paniku, hysterka . Viem, čo robím. Nie som v tejto situácií prvýkrát."

„Ale ja áno!" nedala som sa. „A je mi z toho na nič!"

„Hlavne nezabudni dýchať, aby si nám tu náhodou neodpadla," podpichol a ticho sa zachechtal.

Moja potreba jednu mu vraziť o čosi narástla. Hlúpe putá!!

„A čo keby si ty zabudol dýchať, aby som aspoň na chvíľu nemusela počúvať tvoje hlúpe reči?"

„A čo keby si ty aspoň na chvíľu ostala ticho, ten tvoj škrekľavý hlas mi už poriadne lezie na city," oponoval a mňa to rozčuľovalo ešte väčšmi.

„Nemám škrekľavý hlas!" vykríkla som obranne a on sa zase rozosmial.

„Máš a tak odporne, že sa z toho Will Gerard na fyzike povracal."

To nepovedal! Tak ďaleko by nezašiel! Nevyťahoval by tieto odporné zážitky z minulosti, len preto, aby si zdvihol ego!

„Povracal sa, pretože mu bolo zle," vyhŕkla som a radšej sklopila pohľad, tá spomienka nebola práve najpríjemnejšia. Pred dvoma rokmi, na fyzike sme spolu s Lucy prezentovali projekt, veľmi sme na tom pracovali a keď došiel čas na samotnú prezentáciu, triasla som sa ako osika. Nakoniec to išlo celkom hladko, teda až do chvíle kým sa Will nepovracal, a to práve v tej chvíli, keď som svojim spolužiakom oduševnene vysvetľovala dôležitosť elektrickej energie.

Nedopadlo to podľa našich predstáv, musím uznať.

Ben sa prudko vystrel a venoval mi všetku svoju pozornosť. „Drahá, povracal sa, pretože ťa nemohol počúvať ako si..."

Prerušila som ho. „Ani si tam nebol, preboha!"

„Nemusel som, na druhý deň o tom rozprávala celá škola, všetci..."

„Tak to by stačilo!" prerušil nás tretí hlas a ja som si znovu plne uvedomila, kde sa nachádzam. „Už vás nemôžem počúvať! ROGER!" zakričal. „Zavri týchto dvoch do cely! Tieto ich manželské reči ma unavujú!"

„Nie!" vykríkla som vystrašene. „On vám to povie! Všetko vám povie, len nás prosím nezatvárajte!"

„Tak na to zabudni ženská, nič im nepoviem," zamrmlal Ben a netrpezlivo sa pomrvil.

„Ale povieš a hneď, inak.. inak..."

„Inak čo?" kývol hlavou a v očiach sa mu objavili veselé provokatívne iskričky. „Budeš plakať? Odpadneš? Tak čo..?"

Chcela som mu povedať, že ho vlastnoručne zabijem, ale prerušili ma dva hlasy.

Jeden hlasno kričiac. „ROGER! Okamžite!"

A ten druhý, veľmi, veľmi.. povedomý. „Jeffrey! Tak kde je?! Kde je moja dcéra!"

Sakra.

„Och, radšej ste ma mohli predsa len zatvoriť," šepla som a ticho si povzdychla. Jedno bolo celkom isté, blížila sa pohroma.

Otec rozrazil dvere tak prudko, že silno tresli o stenu. Neotáčala som sa, celkom som si totiž bola istá, že je celý červený v tvári, ruky spína v päste a na bledej tvári mu na čele vystupuje vráska. Poznala som ho až príliš dobre.

„Francesca Dolores Summers, môžeš mi láskavo vysvetliť, čo robíš na policajnej stanici o druhej v noci?!"

Vyhŕkla som. „To už sú dve?"

Zatiaľ čo v tom istom čase Ben vybuchol smiechom a dookola opakoval. „Dolores, preboha.."

„Môžeš láskavo držať zatvorené ústa!" okríkla som ho. „Benjamin Roderic Atkins!"

„Zatvorte si ich obaja a to hneď!" zrúkol môj otec a pristúpil k pracovnému stolu. Oprel sa oň rukou, aby mi videl do tváre a nahnevane sa zamračil. „Tak poďme.. vysvetľuj."

Ostala som ticho a namiesto mňa prehovoril Ben. Jeho hlas znel až príliš pokojne a priateľsky, akoby sa snažil malému chlapcovi vysvetliť,že musí isť spať. „Veľmi sa ospravedlňujem, pán Summers, toto všetko je moja vina."

Otec po ňom vrhol pohľadom a obočie mu vyletelo dohora. „Ben? Už niekto volal tvojmu otcovi?"

„Nie, pane," pokrútil hlavou a zatváril sa ubolene. „A myslím, že nebude dvakrát spokojný, keď ho teraz niekto zobudí."

„Je mi to ľúto, ale zákon je zákon. Jeffrey, zavolaj Tomovi, že tú má syna," odtiahol sa od stola a prestúpil z nohy na nohu. „... a odveď Bena k Taylorovi, tam počká na svojho otca, zatiaľ čo ja sa porozprávam so svojou dcérou."

