Ahojte, sensualisti! Ďakujem všetkým, ktorí sem pribudli. <33 Veľmi si to vážim a budem sa popri svojom chautickom-nabitom živote pridávať kapitolu raz týždenne! Taktiež sa nebojte hviezdičkovať, komentovať, pripomienkovať hahha! A teraz už späť ku kapitole! 

Retrospektíva: 

***

„Becca? Tá pochybná šifrovacia mailová komunikácia naozaj existuje!" povedal priam detinsky nadšeným hlasom.

„Vážne?" odvetila som nadšene len zopár centimetrov od sústredeného Theona.

„Benjamin Delean a Yahiko medzi sebou naozaj pravidelne komunikujú. Myslím, že mám pár správ, ktoré by ťa mohli zaujímať," odvetil Jason s veľkou dávkou entuziazmu.

„Na čo čakáš, pošli mi to," od šťastia som prebehla celú spálňu takmer trikrát.

„No je to celkom, ehm, dôverné. Kauza Deleana naberá na sile, nechcem, aby niekto náhodou našu komunikáciu sledoval," jemne argumentoval a ja som zneistela.

***

Rebeccin pohľad: 

„Mám sa dnes teda u teba zastaviť?" navrhla som napokon.

„Presne tak. Zvolíme radšej súkromie. V našej kancelárii už nie sme v bezpečí. Vlastne je tu veľa faktorov, ktoré by sme mohli spochybňovať," povedal neurčito a ja som umierala túžbou vedieť to, čo momentálne vedel Jason.

„Dnes o 15," boli posledné slová, ktoré som v našom krátkom rozhovore zachytila. Jason z počiatočného nadšenia klesol na samotnú nulu a mne tým rozhodne spôsobil veľké pochybnosti. Čo Jason zistil? Prečo je odrazu taký opatrný? Pomaly som pritískala mobil oboma rukami, ako keby som sa obávala, že mi ho niekto v tej chvíli ukradne. 

„Nemala by si ísť," načal znenazdajky Theon tichým hlasom a jeho tmavé oči si ma prehliadli od hlavy po päty.

„Prečo?" odvetila som ako naschvál, dúfajúc, že mi konečne povie nejaký relevantný dôvod, prečo má problém s kauzou Benjamina Deleana.

„Ten chlap sa mi nepáči a vieš, že mám o teba strach," postavil sa a jemne ma zozadu chytil za ramená. Jeho obvykle pokojný dych odrazu čosi narúšalo. Jeho oči ma sledovali a prezrádzali strach, no stále sa v nich nachádzal chlad. Slová vyberal dôkladne, aby neprezrádzal to, ako veľmi mu na mne záležalo. Myslím, že to bol jediný dôvod, prečo som mu tú jeho nevrlosť vždy odpúšťala.

„Uvedomuješ si, že človek s majetkom ako Delean môže druhých veľmi ľahko eliminovať?" oponoval mi vyrovnaným hlasom, ktorý v sebe ukrýval mrazivú presvedčivosť.

„Viem, no napriek tomu tam musím ísť. Je to moja povinnosť, Theon. Umieram túžbou vedieť, čo sa nachádzalo v tej komunikácii," nedala som sa odradiť, hoci všetko na Theonovom správaní naznačovalo, že by som tam nemala ísť. „Okrem toho, vždy sa predsa môžem odvolať na zákony."

„V živote to tak nechodí, Rebecca," odvetil, akoby som bola dieťa, ktoré nič nechápe, „Delean je rozhodne človek, ktorý nehrá podľa spravodlivosti, pravdy či zákonov."

„Ako to všetko môžeš vedieť?" mala som pocit, že tentoraz mu jeho chladné reakcie nedokážem odpustiť, veď ešte túto noc bol voči mne tak hrejivý a sladký...

„Trocha som si o tom študoval," odvetil záhadne a jeho obočie sa pri tom zdvihlo o pár centimetrom vyššie než zvyčajne.

„Teória a prax sú rôzne veci. Nechaj svoje domnienky už konečne bokom," jemne som mu ukazovákom ťukla do stredu čela a pocítila tak jeho horúčavu.

„Prax je nebezpečnejšia ako si myslíš, Rebecca," zdalo sa, že so svojimi výstrahami stále nemieni skončiť. Skutočne ma hnevalo, že ma považoval za krehké vtáča, ktoré hneď po odlete zo zlatej klietky skočí predátorovi rovno do tlamy. Okrem toho na mňa nevytiahol žiaden konkrétny príklad, všetku „hrôzu" zaobaľoval do nezmyselných teoretických poučiek.

„Čo ty vlastne vôbec vieš o praxi a vyšetrovaní káuz? To nie sú alimenty, rozvody a dedičské konania... Je to konečne... konečne niečo, čo ma kariérne môže posunúť vpred," takmer som kričala a svojimi červenými nechtami som vehementne gestikulovala svoju stranu pohľadu.

