(pozn. na gife je zobrazená Azura, hlavná veliteľka amazoniek ako si ju predstavujem)

Pomaly a potichu ako mäsožravá mačka sa pohybujem po čerstvo napadnutom snehu. Len niektoré kruhy trávy na ktoré dopadá slabé zimné biele slnko zostali zelené,  ochránili ju koruny hustých ihličnatých stromov. Všade vládne božské ticho, preto  túto zem tak milujem. Sme ďaleko od ľudí a zároveň dosť ďaleko od bohatej kráľovskej rodiny. Nekonečné lesy v našej krajine zabezpečujú dostatočnú ochranu nám, amazonkám, rase zmiešanej krvou rôznych bytostí. Nieje  ľahké nás vyhľadať, naše obydlia a hlavné mesto sú skryté vysoko v korunách stromoch, alebo na skalách v zasnežených horách či v jaskynkách. Niekto kto vyhľadával pomoc od amazoniek musel byť niekto kto túžil po vraždách, krviprieliatí, pomste, zosnovaní rôznych krádeží, alebo bol jednoducho hlúpy. Kedže sme skoro podradné ako ľudia, niekedy tieto veci robíme. Zabíjame na objednávku. 

Práve dnes bol niekto príliš zúfalý na to aby ma vyhľadal pretože za mnou zrazu započujem neistý krok vo snehu a šuchot lístia pod bielou pokrývkou. Nezastavím, zatiaľ nechcem, aby si dotyčná alebo dotyčný všimol, že som na neho prišla. Moja ruka v plášti a v kožených rukaviciach však zamieri k môjmu opasku, kde v pošve opatrne nahmatám meč. Ešte jeden pohyb a bude mať čo dočinenia so striebornou čepeľou môjho meča. . .Nech sa ani nepokúsi brániť, od narodenia som trénovaná na rýchlosť, obratnosť a moment prekvapenia. Neznáma postava ma neposlúchla. Započujem ďalšie zavŕzganie v  snehu a rýchlosťou blesku sa aj s pripraveným mečom otočím na dotyčného. Predo mnou stojí postava zahalená v čiernom plášti, do tváre mu nevidím- má totiž kapucňu. Moja ruka s mečom je pri jeho krku.  

"Takže legendy sú nakoniec predsa len pravdivé." Ozve sa neznámy mužský hlas. Po tele mi prejde spŕška zimomraviek, no nedám na sebe nič znať.

"Rovnako pravdivé ako ostrie tohto meča." Rukou skĺznem očosi nižšie a špičkou sa dotknem jeho hrudníka, no nezatlačím.

"Dával by som si pozor, dievča. Som veľmi mocný čarodejník."Kde cez koruny stromov dopadá svetlo si všimnem malý úškrn na jeho tvári inak je jeho ďalšia polovica schovaná pod rúškom tieňa a veľkej kapucne.  

"Nie dievča, žena."Odvetím sebavedomo. "A čo už len taký mocný čarodejník bude chcieť odo mňa?"

"Mám svoje dôvody prečo ťa potrebujem. Tie ti samozrejme nevyzradím. Všetko sa dozvieš keď splníš istú úlohu."

"A prečo by som ti mala pomôcť, há?"To, že je mocný čarodejník ma stále neodrádza vyhrážať sa mu s nepremožiteľným amazonským mečom ukovaným z najlepšej ocele. 

"Ponúknem ti značné bohatstvo. Preto to váš druh robí. Počul som, že máte plné hory zlata."Pozrie ku horám na horizonte. 

To bola pravda. Síce sme nemali príliš jedla na obživu v tejto polo ľadovej tundre, za to jaskyne plné zlata prekypovali. V jednom sa však mýli. Pre zisk som svoju prácu rozhodne nerobila. Proste len nemám rada zlé mocné bytosti, ktoré môžu znásilňovať a ničiť kamkoľvek sa im zapáči. Mám takpovediac silnú motiváciu sa ich zbavovať, pretože si pamätám ako nás jedno krásne slnečné popoludnie prepadli. Odvtedy nenávidím slnko, ktoré mi pripomína ten zničujúci deň a skrývam sa len v zasneženom temnom lese. 

