"Nezabúdaj aká je tvoja úloha, Frannie." Zakričí za mnou moja matka, Evanora III.,  bývalá najmocnejšia čarodejnica všetkých čias, vedúca kovenu Divine Energy .

"Jasné, jasné, zabiť princa a ak to bude možné aj všetky biele čarodejnice, ktoré stretnem. Je to tvoje motto, matka. "Zamrmlem na oplátku. Schádzam po točitých schodoch hlavnej veže Divine Energy, ktorá bola doteraz mojim domovom a zároveň učilišťom. Temné čarodejnice sa rodia do malých klanov- kovenov, od detstva sa učíme čiernej mágií a tak ako amazonky žijeme v zákutiach čiernych lesov. Okrem lesov obývame aj vysoké veže či zrúcaniny hradov alebo staré stuchlé zámky. Je to klíše? Je.

 A to čo máme spoločné s ostatnými nadprirodzenými bytosťami je nenávisť ku kráľovskej rodine či ostatným čistým bytostiam. Víly, morské panny a anjeli si myslia, že sú nad všetkými. Ale skúsili si niekedy žiť v temnom lese bez slnka? Je to tu celkom depresívne a isto iste by to nevydržali. Vlastne nikdy som nevidela čo je za týmito lesmi. Možno konečne uvidím slnko. Moja pokožka je neprirodzene mŕtvolne biela. Vyzerám horšie než upír a horšie než samotná smrť. 

Kráčam okolo starej opustenej vŕby, nadvihnem jej padajúce konáre a pohladím spráchnivený kmeň. Mám na ňu celkom zábavné a zároveň desivé spomienky. Zmienila som sa, že okrem kráľovskej rodine my temné čarodejnice nenávidíme tie dobré ? Raz sa tu jeden pošahanec s menom Roderic Dobrosrdečný z ich kráľovstva zatúlal priamo sem. Biele čarodejnice nežijú v chudobných kovenoch ako my, ale v podstate majú svoje vlastné kráľovstvo (nevládnu však celému ostrovu ako naozajstná kráľovská rodina,ale len svojej kaste). Roderic Dobrosrdečný sa označoval ako  kráľovský radca, múdry prorok, hlásateľ Dobrej energie  a prišiel tu s tou teóriou, že mágia by sa mala používať len pre dobré veci a bla bla bla. Vraj chce očistiť toto miesto od temnej mágie. Ha, aká hlúposť. Temná mágia bude vždy silnejšia než biela. 

Bola som len malá osemročná bosorka a v tom čase som sa hrala pri vŕbe pri rieke. Hrala som sa s lebkou a zakopávala som malé líščie kostičky do zeme pod koreňmi keď ma vyrušil hlas starca.

"Bosorka, pykaj za svoje hriechy."Vystrel akúsi bielu drevenú palicu so svetlo-fialovým kryštálom na vrchu rovno na mňa.

"Nerobím nič zlé."Preľakla som sa a privinula som si rúčky z kostičkami k hrudníku. 

"Dávam ti možnosť nápravy. Vyber si. Čierna mágia alebo biela? No vyberaj múdro.Mágia patrí na stranu dobra. Len biela mágia ťa spasí ! Inak zhoríš v plameni pekelnom."Začal sa prežehnávať a pohľad uprel do neba.

"Ja som sa tak narodila, nemôžem byť jednoducho dobrá."Zaprotestovala som. Nemohol zmeniť moje ja. 

"Tak si si teda vybrala.Vráť sa do pekla !" Z palice, ktorou na mňa mieril na mňa vyprskli fialové ohnivé plamene. Chcela som ujsť, preskočiť oheň, hocičo, no ten ma obkolesil a tak uväznil okolo starej posvätnej vŕby, zrazu som zistila že nemám ako ujsť. Vydesene som cúvala ku kmeni stromu až som bola naň úplne nalepená. Dúfala som, že ma strom pohltí, inak zhorím a stará vŕbička aj so mnou. Nič také sa nestalo. 

"Od mojej dcéry, ruky preč, ty pošuk!"Na scénu nakráčala moja matka Evanora III, ktorá vtedy vyzerala ako rozhnevaná levica. S rúk jej šľahali temné plamene. Prv než sa Roderick Dobrosrdečný stihol spamätať matkine zaklínadlo ho odrazilo a priklincovalo ku kmeňu a mňa zároveň pustilo. Pribehla som k tej mocnej žene  a objala som ju okolo pása.

