Takže, čo mám?

Desať šialene nádherných šiat, prirodzene ružovej farby alebo s kvetinkami, s volánikmi, ďalej mám nové stužky do vlasov tak isto v odtieňoch a rôzne kvetinkové sponky a čelenky ako inak- uhádli ste v ružovej. Červené rubíny sa lesknú na mojom krku a ušiach. Obzerám si svoju slonovinovo-bielu pokožku, ktorú našťastie puberta ušetrila vyrážok, takže musím povedať, že je takmer bezchybná. Vadí mi len malá jazva v strede čela, ktorá sa mi stala pri prvých pokusoch lietania keď som bola ešte dieťa. Je to trochu trápne, ale nabúrala som do stromu. Bývať vo Vílom údolí Villanell  nie je najľahšie, všade sú vysoké stromy a obrovské mramorové sídla. Ale našťastie sa tá jazva dá zakryť pohodlne make-upom.

Chvíľu otáčam tvár zo strany na stranu. Napravím si čelenku plnú kvetou, pohladím si dlhé vlasy padajúce až k môjmu výstrihu a zakrútim nariasenou sukienkou na šatách. Perfektné. Toto je najlepší deň môjho života. Doteraz bol celkom dosť dobrý, nemám sa načo sťažovať. Bývam v tej najlepšej časti krajiny, nikdy sme netrpeli nedostatkom jedla, nové veci a najlepšie školy boli samozrejmosť a dokonca reprezentujem Villanell  v módnych časopisoch po celom kontinente Allterry. Ale odteraz bude môj život ešte lepší. 

Vybral si ma. Princ Gallien si ma vybral na jeho súkromný ostrov. Neviem síce všetky detaily, ani ako vyzerá, pretože jeho a identita kráľovskej rodiny je prísne tajná, ale určite to bude zábava. Kráľovská rodina totiž hľadá pre svojho syna, ktorý práve dovŕšil 18 rokov vhodnú budúcu kráľovnú, ktorá bude vládnuť po jeho boku. Ach, to je všetko po čom som vždy snila. No nemôže to byť ešte lepšie?

 Ponorím ruku do mini kabelky a mimovoľne sa dotknem oficiálnej pozvánky, jemne pohladím zlaté vygravírované písmo prstami, doma ma čakala už pár dní, otvárala som ju a čítala snáď tisíc krát. Od vtedy čo mi prišla domov ju nosím všade ako talizman a pripomienku, že som Vyvolená. Z tisíce nadprirodzených bytostí si vybral mňa. A zajtra mám oficiálne odísť do môjho nového života. Musím byť pripravená.

„Hotovo?"Záves na prezliekacej kabínke sa zavlní a dnu vopchá hlavu Patricia. Očami po mne prejde hore a dole.

„No?" Otočím sa okolo vlastnej osy ešte raz. Obtiahnuté šaty, ktoré mi zvýrazňujú pás majú príjemnú broskyňovú farbu, v strede torza sa trbliecu diamanty a suknička je príjemne nariasená.

„Trošku moc, Nessa."Poznamená Patty a vyplazí na mňa jazyk. Opätujem jej to. Patty jednoducho od malička nemá štýl. Je víla ale vôbec sa tak nespráva, niekedy mi pripomína špinavých vlkolakov, poznámky ku jej vzhľadu si neodpustím, ale ona sa nikdy nehnevá, kamarátime sa už od detstva.

„Aj tak sú moje."Myknem plecom a nasledujem ju von. Obchod sa začína prepĺňať, keďže je poludnie.

„Ah, a ešte toto."Cestou zhrabnem slnečné okuliare zo stojanu, cenovku ignorujem. Na súkromnom ostrove plnom slnka a mora kde princ Gallien býva sa mi budú určite hodiť. Napokon sa s Patty cez dav nakupujúcich konečne prepcháme k pultu, dávam si popritom pozor, aby som si nepoškodila krídla.

