Ahojte, sensualisti! Dnes je tu pre vás pripravená ďalšia kapitolka. V hlavných úlohách Theon, Cody a predovšetkým MIKE! 

***

Stále ju miluje. Popíjal som si z drinku a díval sa na nežné črty Valerie. Vybavilo sa mi asi milión spomienok, na ktoré by som radšej zabudol... Pomaly som si usrkol z drinku, ktorý vlastne vôbec nechutil zle.

Zrazu Cody zahmkal tým najjemnejším spôsobom.

Doriti, ľavá strana.

***

Theonov pohľad: 

Náhle som priskočil k drinkom na ľavej strane a hodil do nich slamky ako keby to bola najdôležitejšia činnosť na svete. Skákal som a hmkal si pritom, veril som, že to vyzerá akoby mi už nejaký z drinkov stúpil do hlavy. Popri blaženom tanci s takmer prvým dopitým drinkom pri mne nečujne prešiel Cody. Pár krokov a bol vonku. Vydýchol som si. Do ruky som si vzal ďalší z pohárov a tanečným krokom kráčal von z baru. Ticho som zamkol a podal s úsmevom drink Codymu.

„Piješ počas pracovnej smeny?" úsmevne sa pýtal Cody popritom ako sme rezko kráčali k Aventdatorovi.

„Muselo to byť uveriteľné," prehrabol som si vlasy a strhol som zo seba ružovú parochňu. S okuliarmi ako z Matrixu som si však pripadal ako po vydarenej filmovej scéne, a tak som sa ani neobťažoval dať si ich dole.

„Bol by z teba celkom dobrý barman. Možno lepší ako právnik," smial sa Cody a popritom popíjal drink.

„Prestaň bráško ... ehm, skryl si to?" zmenil som náhle tému, pretože to bolo jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo.

„Hej. Dal som mu ich do kúpeľne. Do skrinky s kozmetikou, žiletkami a tak. Prisahám, že sa to tam hodilo."

„No dobre," usmial som sa a jemne som mu potľapkal zdravé rameno, „zas a znova sme to zvládli."

„Tomu ver, bráško," usmial sa Cody a nasadol do auta.

***

„Otvor, Mike," o malú chvíľu som klopal na dvere osudného baru Fantasie.

„Čo je?" otvoril mi prekvapený Mike. Vedel som, že tu bude. Vždy tu bol ešte pred otváracími hodinami.

„Nechcel som to riešiť po telefóne," priznal som sa v prvej vete.

„Takže?" Mike typicky prešiel rovno k veci.

„Potrebujem tvoju pomoc, je to len jedna nahrávka pre súd," vysúkal som zo seba, „Dáš si?" ponúkol som ho cigaretou, ktorú si vzal ako nejaký bežný proviant, bez ktorého by táto konverzácia ani nemohla fungovať.

„Do čoho si sa zase namočil," povedal potichu a pomaly vyfúkol dym.

„Je to komplikované," pridal som obsah dymu medzi náš dôverný pohľad, „potrebujem tvoju pomoc."

O malú chvíľu sme sedeli v aute a smerovali k štvrti West Adams. Bola to jedna zo štvrtí L. A., ktorá sa mohla pýšiť najvyššou kriminalitou. Ak ste boli ženou, nebezpečenstvo stúpalo asi o polovicu. Nočné ulice boli pre ženské pokolenie priam katastrofou. Pravdepodobnosť, že sa stanú obeťami trestného činu bola 1 ku 12. Ako som to vedel? Asi každý 4 prípad mojej „kariéry" pochádzal z West Adams. Choval som k tejto štvrti hnus, no napriek tomu som takmer vždy zmiloval nad plačúcimi ženami, ktoré ma prosili o pomoc. Zvyčajne ich okradli, a keďže som tu bol nechtiac nonstop, vopred som vedel, kto z klubu zlodejíčkov by to mohol byť.

„Čo ti je?" spýtal sa Mike, keď sme trčali v zápche. Slnko hrialo viac ako len príjemne, a tak som radšej pustil jemnú klímu.

„Hej, nehraj sa mi tu," schopil ma za ruku Mike a dožadoval sa odpovede prísnejšie, než by som očakával.

„Už chcem mať za sebou ten prípad k*rva," rukami som pristál tvrdo na stehnách, ktoré ma zastavili, „som unavený z toho, že musím riešiť niečo, o čo nejavím záujem. Tiahne sa to takmer tri týždne a jediné, čo chcem je byť s tou ženou, ktorá bola v ten večer vo Fantasii."

„S Rebeccou?" uškrnul sa a pritom si zapálil.

„Hej, ako vieš jej meno?" venoval som mu prekvapený pohľad.

„Som lepší poslucháč, ako si myslíš," žmurkol a opäť si potiahol z cigarety. Intelekt tohto päťdesiatnika ma vždy prekvapoval a iritoval zároveň.