"Po stáročia nás ľudia a biele čarodejky upaľovali na hraniciach. Teraz hľaď aké to je. Dobre sa pozeraj, Francesca."Evanora III. zdvihla ruky a kmeň s telom bieleho čarodejníka pohltil oheň. 

Do prítomnosti ma vrátia jeho vzdialené výkriky, ktoré tak dlho pochovávam v hlave, prstamy prejdem po sčernenej kôre, ktorá na vŕbičke zostala.  Zhlboka sa nadýchnem čerstvého vzduchu a pomaly kráčam z lesa von. Za vysokými múrmy čierneho tŕnia ma čaká celý nový svet. Žiadna kráľovská rodina, ľudia či biele čarodejnice nás už nebudú viac väzniť, o to sa postarám. A kto sa vzoprie...zhorí na hranici ako starý Roderick Dobrosrdečný. Zdá sa, že až taký dobrosrdečný nebol ako sám o sebe hlásal. Narodila som sa síce ako temná čarodejka, ale mám pocit, že na svete sú krvilačnejšie stvorenia, ktorým nič nebráni ubližovať slabším. 

***

"...Musíte ma pustiť. Mala som pozvánku, ale jedna krava mi ju roztrhala priamo pred očami."Už z diaľky započujem hlasy, ktoré sa zrejme hádajú. Prejdem po čistinke, napokon cez mólo až ku lodi. Predo mnou vidím malé tučné dievča a nízkeho muža. 

"Uvidím, čo sa s tým dá robiť, madam."Zamračene pozrie na dlhý pergamen, ktorý drží. "Vaše meno?"

"Valentina Crimson."Zavrčí malé dievča. 

"Ah, vidím vás tu zaznačenú. Vitajte teda na lodi Vznešený Pegasus, slečna Crimsonová."

Valentina na neho zazrie, no nakoniec voľne vstúpi na loď a ja konečne môžem prikročiť bližšie. 

"Pozvánka."Na lodnom mostíku ma privíta ten nízky tmavovlasý muž s prenikavými modrými očami, oblečený do čoho som usúdila že je zrejme kráľovská uniforma. Na náprsnom vrecku  sa mu hompáľa zlatý odznak a ramená mu zdobia rovnako pozlátené výložky. Obzerám si ho. Čo je zač? Vyzerá ako čarodej, ale možno sa mýlim. Zrejme to je len obyčajný príliš privilegovaný človek, ktorý slúži princovi.Neochotne mu podám svoju pozvánku. 

"Dobre, teda, slečna Darková, vitajte na lodi Vznešený Pegasus."Zopakuje vetu a žiarivo sa usmeje, akokeby mal tento prejav dopredu veľmi dobre nacvičený. Aké patetické.

Zdá sa, že som posledná, pretože muž napokon odloží lodný mostík, zavrie dvere a predstúpi do stredu lode.

"Dievčatá, poprosím vašu pozornosť."Zatlieska. Podľa môjho názoru, je veľmi teatrálny, ale to asi všetci bohatí ľudia. Okolo neho sa zoskupí skupinka.

"Volám sa Bog a som veľvislancov a radcom princa Galliena. Mojou úlohou je doviesť vás na ostrov, no odtiaľ si už musíte poradiť sami..."

"Čo myslíte tým sami? Nebudú nás vítať nadšené davy, novináry, nebudeme snímané v televízií po celej Allterry a- a čo, princ?! Vari nás nebude čakať v prístave?"Z davu sa ozve veľmi pohoršená víla. 

"Neviem odkiaľ máte také informácie, slečna Cindercresst, no rozhodne nie sú pravdivé."

"Zavádzate ľudí, v reklame sa hovorilo o slnečnom ostrove, o tom ako budeme s princom tráviť čas  v paláci, kde ho viac spoznáme a on si potom vyberie jednú z nás! Videla som čajové posedenia, maškarné bály, jazdenie na koňoch, lukostreľbu, nočné plávanie, objavovanie tajomného ostrova. Žiadne- nič. Sľúbili, že budeme hviezdamy reality-show! Myslela som si, že budem slávna!"

Všetky na ňu otrávene pozrieme, myslím, že ani jedna z prítomných o tom netúžila. 

"Za to môžu média, nie kráľovska rodina. Alebo ste si to tak trošku sama vysnila, však ?"Opraví ju Bog, ktorý pomaly stráca nervy, vidím to na jeho napätej sánke a zovretích pästiach. 

