Ahojte, sesualisti! Tuto začínajú časti, ktoré mám obzvlášť rada. Rebecca a Theon spolu idú na prvé rande... <3

***

Nechcela som nič viac, len byť v jeho spoločnosti a stráviť s ním aspoň chvíľu bezstarostného času.

Vstúpila som do bytu a rozhodla sa pre sprchu. Ruku som si však musela obaliť do igelitu a sprchovať sa s ľavou rukou tiež nebolo ktoviečo. Vlastne to bolo poriadne namáhavé. V hlave mi vírili myšlienky, aké jednoduché by to bolo, ak by mi pritom asistoval Theon. Jeho ruky na klzkom tele boli nebezpečnou predstavou. Uf, Rebecca prestaň! Nemohla som si dovoliť myslieť takto. Najprv som musela poznať pravdu a okrem toho stále tu bol prípad Patricka Collinsa...

***

Rebeccin pohľad: 

Keď som sa ledva vyškriabala zo sprchy, náhlivo sa rozozvučal telefón, ktorý nadobro skazil pokojnú atmosféru piatkového poobedia.

„Áno?" odpovedala som jemne podráždene.

„Nezniete najlepšie, Swan," zachrapčal Mendoza.

„To preto, že mi nie je najlepšie," sucho som odpovedala.

„Hm a prečo už? Azda ste dobre nepochodila u Patricka Collinsa," rýpal šéf. Telefonát bez týchto jeho hlúpych podozrievavých otázok ani ako keby neexistoval. To, že sa permanentne tváril som, že niečo nezvládnem bolo u neho štandardom. Ja som mu naopak vždy rada dala pocítiť, že je to úplne opačne ako predpokladá.

„Práve naopak. Zistili sme, ako to bolo. Poznáme pravé meno jeho dvojníka a máme indície, ktoré nás naviedli opäť ďalej." Dúfala som, že to bude pre neho konečne postačujúce.

„Naozaj Swan? A čo ste zistili?" Bol ako zvedavý lišiak, ktorého nie a nie umlčať.

„Nechcem o tom rozprávať po telefóne. Sú to citlivé informácie. Poviem vám to v pondelok," zhodnotila som rázne.

„Dobre, Swan. Budem sa tešiť." Uf, konečne pochopil, že nechcem riešiť prácu aj cez víkendy. Potrebujem vypnúť, upustiť paru a konečne sa nestresovať. Ľahla som si na posteľ a pritom otvorila skriňu. Čo si dnes oblečiem? Ľahostajne som prechádzala po množstve oblečení, ktoré ma nijako zvláštne nefascinovalo. Nachvíľu som sa preto zahĺbila do čítania knihy o krokoch odpustenia. Mala by som Theonovi odpustiť jeho neúprimné správanie? Nemal čas ani na to, aby ma prišiel pozrieť do nemocnice. Možno zabududne aj na dnešné stretnutie. Každá stránka ma však akoby navádzala k odpusteniu. Vraj je dôležité nepodceňovať snahu človeka. Nemala som však ktovieaký pocit z jeho snahy. Možno je len opäť zaneprázdnený, pomyslela som si a pokračovala na ďalšiu kapitolu. Moja myseľ sa konečne upokojila a cítila som sa odpočinuto, sviežo a konečne tak, že sa venujem samej sebe. Samozrejme, že ten pokoj nemohol trvať večne...

„Ahoj," odpovedala som Theonovi, ktorého hlas znel akoby mu na dnešnom stretnutí predsa len záležalo.

„Obleč si niečo elegantné, o 8 budem pri tebe," povedal zamatovým hlasom, z ktorého vyžarovala istota.

„Kam ma zoberieš?" vyzvedala som.

Na opačnej strane telefónu bolo počuť tlmený smiech: „Nemusíš všetko vedieť, Rebecca."

„Takže chceš byť opäť tajnostkársky?" odvetila som sarkasticky.

„Ehm, nie. Len pre teba chystám prekvapenie," povedal Theon a ja som sa nedokázala neusmievať. Jeho hlas a záujem vo mne vždy vyvolávali chvenie, ktoré som nedokázala potlačiť.

„Okej. Mám rada prekvapenia," priznala som, pretože som ich skutočne mala rada.

„Tak o ôsmej, Rebecca," zopakoval.

„O ôsmej, Theon."

***

Theonov pohľad: 

Cítil som sa hlúpo, že som sa tak veľmi sústredil na plánovanie tohto večera, no v skutočnosti som len chcel , aby bola pri mne Rebecca aspoň raz šťastná.

