Ahojte, sensualisti! Je tu nedeľa a s ňou ďalšia kapitola, ktorá prezrádza to, aké bolo Theonovo destvo. Ak sa Vám kapitolka páči, nezabudnite na votes! <33 ILY SO MUCH!!! A užite si víkend!

***

„Deň plynul a ja som sa rozhodol, že nájdem starý telefón, ktorým sa dovolám mame. Chcel som zistiť kde je a mlčanlivosť otca mi nenapovedala o ničom. Možno išla len na skok. Ktovie, možno mi išla kúpiť obrovský darček. Možno som bol vnímavý, no stále dôverčivý," skonštatoval som sebakriticky, pretože to bola pravda.

„Nič z toho sa však neudialo. Vytáčal som mamine číslo. Nič. Odpoveďou mi bolo zvonenie a mamina odkazová schránka. Je divné volať ju mamou. Neurobil som to už dlhšie," rozpačito som sa zastavil nad týmto faktom, zatiaľ čo mi Rebecca ticho ležala na hrudi.

***

Theonov pohľad:

„Volal som desaťkrát, dvadsaťkrát a stále nič. Nakoniec som šmaril telefónom o stenu. Rozbil sa a ja som sa snažil potlačiť sklamanie. Otvoril som poloprázdnu chladničku, v ktorej trónila len torta. Opatrne som ju vytiahol a neobratne sa snažil odkrojiť kúsok. Nôž však nespolupracoval a tak som chladnú tortu naberal na malú lyžičku. Bola sladká, no ja som aj tak najväčšmi cítil chuť svojich slaných sĺz, ktoré som sa snažil zahnať štedrými dávkami torty. Lyžicou som znivočil celú tortu až mi nadobro prestala chutiť. Smútok to však nezahnalo a jediné čo som mohol bolo zmieriť sa s tým, že toto nebudú moje najšťastnejšie narodeniny. Lozil som po dvore a bez zákazov som hádzal kamene do susedovho plota. Bol to absolútne nový pocit slobody, ktorá ma priviedla k iným myšlienkam. Bez opýtania som si vzal nový bicykel od otca a opäť sa vozil po vedľajšej ceste. Potom ma to však prestalo baviť a povedal som si, že keď mám tie narodeniny vyskúšam rušnejšiu cestu, ktorá mala dve pruhy," jemne som sa pousmial, pretože som si uvedomil, že ma nebezpečenstvo lákalo už od útleho veku.

„V rýchlosti som sa vyrútil na cestu, v ktorej boli cyklisti nie práve najžiadanejší účastníci cestnej premávky. Pár vodičov ma vytrúbilo, no ja som nedbal. Pocit slobody bol tak omamný, že mi to nevedela vynahradiť žiadna torta na svete. Dokonca som pri tom zabudol na mamu. Vozil som sa hore-dole a sledoval rôznorodé autá. Niektorí vodiči sa tvárili nechápavo, iní zhovievavo znižovali rýchlosť. Po dvoch hodinách vozenia som si navykol na premávku a rozhodol sa, že mi to nespôsobuje adrenalín, ktorý som mal na začiatku. Bez rozmyslenia som odbáčal na vedľajšiu cestu, rýchlo som šliapal do pedálov nevšímajúc si pritom okoloidúce autá." Rebecca ma počúvala v každej chvíli. Jej zhovievavosť mi imponovala. Jedine pred ňou som mohol stáť nahý. Telom i dušou. Zdravý i zranený.

„Potom som si nepamätal už nič. Dostal som slabší otras mozgu, ktorý mi znemožnil pamätať si auto, ktoré ma nešťastnou náhodou nabralo na svoju kapotu. Jediné, čo mi pripomínalo nepeknú udalosť boli narazené rebrá a zlomená ľavá ruka. Pri posteli stál otec, ktorý hneď po tom ako som sa zobudil povedal: „Chceš ma opustiť ešte aj ty?"

„Vyčítavo na mňa hľadel a ja som nevedel ako reagovať. Ostal som ticho. Zrejme ani otec nevedel ako pokračovať, a tak len náhle vytiahol z vrecka mobil, na ktorom bol sfotený znivočený bicykel."

„Bol to taký krásny bicykel," povedal.

„To bol," pritakal som.

„Mama tu chvíľu nebude," dodal nárazovo a ja som nevedel, či chce znížiť moju náladu pod bod mrazu alebo mu to pripadalo vhodné povedať až v tejto chvíli.

„Určite len nevedel ako to spracovať," komentovala Rebecca a pritom mi jemne prešla dlaňou po hrudi.

„Teraz to už viem. Vtedy som to vnímal... ani netuším ako. Asi len ako nechápavé dieťa. Bolo to dávno a bolo toho veľa," usmial som sa a vedel som, že to bolo práve to, čo ma vyformovalo do dnešnej nepriestrelnej podoby.

„A potom?" pokračovala Rebecca.

„Potom som Avdotyu nevidel roky. Zabudol som, že existuje. S otcom nám bolo tichšie, no dobre. A predovšetkým som mal voľnosť, ktorú mi ona nikdy nedopriala. Postupne som ju vyradil zo svojho života i mysle," usmial som sa a uvedomil si, že to bolo to najlepšie, čo som vôbec mohol urobiť.

„Opäť z teba cítim ten chlad," povedala Rebecca a snažila sa zo mňa vydolovať náznak citov.

„Neboj sa, ty nie si Avdotya," usmial som sa tuho som si ju k sebe privinul. Jemne vzdychla, no jej oči na mňa stále hľadeli prezieravým spôsobom.

„A odvtedy, videl si ju?" spýtala sa po chvíli ticha.

„Videl."