„Madam, nech sa páči."Zvolá ma predavač z pokladnice č. 5 . So širokým milým úsmevom mu podám veci. To blokovanie sa mi zdá nekonečné. Doslova počujem hodinky tikať, hluk nakupujúcich na okolo a reklamu z veľkých obrazoviek umiestnených po celom nákupnom centre, ktorá hlása Reklamu z kráľovského ostrova. Pozriem na jednu z obrazoviek a spozorniem. Na nej sa práve objaví slnečný tropický ostrov v strede mora, s horamy, ktoré sú zakryté tajomnou hmlou, nad ostrovom sa vypína majestátny zámok na vysokej skale, ktorý nad všetkým vládne. Vyzerá ako zo zlata. Na obrazovke zrazu zažiari moje meno s mojou fotkou, a potom ďalšie a ďalšie mená. Jasné, moje súperky. Klesnú mi plecia.

Ktorá bude princova vyvolená?

S týmto ružovým trblietavým nápisom reklama pomaly končí, no ostrov  na obrazovke stále zostáva ako drahá pripomienka čo ma čaká.

Keď mi predavač povie cenu spokojne nastrčím kreditnú kartu, a tá pípne, stále sa moje oči vpíjajú do pixlov na obrazovke. Vnímam každú jednu farbu, ostrov, slnko, more, šampanské, pohodu, západy slnka ktoré spenia more do ružova, románik.

„Madam?" Zvuky obchodu mi príjdu vzdialené, no zrakom a myšlienkami sa vrátim naspäť. Vidím utrápené pohľady Patty stojacej obďaleč a predavača ukazujúceho na kartu. Nerozumiem.

„Madam, vaša karta je zablokovaná."Oznamuje mi najzdrvujúcejšiu správu môjho života. To nemôže byť možné. Nie práve teraz keď musí byť všetko perfektné. Teraz sa to nemôže skaziť. Možno to je len sen. Len zlý škaredý sen a ja práve spím na palube trojposchodovej lode, ktorá ma má doviesť na súkromný ostrov. Štipnem sa do kože na ruke, nič sa však nerozplynulo a ja stojím na podpätkoch v luxusnom obchode.

„Skúste to ešte raz." Šepnem tichým, no pevným hlasom. Venuje mi ďalší poľutovania hodný pohľad. Sakra, nechcem vyzerať ako nejaká charita, cítim na sebe zrak stoviek víl.

„Fajn nechajte si ich." Vezmem Patty za rameno a letím ku vchodu, takmer ju ťahám za mnou.

„Čo to malo byť? Toto sa ti nikdy nestalo. Myslíš, že tvoji rodičia-."Spustí, no stíchne keď uvidí môj nebezpečný pohľad. Cítim, ako mi prúdi krv a adrenalín v žilách, líca mám ružové ani mi na to netreba makeup, to teplo je príjemné a neznesiteľné zároveň. Musím niečo urobiť. Poobzerám sa zo strany na stranu a rýchlo priletím k stojanu so slnečnými okuliarmi. Neodídem bez nich. Jedny vezmem a keď som si istá, že sa nik nedivá strčím ich do kabelky.

Otočím sa a čo najrýchlejšie si razím cestu k východu za Patty, takme  preletím cez elektronické alarmy, no v strede sa zrazu objaví tučná postava Vílej hliadky. Ak by som si ho nevšimla, nabúrala by som do neho. Zastanem pár centimetrov od jeho nosa.

„Ušetrite si výhovorky. Videl som všetko. Toto mi vysvetlíte na Policajnej stanici pre mladistvé bytosti."

* * *

Policajná stanica pre mladistvé bytosti vôbec nevyzerá tak idylicky ako ostatné budovy vo Vílom údolí. Všade vládnu príjemne svetlé farby, hlavne biela, zelená, modra či ružová, záhradky sú preplnené kvetinami, v bazénoch sa trbliece slnečné svetlo, no tam to vyzerá temne a zaostalo ako v tej najvzdialenejšej kaste. Teda neviem, chudobné kasty nášho kontinentu som ešte nenavštívila, videla som ich len v televízií, no viem si predstaviť, že to tam vyzerá práve takto. Neónka vo vyšetrovacej cele neustále bliká čo doprovádza aj príliš hlučné bzučanie, takmer všetko je tu vyrobené z chladného hrdzavejúceho železa od nepohodlnej nízkej stoličky, stolu, pohára, mreží, až po záchod. Stena je jednoduchá, šedá a cítiť z nej zimu, až ma striasa. Navyše keď  dýcham z úst a nosa mi vychádza para. Špinavú atmosféru dopĺňa zápach stúpajúci z kanalizácie, ktorá je zrejme nebezpečne obďaleč. Pripadám  si ako v inom svete. 