Jeffrey o čosi zbledol a ja som si všimla ako sa mu mierne roztriasli ruky. „Ale.. pane, ešte stále sme nezistili, čo sa dnes..."

Otec zakašľal a pokrútil hlavou. „Preberám prípad, dobre? A dajte tým deťom dole tie putá, preboha!"

Jeffrey chabo prikývol, naznačil Benovi, aby ho nasledoval a pomaly vstal.

„Pán Summers, vážne je to moja vina," vysvetľoval Ben, zatiaľ čo mu Jeffrey zosadzoval putá. „To ja som Fran vytiahol z domu, zobral so sebou do klubu a..."

„Stačilo, dobre?"

„Prepáčte," zamrnčal a pošúchal si červené zápästia, urobila som to isté takmer automaticky, keď mi uvoľnili putá a konečne som pocítila slobodu.

„Môžeš ísť Ben," vzdychol otec a rukou si unavene prešiel po strhanej tvári. Odrazu pôsobil bledšie, staršie a unavenejšie, a mne bolo všetko ľúto. „A popros otca, aby chvíľu počkal. Francesca pôjde s vami."

„Samozrejme," prikývol a pomaly vstal, ešte pred tým ma však nečakane chytil za ruku, potiahol si ju k svojej tvári a jemne dýchol na jej chrbát. „Počkám ťa vonku."

Nemohla som dýchať. Oslovil ma Fran, chytil ma za ruku a počká kým mi otec vynadá, môj hnev korčuľoval na veľmi tenkom ľade.

Spamätaj sa Francesca, za pár dní ťa zabije, pritom ťa pobozká na čelo a ty mu všetko odpustíš, nebuď naivná!

„Nikdy!" začal otec, keď za Benom zapadli dvere. „Nikdy by na nebolo napadlo, že nájdem svoju jedinú dcéru v takejto situácií," posadil sa za stôl a nervózne spojil ruky. „Som veľmi sklamaný! Povedz mi, kde som urobil chybu! Mala si jednu povinnosť, ostať doma! To jediné si mala robiť a predsa si to pokašľala, čo príde ďalej?! Tak hovor Francesca!"

Jeho slová mi rezonovali v hlave, utvárali si obrazy a nútili ma argumentovať, ostávala som však ticho.

„Drogy?! V podprsenke! Ako ďaleko ešte potrebuješ zájsť, aby si pochopila, že určite veci nie sú správne! Myslel som si, že si dospelá! Och," rozhodil rukami a pokrútil hlavou. „Ako veľmi som sa mýlil! Čo by na toto povedala tvoja matka?!"

Vtedy som konečne našla silu odpovedať. „Nič! A to je ten problém oci! Nepovedala by nič, pretože tu nie je a ty vlastne tiež nie!"

„Francesca," karhavo ma upozornil, ale ja som ho nemienila ďalej počúvať.

„A vieš čo ti poviem?" sarkasticky som sa zasmiala. „Tie drogy boli moje. To ja som ich chcela použiť, čo s tým urobíš, ha? Dáš ma zatvoriť?"

Otec prudko dýchal, hruď sa mu dvíhala a znova klesala a pôsobil ešte zúrivejšie, než pred tým. „Máš jediné šťastie, že tu pracujem a Benov otec je právnik, inak by ste oba mali veľký problém!"

„Je mi to jedno!" skríkla som a rýchlo vstala. „Nech ma tí tvoji kolegovia pokojne zatvoria, pretože som obrovským sklamaním, však?"

„Franny."

„Nie oci," pokrútila som hlavou. „Som si vedomá svojho trestu a prijímam ho v plnej miere. Nech ma zatvoria."

„Roger!" zvreskol otec a hlavu otočil smerom k obrovskému oknu, kde sa schovávala hustá tma. Keď do miestnosti vstúpil muž s čiernymi vlasmi a nepríjemným prízvukom, pokračoval. „Odveď moju dcéru k Taylorovi, tam na ňu čaká Tom, odkáž mu nech ju odvezie domov," stíchol a otočil sa nám chrbtom. „A ty mladá dáma máš domáce väzenie."

„Samozrejme," vyhlásila som veselo, akoby mi práve oznámil, že mi kúpi nový telefón. „Zatvor ma domov ako si to robil posledné roky! Pretože tým všetko vyriešiš!" zvrtla som sa a bez pozdravu vybehla na chodbu, už som v tej miestnosti nemohla dýchať a ruky sa mi opäť nemilosrdne triasli.

Nasledovala som však Rogera do kancelárie na konci chodby, kde na ďalšej, nepríjemne vyzerajúcej stoličke sedel Ben. Hlavu mal sklonenú, ruky spojené a vyzeral, že tuho premýšľa. Keď však začul kroky prudko vstal, takmer okamžite ku mne natiahol ruky a uväznil ma v silnom objatí.

„Je mi to ľúto," šepol a ja som netušila, či sa rozplakať, alebo ho udrieť.