„Aké to bolo?" jemne sa opýtala. Zdalo sa, že ma opäť čaká retrospektívny pohľad na svoju minulosť.

„Mal som tuším 15, keď som si v tichosti pripravoval večeru. Otec bol ako vždy v práci, a tak som sa veľmi čudoval, čo za rámus sa ozýval zo zadného vchodu. A v tom sa ozval hlas, ktorý mi pripadal známy, no priveľmi vzdialený a zabudnutý."

„Theon, otvor! kričal na mňa ženský hlas. Cez okno som spozoroval známe dlhé blond vlasy."

Avdotya.

„Prečo by som mal?" ozvala sa vo mne zatrpknutosť, ktorú som v sebe hromadil roky.

„Som tvoja matka,"  zašepkala zúfalo.

„Ale ja už nie som tvoj syn, odpovedal som celkom vážne a srdce mi klepalo na súhlas pomalým tempom."

„Vieš, že milujem tvoje poetické opisy?" jemne mi prešla lícom Rebecca.

„Eh, ďakujem," usmial som sa a na krátku chvíľu som sa prisal k jej perám.

„Pokračuj," naliehala akoby čakala na pokračovanie dramatickej rozhlasovej hry.

„Dobre," pokračoval som.

„Prosím, na chvíľu sa odmlčala, buď moja hviezda znova. Aspoň pre tento raz. Šepkala a dlaňou stláčala kľučku. Hviezda. To slovo malo na mňa vždy magický účinok, aj keď som to sk*rvene neznášal. Jemne som povolil a pomaly otáčal zámok, zamknutý na dvakrát. Po otvorení som zbadal Avdotyu. Nezmenila sa. Tvár jej pokrývali drobné vrásky okolo očí, no vlasy, úsmev a jej celkové pôsobenie na mňa doliehalo, akoby zmizla len včera. Jediné, čo vo mne rokmi rástlo bol chlad voči nej."

„Theon," vpadla do chodby a celou silou ma objala, „si vyšší ako ja."

„Neprestajne sa usmievala a môj tep jemne stúpal. Známe vlasy sa mi tentokrát obtierali už len o hruď, no napriek tomu som prežíval zvláštny familiárny pocit, ktorý ma nútil opätovať matke objatie. Nesmelo som jej položil dlane na driek a sklonil sa k nej."

„Nádherný. Presne ako môj otec kedysi. Zdedil si gény Zaitsevovcov," jej hlas znel ako hlas vábivej nočnej víly. Mňa však nepresvedčila. Nič z jej chabých scénok som jej neveril. Premýšľal som či ma ozaj aspoň rada vidí. Ktovie.

„Kiež by som nikdy nebol Zaitsev, odpovedal som s nechuťou."

„Vieš, že ak niečo také povieš, je to v Moskve ako vlastizrada?"

„Matka. Mňa nezaujíma tvoje Rusko, ani tvoja Moskva, ani tvoja hlúpa zásterka. Jediný, kto tu spáchal vlastizradu si ty, vyhodil som jej pred oči."

„Bolo to pre tvoje dobro, Theon, povedala a drobná slza sa jej zaleskla v očiach."

„To, že som ostal 9 rokov iba s otcom bolo pre moje dobro? Zatiaľ čo ty si sa vláčila s nejakými Rusmi? Dílovala si? Alebo kradla? Vlastne, je mi to jedno. V deň kedy si odišla som skončil v nemocnici. A vieš čo? Som vlastne rád, že si sa z môjho života vyparila," matkine oči sa zaleskli už úplne.

„Theon, ak by si vedel, čo i len zlomok z toho, prečo som to urobila, nikdy by si mi nepovedal tieto veci," chlácholivo sa ku mne blížila a slzy jej kropili líca.

„Tak prečo si sa neozvala? Neposlala si mi ani jeden sk*rvený list!" lomcovala mnou zlosť. Zrazu som mal chuť vykričať všetko, čo som jej za 9 rokov samoty nepovedal.

„Ak by si na mňa priveľmi spomínal, bolo by to pre teba ešte ťažšie," dotkla sa môjho ramena.

„Máš pravdu, bez teba mi tu bolo oveľa lepšie."

„Theon," jej hlas sa zlomil.

„Avdotya. Nesnaž sa. Nikdy si nepovažovala Los Angeles ani otca za svoju domovinu," trpko som poznamenal.

„To nie je pravda," jej hlas sa zlomil.

„Ale je ... mama," to slovo som vyslovil takmer ako keby to bola nejaká kliatba.

„Theon, nebuď takýto," podišla ku mne a nesmelo ma objala. Rezignovaný a s potláčaným smútkom som ju nechal nech ma objíme.

„Robila som to vždy pre tvoje dobro. Si ten najvzácnejší, koho v živote mám, nikdy sa nezmenilo nič na tom, že si moja hviezda," šepkala mi do hrude a pritom mi ju máčala slzami.

„Prečo si tu?" odpovedal som napokon.

„Potrebujem čas."

„V Moskve ho nebolo dostatok?" odpovedal som sarkasticky.

„Theon, raz ti to vysvetlím. Nateraz mi musíš veriť," uprela na mňa svoje hnedé oči.

„Si v dome a objímaš ma. Myslím, že som spravil viac ako si zaslúžiš," pozrel som sa smerom cez okno. Spozoroval som troch mužov blížiacich sa nebezpečne blízko a rýchlo k nášmu domu.

https://youtu.be/myAbEGp17bM

Tento song úplne umocňuje atmosféru kapitoly!!! 

----------------------------------------------------

Kto sú muži blížiaci sa k Theonovmu domu? A prečo prichádzajú? Napíšte svoje tipy/odhady do komentára.

xoxo mysteriosgirl213