"Bude to fungovať takto: vysadím vás na pláži a buď budete spolupracovať a prežijete, alebo si každá k princovi nájde svoju cestu. Vaším jediným cieľom je: dostať sa bezpečne na zámok." Bog si nás každú premeria pohľadom, až jeho temné oči pristanú na mne, prejdú po mne zimomriavky. Ešte nikdy som sa nestretla s mužom (nerátajúc Rodericka Dobrosrdečného).

Keď som počula jeho slová, celé sa mi to nepozdávalo rovnako ako aj tej víle. Do čoho sme sa to dostali ? Toto celé je temnejšie než moja veža a les, v ktorých som prebývala. 

"Tak o tomto nepadlo ani slova. Okamžite otočte loď!" Skríkne víla, ktorá si zrejme myslela, že len zaklipklá tými jej umelými mihalnicami a princ si ju vyberie. Zrejme nikdy tvrdo nedrela, a rozhodne nebývala v temnom lese. 

"Nič také sa diať nebude, ak chcete vystúpte si- no stanete sa tak potravou pre žraloky, moja milá."Bog ku nej nebezpečne pristúpil. Víla sa takmer rozplače a odíde do rohu trucovať. Vydá sa ku nej vysoké vyšportované dievča, aj keď neviem prečo si vybrala za priateľku práve tú povýšeneckú vílu.

Na lodi nastane ťaživé ticho, každá sme vo svojich vlastných myšlienkach a ja zatiaľ tajne sledujem Boga, ktorý podišiel ku zábradliu lode a sleduje horizont dlhým bronzovým ďalekohľadom. Plavba je pokojná, len v polke som zachytila potýčku medzi upírkou a človekom.  Rozhodla som sa do toho nezamiešať. S ústáleným konfliktom sa však zrazu na nebi objavia  čierne mračná, ktoré sa prudkou rýchlosťou pohybujú našim smerom až zakryjú celé oblohu. Cez mračná prejde dlhý blesk. V ďialke vidno zahmlené obrysy vytúženého ostrova. Oh, nie búrka nie, nie práve teraz.

"Sakra."Započujem Bogovo zanadávanie, keď zhodnotí situáciu. Tento zvrat zrejme nečakal a nebol naň pripravený. Ako na povel sa spustí prudký dážď, ktorý prejde do krupobita, na podlahu dopadajú kusy ľadovca, zdvihne sa prudký vietor, ktorý roztrhne jednu z plachiet a pred nami sa objaví vysoká vlna, pripravená nás pohltiť. 

"Držte sa!"Zvolá Bog. Všetky sa niečoho chytíme, no proti sile prírody nemáme šancu.Razom sme mokré, plné vody, prudko sa snažím nadýchnuť, no ohrozuje nás ďalšia vlna, ďalšia a ďalšia.

Niečo narazí do boku lode, a ja pocítim náhly pokles až mi klesne srdce, spadnem na zem. 

Potápame sa! 

Na palube nastane panika. 

"Mog, zhoď záchraný čln." Bog rozkáže svojmu sluhovi, a keď sa na druhej strane lode objaví loďka v celom tom chaose skočí cez paluby. Zdá sa, že nikto si toho nevšimol. No ja áno, pretože teraz  na neho z výšky hľadím, moje tmavé vlasy lietajú vo vetre. Keď pozrie hore, stretnú sa nám pohľady, no ďalej s kameným výrazom v tvári prerezáva laná. Naše životy sú mu ukradnuté. Žiadne varovanie, žiadne zavolanie "dievčatá, je tu záchranný čln", nič. 

Ten bastard. Hľadí iba na svoje vlastné záujmy. Má za úlohu nás priviesť k princovi, no záchrana svojho vlastného krku mu je  zrejme prednejšia. Nedovolím mu to, rozhodnem sa, že mu dám príučku. Pozbieram v sebe všetkú energiu a spomienky na kúzlo, ktorým ho zasiahnem. Z člnu zrazu vyletí havran a jeho sluha Mog sa zmätene obzerá, kde zmizol jeho pán. Svojou mágiou si ho spútam a privolám k sebe. Čierny havran Bog mi pristane na ramene a nepokojne zakráka.   

Rozhodne nám teraz nikde neutečie. A keď sa nám podarí prežiť búrku a dostaneme sa na ostrov, myslím, že Boga ešte budeme potrebovať. Je náš jediný kľúč ku princovi, ktorý nám ukáže cestu. Rozhodnem sa, že ho budem chrániť. No teraz, je čas vysporiadať sa s búrkou. Vystriem ruky k oblohe.