Ahojte! Dnes prinášam kapitolku netradične v pondelok. Napätie stúpa a graduje, akcia prebieha z každej strany... Budem rada za každý hlas či komentár <3!

***

Dám ti ich pod jednou podmienkou... Chcem vedieť meno dodávateľa.

Nie.

Máš pocit, že sa nevyznám? Tak, kto to je? Mikov hlas znel o čosi prísnejšie.

Nemôžem... Ticho prehovoril neistý zachrípnutý hlas s neamerickým prízvukom.

***

Enricco Salome? Opýtal sa jasne Mike a mňa pri tomto mene zamrazilo.

Nie, ten je z hry von. Po nedávnom incidente na pumpe ho zdiskreditovali. Smial sa chlap a ja som nevedel, či sa mám viac čudovať tomu, že moja pripravená otázka pre dílera mala presne takú odpoveď, akú som očakával alebo tomu, že sa v jeho slovníku nachádzalo slovo zdiskreditovať.

Kto ho potopil? Opýtal sa celkom jednoducho Mike.

Nemôžem. Opäť rovnaká odpoveď.

„Tu som na neho vytiahol nôž," škľabil sa Mike a pozeral na mňa s hrdosťou.

„Vôbec to nepočuť," celkom príjemne som sa čudoval, pretože presne v túto možnosť som opäť dúfal. Na znak dobrej práce som ho jemne potľapkal po pleci. Nemal som rád násilie, no keď sa inak nedalo, museli sme využívať aj takéto možnosti.

„Mám svoje skúsenosti," odpovedal tajomne Mike a ja som sa viac nepýtal. Nahrávka pokračovala...

Meno. Nástojil Mike.

Nnneviem. Neviem, kto je hlavný. Dílerom to nikdy nepovedia. Muž sa odrazu o čosi viac rozrozprával.

Niečo predsa musíš vedieť. V Mikovom hlase som začul náznak pasívnej agresie, nie však ostria noža.

Y. Volajú ho Y. Viac neviem. Povedal muž a v jeho hlase bolo počuť náhle uvoľnenie. Typoval som, že preto, lebo Mike stiahol nôž a povolil zovretie.

Ďakujem. Opäť čosi zašušťalo. Tu máš svojich 200 dolárov.

Krátka, no zato intenzívna a veľavravná hlasová správa skončila. V návale emócií som objal Mika, ktorú ma začudovane potľapkal po chrbte.

„Ešte sa neteš, čo ak si chcem dať," vytiahol balíček a pri úsmeve odhalil svoj zlatý zub mafiána.

„Hej," schmatol som balíček a vložil ho do vrecka, „takých ti neskôr nakúpim koľko chceš." Spoločne sme sa smiali. Auto zahmlil jemný opar dymu a notoricky známa pieseň Another Brick In The Wall od Pink Floyd, ktorá sa k tejto situácie dokonale hodila. Len ja, Mike, bledomodrý perník vo vrecku a nahrávka, ktorá mohla nadobro zničiť Saula Spencera.

Cítil som sa kompletne. Takmer.

Zaviezol som Mika k baru pár minút pred otváracími hodinami.

„A vyhoďte ho!" škeril som sa z otvoreného okna zatiaľ čo sa Mike tratil z môjho výhľadu s potmehúdskym výrazom v tvári. Netušil som, čo plánuje, ale veril som, že presne to, čo som mu nakázal.

***

Rebeccin pohľad:

Po hovore s Theonom som sa nedokázala neusmievať.

Mohla by si sa nasťahovať ku mne... V hlave mi preblyskol Theonov návrh a ja som nedokázala zbaviť prehnane romantických predstáv. Aké to bude len tak jednoducho raňajkovať, obedovať a večerať spoločne s Theonom Blackloirom? A ktovie, praktizuje vôbec niečo také ako pravidelné raňajky a večere muž, ktorý je v neustálom zhone a nemá čas ani na to, aby ma zašiel pozrieť do nemocnice? Nemohla som si pomôcť, ale jedna časť mňa ho vinila za to, že sem neprišiel.

Upokoj sa, Becca. Pomyslela som si. Možno je to predsa len človek s bežnými návykmi a iste má celkom racionálne dôvody, prečo na mňa momentálne nemá čas. Cítila som sa zvláštne, asi prvýkrát v živote som sa snažila dívať na určité situácie z mužskej perspektívy s cieľom pochopiť jeho správanie. Napriek tomu, že som ho stále nemohla mať na dotyk, mi sľúbil dve podstatné veci – skutočné rande a pobyt v jeho prítomnosti. Sľúbil by mi niečo takéto muž, ktorý by voči mne nemal city? Dúfala som, že nie. Krátko som sa zadívala na svoje obviazané zápästie a drobnú dlahu, ktorá mala stabilizovať zlámané kosti.

„V poriadku, pani Swan?" ozvala sa sestrička, ktorá prechádzala po nočnej chodbe.

„Ehm, áno," jemne som sa zahriakla, keďže som si uvedomila, že môj intímny rozhovor s Theonom zrejme neunikol jej sluchu.

„Mali by ste si odpočinúť," skonštatovala s drobným úsmevom, ktorý značil, že nás nepochybne počula.