Nemôžem byť kriminálne trestaná, proste nemôžem. Poškodí to mojú perfektnú reputáciu. A bez mojej reputácie som jednoducho nič, len obyčajná víla bohatých rodičov na ulici s rovnako bohatými deckami. Ak by princ zistil, že mám zápis vybral by si kriminálničku? Určite nie. Musím sa odtiaľto dostať, jednoducho musím. 

Ako náhle chcem roztiahnuť krídla, neposlúchnu ma, pretože sú do seba divne zlepené a akokoľvek sa snažím- nejde to. Jasné, kúzlo, aby som im len tak neušla. S otráveným povzdychom klesnem na zem a zamračene si opriem hlavu do dlaní. Po chvíli začnem hypnotizovať policajta sediaceho predo mnou pohľadom urazeného dieťaťa. Doma mi to zaberá. Tu asi tak ľahko nie. Víli policajt si spokojne hryzie do jablka a popritom obracia stránky miestnych novín Villanell správy, nohy má pohodlne vyložené na stole. 

„Pustite ma, rozumiete? Mám sa stretnúť s princom."Pokúsim sa o ďalší z mojích pokusov o prosenie. Sedím tu už štyri hodiny, za ten čas som sa ale nevzdala. 

„A ja mám dnes večer rande a čo?"Policajt sa zasmeje popod fúzy a naďalej obhrýza jablko.

„Nechápete, som známa modelka. Možno ma poznáte. Nessarose Cindercrest.Moji rodičia sú bohatý a zaplatia-..." 

„Nie, nepoznám."Odpoviena to s nezáujmom v hlase, a naďalej neprestáva hľadieť do miestnych novín rozprestretých na stole "To že sú tvoji rodičia bohatí neznamená nič..."

"Zaplatia vám.."Skúšam naďalej, vyzývavo sa opriem o mreže. Urobím hocičo, aby som zajtra ležala na teplom piesku na ostrove a popíjala šampanské a flirtovala.

„Zdá sa, že neplatia dostatočne keď kradneš."Poučuje ma svojimi dospeláckymi rečami. 

"Tie okuliare som naozaj potrebovala..."Začnem, no následne si zahryznem do spodnej pery. "Ale bola to chyba. Už sa to nikdy  nestane."Mučenícky sľubujem ako nejaká svätica.

„Počkáš tu na nich do zajtra." To sa mi snáď sníva? Vari ma tu nikto nechce pochopiť?

„Ráno už musím byť v prístave, kde ma čaká loď, ktorá ma dostane k princovi Gallienovi. To nestihnem! Musíte ma pustiť!" Teraz už bijem päsťami do mreží, a dúfam, že sa mi tam neobjavia škaredé modriny. Ako len budem vyzerať? Neupravená, strapatá, unavená a s kruhami pod očami a k tomu s modrinami na rukách. Ako pouličný bitkár! 

Po neúprosnom snažení, ktoré prišlo nazmar, pretože víli policajt ma úspešne ignoruje usúdim, že si musím šetriť všetku energiu na útek. Klesnem na dlážku a pohľadom hľadám dieru, hocijakú špárku alebo odokryté okno kadiaľ by sa dalo vyliezť. Len tak ľahko sa nevzdám. Spolupracovala by som aj s tou najtemnejšou bytosťou aj so samotným Diablom, ak by ma to malo dostať ku princovi. Nemusím ani dlho čakať, pretože moje prianie sa vyplní. Hovorí sa tomu azda karma ?

„Hej, ty. Víla. Chceš ísť za princom? Smerujem tam aj ja. Pomôžem ti."