„Bola v klube. Z tou jej extravagantnou priateľkou. Zdalo sa, že si ich hlavná téma," pokračoval.

Podvedome som sa usmial a pridal sa k fajčeniu: „Takže na mňa myslí."

„Je to ostrá žena," pozrel sa na mňa.

„Viem," opätoval som mu pohľad a preradil v zápche na jednotku.

„Mám rád také, ktoré vedia povedať svoj názor," pokračoval.

„Je to novinárka," opäť som sa usmial a v hlave mi preblysli jej krásne oči.

„Pobila sa s ochrankárom a ten jej zlomil zápästie. Napriek tomu však vyzerala akosi šťastne. Nevedel som či je šťastná preto, že vypila hojné množstvo škótskej alebo preto, že schuti vynadala nášmu ochrankárovi."

„Nemal by tam viac pracovať, je to ch*j," doklepol som cigaretu.

„To je celkom zaujímavý nápad," Mike reagoval opäť pokojne.

„Nechcem, aby sa Rebecce ani žiadnej inej žene niečo stalo. Len sa pozri ako to vyzerá vo West Adams...," prúd myšlienok sa zlial do ticha.

Zápcha sa pohla a my sme konečne mohli plnou parou uháňať do spomínanej psej diery. Štvorprúdovka ubehla rýchlo, potom nás už čakali len malé uličky s typickými americkými domčekmi a sem-tam palmami.

„Budem obďaleč, aby ma nik nezbadal," nakázal som Mikovi, „zapni si diktafón." Mal som pocit, že som v poslednej dobe nútil ľudí používať diktafón viac, než by to bolo zdravé.

„Vieš určite, že tu stretnem presne niekoho, kto bude predávať ten tvoj perník."

„Hej, len sa pozri na tú pochybnú štvrť," ukázal som rukami vôkol seba. Rozbité smetné koše, chodníky, všadeprítomné odpadky a pochybne túlaví ľudia, vďaka ktorým človek nadobudne pocit, že tu prežije len so zbraňou v ruke, mi boli perfektným príkladom.

„Dobre," povedal stručne Mike a zabočil do rohu ďalšej uličky, takže som na neho už nemal výhľad. Sledovanie by však bolo viac ako nebezpečné a okrem toho som Mikovi úplne dôveroval. Niekde z neho vyžarovala profesionalita, o ktorej som nemal šancu pochybovať.

Zatiaľ som si ticho pustil pieseň od Pink Floyd a opäť si zapálil cigaretu. Nedalo sa mi totiž robiť nič iné okrem tohto napätého existovania. Úpenlivo som vyčkával na Mikovu pozitívnu odpoveď a veril som, že moja obrátená psychológia bude fungovať.

Bolo 11:40 a ja som začínal byť jemne nervózny. Prešlo 30 minút a ja som v priemere míňal každú cigaretu za 10 minút. Napadlo mi, že by som mohol zavolať Rebecce. No nemal som čas, bolo by to rozptýlenie a opäť som jej nemohol povedať pravdu o tom, čo robím. A tak som len ticho existoval. A čakal a čakal a čakal...

Muselo to vyjsť.

(pre doplnenie starej americkej atmosféry si odporúčam pustiť)

https://youtu.be/cjqOsYRQI0o

„Bol tam jeden šikmooký bastard a dal mi toto," škeril sa a z vrecka vytiahol balíček rovnako bledomodrého odtieňa, aký sme s Codym nechali v jeho kúpeľnej skrinke.

„K*rva," usmial som sa. V tej chvíli som nedokázal povedať asi nič normálne, „zdá sa, že môj recept koluje ďalej. Povedal ti aj meno dodávateľa?"

„Najprv nechcel," priznal Mike, „potom som ho však donútil." Z vrecka vytiahol šikovný šedý nôž, ktorý bol na svoju malú veľkosť až pridobre vybrúsený.

„Je to nahraté?" jemne ma zamrazilo, pretože som sa obával, že z hlasovej správy bude jasne čitateľné násilie.

Mike vytiahol telefón kde sa ozývalo.

Hej ty.

Ja? Žiadne peniaze nemám.

Ani na toto? Čosi zašušťalo.

Na to hádam áno. Modrá kvalita... Rozoznal som Mikov zádumčivý hlas.

150 dolárov.

To je veľa. Odpovedal chladne Mike. Zbožie sa mi však páči.

Za 150 môže byť tvoje.

Dám ti ich pod jednou podmienkou... Chcem vedieť meno dodávateľa.

Nie.

Máš pocit, že sa nevyznám? Tak, kto to je? Mikov hlas znel o čosi prísnejšie.

Nemôžem... Ticho prehovoril neistý zachrípnutý hlas s neamerickým prízvukom.

------------------------------------------------------------

Myslíte si, že sa Mikovi podarí zistiť meno dodávateľa? 

xoxo mysteriousgirl213