Od dávna túžili po našom bohatstve. Pamätám si to do posledného detailu aj napriek tomu, že som mala len osem rokov. . . Vylodili sa na východnej časti lesa. Práve sme oslavovali, áno moje narodeniny. Nachádzali sme sa pri útesoch za jedným dlhým jedálenským stolom. Moja matka Azura, hlavná veliteľka amazoniek mi darovala strieborný meč, ktorý mi teraz patril, vtedy len ako osemročná som ho ledva udržala, pamätám si na jeho ťarchu a ako mi ho cudzí človek vytrhol z náručia  a jednoducho prebodol moju matku. Mojim darovaným mečom. Jej dlhé čierne vlasy chvíľu viali vo vetre až kým nedopadla na zem. Strhla sa bitka, ktorú nakoniec vyhrali amazonky, no zabitiu mojej matky nedokázali zabrániť. Nedokázali sme bytosti identifikovať, predpokladali sme, že to boli ľudia. Ale jednému sa podarilo ujsť. Vrahovi mojej matky. A ja dúfam, že ho aj po toľkých rokoch nájdem a prebodnem tým istým mečom.

"Viem, čo sa stalo." Vyruší ma zo spomienok neznámy a ja si užasnuto uvedomím, že mi práve prečítal myšlienky. Naozaj je mocný čarodejník. "Čo keby som ti povedal, že viem kto je za tým útokom?"

Dostane ma z tranzu. Poobzerám sa po okolí. Aj stromy tu majú uši. Sme tu síce všetky sestry, no navzájom si neveríme. A ja nechcem aby moju pomstu vykonali za mňa. Nikto to nemôže spraviť, len ja.

"Poď za mnou."Bezmyšlienkovito ho zdrapím za rameno a ťahám za mnou. Som tak pohltená do svojej pomsty, že si ani neuvedomujem možné nebezpečenstvo, ktoré mi pri tejto neznámej postave hrozí. Odsúvam zasnežené kríky predo mnou, niektoré zrejme bachnú aj do môjho nasledovníka ale musí to zniesť ak si ma chce získať. Terén sa pomaly vyvyšuje, fúka silnejší vietor ako dole v údolí, kráčame po kopcoch a skalách pokrytých ľadom a smerujeme ku kamenným horách, ktoré sú naopak suché a bez akejkoľvek pokrývky snehu. Aj tak však všade vládne zima a ja sa len viac zakryjem do zajačej kožušiny, ktorú mám obkrútenú okolo krku a ramien. Z diaľky vidieť svetlo žiariacich faklí obklopujúcich vchod do menšej jaskyne.

"Smiem vedieť aspoň vaše meno?"Spýtam sa ho cestou. 

"Nie, ale  môžeš ma oslovovať Nox."Odpovedám mi a ja sa zamýšľam nad tým menom. Takže to nie je jeho pravé meno? 

Nadýchnem sa, pretože mu chcem úprimne prezradiť svoje meno- neviem odkiaľ sa vo mne tá prílišná dôvera voči cudzincovi berie, ale bude to zrejme tým, že vyžaruje akúsi zvláštnu podmanivú auru, no on ma mávnutím ruky preruší.

"Viem ako sa voláš. Vyhľadal som si ťa, Mishell. . .A viem, že tvoji blízky ťa prezývajú Misha." Neviem odkiaľ to má, moju prezývku pozná len málokto, zrejme to zo mňa celé prečítal a pomaly ma to čítanie myšlienok začína desiť. 

"Páni, a mám dobré recenzie?"Zažartujem nervózne, načo sa však nezasmeje. Oh, som úplne vykoľajená z charakteru. To ja som tá vážna. To ja neznášam trápne vtipy. Nesmejem sa. Radšej už mlčím a tak isto si dávam pozor na svoje myšlienky. Keď sme už na kamenistom povrchu odokryjem zelené paprade do vchodu do jaskyne. Poskytne sa nám pohľad na kožušiny nahádzané na kameňoch a ohnisko, našťastie stále s planúcim ohňom. Nebola som preč natoľko dlho aby vyhasol, no pre istotu sa ešte zohnem po drevo a hodím ho do plameňov. Ožiari nám tváre. Chvíľu Noxa ostražito sledujem. 

Hlavou mu naznačím nech sa posadí. Spravíme tak obaja a až teraz si konečne dá dole kapucňu. Na moje sklamanie mu však stále nevidím do tváre, pretože ju má zakrytú čiernou karnevalovou maskou. Žiaria z nej len sýto modré oči ako smaragdy. 

Spojím si ruky v lone a čakám čo povie. 

"Viem kto zabil tvoju matku a potrebujem, aby si sa infiltrovala na to miesto kde sa vrah nachádza."Ďalej nechodí okolo horúcej kaše.

"A to bude?" Dychtivo poviem.

"Na kráľovský zámok." Odpovie Nox vážne. 

//pozn. hmm, takže máme tu záhadnú postavu, kto to asi bude a akú bude mať v príbehu úlohu a aké bude mať plány? inaaak ďakujem za všetky votes a komentáre ♥//