„Nemáš ani potuchy," začal, no potom sa na chvíľu odmlčal. „Nemáš ani potuchy, ako sa o teba bojím," povedal napokon umiernene a ukradomky sa na mňa pozrel. Zdalo sa, akoby chcel povedať niečo iné. Rozmyslel si to ako vždy. Jeho oči vraveli „rob si čo chceš, budem tu pre teba" a ja som verila, že rezignoval v tom najlepšom slova zmysle.

„Som silnejšia ako si myslíš," ubezpečila som a nedala mu priestor na ďalšie narážky. Pevnými rukami si prechádzal zvraštené obočie, no napokon som si predsa vydobyla vytúžené ticho.

„Raňajky?" odvetil napokon a ja som premýšľala, či mi skutočne nechal voľný priestor pri riešení môjho prípadu, „Marta ma naučila zopár trikov."

„Marta?" odvetila som pochybovačne, pretože som o tomto mene doposiaľ nepočula.

„Tak-nejak moja druhá mama, ktorá mi perie a varí," zaškeril sa a svižne popritom vbehol do kuchyne.

Šikovne našiel panvicu na vajíčka v mojej kope obrovského chaosu, za čo som ho úprimne obdivovala.

„Máš rada paradajky?" usmial sa a bolo nevídané sledovať ho pri tak bežnej činnosti.

„A teraz druhá otázka, máš tu nejaké paradajky?" prerušil ma.

„Chceš, aby som ti s tým pomohla?" navrhla som, keď som sledovala jeho opatrné nazretie do chladničky.

„Nie, aspoň raz to chcem urobiť sám," odvetil mi a popritom vylovil s úsmevom paradajky.

„Takže nezvykneš variť?" vyzvedala som a bolo to vôbec prvýkrát, kedy som sa ho na niečo tak bežné opýtala.

„Nie, ako vravím, zvyčajne to robí Marta," odvetil pokojne.

„Marta musí byť skvelá žena."

„To je," usmial sa a na líci sa ma objavila nesmelá jamka úprimnosti.

O malú chvíľu kuchyňa rozvoniavala vajíčkami, šťavnatými paradajkami, mozzarellou a koreninami všemožného druhu. Theonove oči starostlivo sledovali jemne smažiace sa vajíčka utopené v rajčinách a syre.

„Som rada, že myslíš na to, že som vegetariánka," usmiala som sa a cítila som sa tak šťastne, akoby sa asi bežný človek pri raňajkách vôbec nemal cítiť.

„Sám v tom nemám rád mäso. Je to šukasha, ale môžeš to nazývať aj raňajková panvica. Marta to ku mne dovláčila ešte z čias, kedy pracovala v Mexiku. Odvtedy to jedávam veľmi rád," vysvetlil mi akoby rozprával o prastarom recepte svojej rodiny. Už som vôbec nepochybovala o tom, že Martu skutočne miloval.

„Zaujímavé," poznamenala som skutočne prekvapená, keďže som o žiadnej raňajkovej panvici doposiaľ nepočula. A možno som sa len málo zaujímala o kuchyňu ako mi pravidelne vyčítala moja mama. Ako keby som ju teraz počula: Ak by si vedela variť, nebola by si vegetariánka!

„Tak, ochutnaj," posmelil ma a vykrojil mi polovicu bohatej placky. Chcela som vziať vidličku do svojich rúk, no Theon ma prebehol. Starostlivo mi odkrojil z pariacich sa raňajok, fúkol a potom mi starostlivo vložil sústo do pusy. Klamala by som samú seba, ak by nepriznala, že som bola z tohto romantického gesta roztopená ako samotný chedar na panvici... Popritom celom ma Theon pozorne sledoval, akoby som práve testovala menu stvorené pre samotnú cisárovnú.

„Na to, že si to doposiaľ len sledoval, je to skvelé," usmiala som sa a pomaly mi podsúval druhé sústo.

„Takže tomu niečo predsa len chýba," jemne nespokojne sa usmial a pritom čakal na moju odpoveď.

„Mám rada viac uvarené vajíčka, rozlievajúci žĺtok ma trošku desí," priznala som.

„Ty nevieš, čo je dobré," odvetil uštipačne, „alebo vlastne, beriem späť, vieš." Zadíval sa na lem svojich teplákov a ja som ho jemne bodla vidličkou do lakťa.

„Prestaň," takmer mi zabehlo.

„Fakty, bejb," zaškeril sa a ja som opäť mala ten rozporuplný pocit, v ktorom som ho milovala a nenávidela zároveň.

V tom mu náhle zazvonil telefón.

https://youtu.be/vOQLq5-c4Vk

Kto zavolal Theonovi? Dajte mi vedieť do komentárov.

xoxo mysteriousgirl213