Chcem príjemné prostredie. Tvoju prítomnosť a najmä pravdu, Theon. Takto zneli jej inštrukcie, keď som sa jej pýtal, ako by si to predstavovala. Dlho som nad tým celým premýšľal. Možno by som predsa len mohol byť aspoň raz v živote úprimný, hoci som riskoval to, že už nikdy nebudem v jej očiach tým istým Theonom. Zarezervoval som skvelú reštauráciu v centre Los Angeles a dúfal som v príjemný večer, ktorý by naplnil Rebeccine očakávania.

„Dobrý večer, Marta. Som doma," ozval som sa Marte, ktorá práve dokončovala šalát a upratovala kuchyňu. Vyložil som z tašky drobný nákup.

„Ahoj, Theon. Prichystala som ti niečo pod zub a upratala, verím, že ti bude chutiť," usmiala sa na mňa a v pozadí si na mobile púšťala starý jazz z obdobia od Elly Fitzgerald.

„Viete, že môžete používať aj moju vežu či gramofón," karhavo som sa usmial.

„Pustím vám to," vložil som rýchlo platňu do starého gramofónu, ktorý som kúpil na najväčšom blšom trhu v Barcelone. Orazu sa niesol v byte nezabudnuteľný hlas Elly Fitzgerald. Marta sa usmievala a popritom si hmkala Ellyne piesne. Ja som sa pri jej skromnom jazzovom vystúpení nedokázal neusmievať tiež.

„Máš dobrú náladu?" spýtala sa Marta.

„Mám," jednoducho som potvrdil. Nastávajúce stretnutie s Rebeccou a úspešný súd mi dodávali taký pokoj a radosť na duši, aký som už dávno nemal. Vliezol som do sprchy. Už na súdnom procese som bol uhladený. O čosi kratšie vlasy po dnešnom strihu boli pripravené, a tak mi zostávalo už len minimum úprav. Vyliezol som z rýchlej sprchy. Jemne som si prehrabol vlhké kučeravé vlasy a naniesol na nich nepatrné množstvo gélu. Nemal som rád prílišnú formálnosť súdu, a tak vždy, keď som nemusel, bol som prirodzený v maximálnej možnej miere. Rozstrapatené som zahladil za uši a umyl si zuby. Parfum, gél po holení a je to. Bol som akýsi nedočkavý. Toto malo byť naše prvé oficiálne stretnutie. Hoci sme neboli párom, cítil som sa akoby som pozýval svoju ženu na oslavu nášho prvého výročia.

„Chystáš sa niekam?" opäť ma prerušila Marta pritom ako som si na seba navliekal posledný kus oblečenia. Obhliadol som si svoje čierne džínsy, jednoduchú bielu košeľu a rovnako ležérne čierne sako. Bolo to neformálne, no pritom elegantné. Cítil som sa sám sebou a veril som, že budem takto pôsobiť aj na Rebeccu. 

 „Idem von," usmial som sa a opäť som plánoval zostať tajnostkársky, Marta ma však prehliadla ako skutočná matka.

„S tým dievčaťom?" usmiala sa, akoby ani nečakala na moju odpoveď.

„Asi to už tak bude," odpovedal som, kým som si šnuroval topánky.

„Je to dobré dievča. Robí ťa šťastnou...," skonštatovala Marta a viac sa nepýtala.

Bolo takmer 7 hodín večer. Snažil som sa ponáhľať, keďže som tušil, že cesta v piatok večer do centra L. A. môže trvať o čosi dlhšie. Stôl, ktorý som zarezervoval mal byť pripravený na ôsmu. Nechcel som meškať, navyše toto bola reštaurácia pre elitnú spoločnosť, a tak som nemal v pláne vzbudzovať zlý dojem. Okrem toho som mal ešte jediný o to špeciálnejší dôvod ponáhľať sa – chystal som sa vôbec prvýkrát od čias strednej školy využiť mestskú hromadnú dopravu a hoci som bol po prípade pomerne unavený, chcel som sa s Rebeccou prejsť nočnými uličkami.

„Si fešák," povedala mi Marta namiesto pozdravu.

„Ďakujem Marta."

Vyšiel som z vchodu a v slúchadlách mi hrala Ella Fitzgerald. Marta ma tým jazzom akosi navnadila. Zapálil som si cigaretu. Život je lajf, usmial som sa a premýšľal nad tým, že by som mal chodiť častejšie na takéto večerné prechádzky. Čerstvý večerný vzduch sa mi hnal do pľúc a ja som nasadol na prvý autobus smetom k 16th street.

Ak by som bol básnikom,

bola by si moja múza.

Chceš ma za muža?

Chcem byť tvojim právnikom.

----------------------------------------------------------- 

Čo myslíte, aké bude rande Rebecci a Theona? 

xoxo mysteriousgirl213