„Veru mala. Dobrú noc, sestra," odvetila som a pretočila sa smerom k oknu.

„Dobrú noc."

Nechala som sa unášať svojimi predstavami o spoločnom bývaní s Theonom a konečne zaspala...

***

„Hej, Becca," zobudila som sa na tretie zvonenie telefónu, „po úspešnej reportáži s Deleanom sa po tebe zľahla zem. Alebo si panička myslí, že už nemusí pracovať?"

„Prestaň, Jason. Ležím v nemocnici a stavím sa, že mám v sebe ešte nejaký zostatkový alkohol," priznala som, „ale dobre, že voláš, odvezieš ma odtiaľto?" Vedela som ako veľmi Jason nenávidel šoférovanie, a tak som túto prosbu formulovala len veľmi opatrne.

„Hej, ale musíš mi za to dať protislužbu," jeho tón hlasu bol atypický.

„Akú?" stroho som sa opýtala. Na žiadnu protislužbu som sa totiž necítila, ale kvôli Jasonovi som sa bola ochotná premôcť takmer vždy.

„Zavezieme sa rovno do Glendale..."

O malú chvíľu som stroho zbalila svoju kabelku, ktorej obsah tvorili šminky, doklady, voňavka a zopár poskrúcaných dolárov.

„Pomôžem vám?" spýtala sa sestrička z nočnej a pritom mi pomáhala navliecť si oranžové jednoduché šaty z osudnej noci vo Fantasii, ktoré teraz smrdeli ťažkým parfumom a cigaretami.

„Ďakujem," usmiala som sa a cítila sa o čosi viac ako človek, i keď obviazaná pravá ruka mi veľmi nepridávala na atraktivite ani na dôveryhodnosti.

„Príde po vás priateľ?" usmiala sa.

„Ahh ... vlastne, áno," zaklamala som a v hrdle mi navrela jemná guča. Nikdy som totiž nemala osobu, na ktorú by som sa mohla spoľahnúť na 100% a ani teraz tomu nebolo inak. V mojom živote sa striedali časové pásma, priatelia i okolnosti a jedinou konštantou môjho života som bola len ja samotná. Nesťažovala som si, za 24 rokov svojho života som bola na to viac ako len zvyknutá.

„Ahoj, pacientka," pozdravil ma s úsmevom Jason a pri nemocnici mal nešikovne zaparkované auto.

„Ďakujem, že si po mňa napriek všetkému prišiel," opäť som sa pozrela na auto až priveľmi natlačené k plotu.

„Snažil som sa," skonštatoval Jason, „ako ruka?"

„Pili sme s Ivon a mala som chuť vynadať ochrankárovi. Ehm, je to dlhý príbeh," zahnala som sa zdravou rukou, akoby všetky ostatné tvrdenia boli len zbytočnou stratou času. Oveľa viac som totiž túžila vedieť, aká konexia sa viaže k našej ceste do Glendale.

„Porozmýšľaj," navrhol mi Jason, keď som na neho vyhŕkla túto otázku.

„Bolo to rodné mesto zosnulého Patricka C," povedala som, no napriek tomu som nepociťovala žiadnu súvislosť s naším prípadom. „Dvojník Patricka C sa však môže nachádzať kdekoľvek na zemi," oponovala som.

„Kam by si ho ale poslala, ak by si nechcela vzbudiť žiadne podozrenie o jeho zmiznutí?" prezieravo sa na mňa zadíval Jason.

„Do Glenadale," takmer som omdlela, „celý úspech prípadu proti Benjamonovi Deleanovi nám vlastne celý čas ležal pod nosom." Po nie dlhej, no zato stresujúcej ceste sme sa konečne dostali pred skromný byt v Glendale, v ktorom mal údajne bývať dvojník Patricka.

„Si si istý, že to je tu?" spýtala som sa Jasona a obviazanou rukou som opatrne zabuchla dvere.

„Tak to písalo v katastri," ohradil sa Jason, „som naklonený dúfať v to, že to bude pravda."

Pomaly sme sa presunuli k bytom na 134 N Kenwood Street, ktoré na prvé pohľad neboli ničím výnimočné. Béžová omietka pri zvončekom na prízemí sa striedala s balkónmi obloženými drevom. Kaktusy a aloe vera na priedomí bytov taktiež veľmi neupútali pozornosť. Všetko tu bolo vlastne veľmi všedné ako samotná osobnosť, kedysi Deleanovho kumpána, Patricka Collinsa.

Jason sa pomalými krokmi približoval k osudnému vchodu. Trikrát zazvonil a na prvý pohľad sa nezdalo, že by toto stretnutie malo byť úspešné, odrazu sa však ozval zachrípnutý hlas: „Haló?" „Ste Patrick Collins?" opýtal sa so strojený pokojom Jason.

„A vy ste?" prešiel do jemnej ofenzívny Patrick.

„Tvoj starý priateľ," odpovedal Jason a ja som len tajne dúfala, že nás dvojník Patricka pustí dnu.

---------------------------------------------------------------------- 

Čo myslíte, vpustí ich dvojník Patricka Collinsa do svojho bytu?

xoxo mysteriousgirl213