Ahojte, senusualisti! Opäť ďalšia kapitolka. Tentoraz o Theonovej neľahkej minulosti. (This boy has an issues...) Budem rada za vaše komentáre a votes! Love you all <333

***

„Rebecca," zašepkal príjemne prekvapený mojou reakciou, „sama netušíš, čo mi spôsobuješ." Jeho hrejivý dych mi v pravidelných rytmoch pristával na krku, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

„Theon," prehltla som vzrušene, „možno o tom nevieš, ale je to vzájomné," rukou som hladila jeho zmáčané kučery a zblízka pritom pozorovala jeho dokonalú tvár. Usmial sa a blažene pritom sklopil oči. Bolo neskutočne prekrásne vidieť Theona takto bezbranne a rozcítene. Bol ako vábivé pokušenie, ktoré som si chcela nechať len a len pre seba.

***

Rebeccin pohľad:

„Prečo si mi doteraz neukázal, že vieš byť aj takýto," začala som s úsmevom, no jeho pohľad na moje prekvapenie zvážnel.

„Nemysli si, že som to tak chcel," odvetil neurčito a ja som mala pocit, že sa pod týmto stručným vyjadrením skrýva oveľa viac.

„Nemáš sa čoho báť," povedala som po chvíli, keď ešte stále mlčal a pritom mi dlaňou zvieral driek, „chcem poznať viac, ako si mi doteraz ukázal." Úprimne som priznala a nechala sa pritom zaplaviť vlnou jeho tepla. Vlastne, chcela som ho poznať zo všetkých najviac. Zbaviť ho tajomstiev a šiat a ...

Theonov pohľad:

Rebeccine telo, ktoré na mňa tlačilo svojou neveľkou váhou, bola tá najpríjemnejšia vec na svete. Nemohlo sa to rovnať nikomu a ničomu a ja sám som si nechcel priznať, ako veľmi ma celé jej pôsobenie očaruje. Prišiel som k nej zdrvený, unavený a sklamaný a teraz som bol tu, ležiac pod ňou, cítiac sa pritom ako najšťastnejší chlap na svete. Rukami som prechádzal po jej drieku, vlasoch a tvári a nevedel sa nabažiť jej blízkosti. Tak dlho som čakal na tento moment. Pomaly som vdychoval jej vôňu a ukradomky sledoval jej pohľady.

Drobná spoveď mojich citov mi urobila dobre. Cítil som sa ako hriešnik, ktorý vyznal svoje hriechy a mohol tak ďalej bezstarostne pokračovať životom, aj keď nie úplne. Stále som jej nemohol prezradiť nič viac o práci, dúfal som však, že tvrdenie o tom, že mám o ňu strach bolo postačujúce, pretože som o ňu strach skutočne mal. Prisahal som, že ak Delean nezistí, že muž s ružovou parochňou predávajúci recept neznámemu azíjskému gangu, som ja, tak asi prekonvertujem na vieru. Netušil som, či to dokážem uskutočniť, no ak by Delean zistil, že som ten, ktorý mu spôsobuje problémy na trhu a vďaka ktorému bude jeho konkurencia stále aktívna, tak by Rebecca bola v skutočnom nebezpečenstve... To bolo to posledné, čo by som niekedy v živote vôbec chcel... Podvedome som si ju k sebe pritiahol bližšie a snažil sa nad týmto hrozivým koncom nepremýšľať. Nestane sa to, Theon, upokojoval som sa a vdychoval pritom jej vanilkovú vôňu, ktorá ma upokojovala viac než čokoľvek iné.

„Prečo si mi neukázal, že vieš byť aj takýto?" zaskočila ma otázkou po tom, čo som hodnú chvíľu analyzoval dnešný večer.

„Nemysli si, že som to tak chcel," odvetil som pomaly a vôbec som nemal v pláne rozprávať Rebecce príbeh, ktorý ma primäl k tomu, aby som svoje city už nikdy nikomu radšej neukazoval.

„Nemáš sa čoho báť," povedala Rebecca po malej chvíli, kedy som premýšľal či je ten správny moment zaspomínať si na matku alebo nie, „zbožňujem na tebe všetko." Dodala a ja som sa v absolútnej blaženosti musel pousmiať.

„Čo všetko?" zaškeril som sa a pritom som sledoval jej prekvapený výraz.

„Mám rada tvoje oči," povedala, „niekedy sú tajomné a vášnivé, no niekedy z nich naopak vyžaruje chlad a rešpekt. Keď si tichý, práve vtedy najviac rozprávajú." Vysvetlila mi a ja som mal pocit, že ma analyzovala ešte aj v tom momente, kedy mi o tom rozprávala.

„Hm dobre, ešte niečo bejb?" usmieval som sa špičkou prsta som sa jej ukradomky dotýkal nosa.

„Vlasy, sú tak kučeravé a ...," v tom sa zahriakla, „hej, nemal si náhodou rozprávať o tom, prečo odrazu dokážeš prejaviť aj kúsok citov?" Jemne mi päsťou pohladila brucho na znak toho, že by som si nemal robiť žarty, vyvolalo to však celkom opačný efekt.

„No tak," pozerala sa na mňa nepretržite, „chcem to počuť."

Chvíľu som na ňu len díval a uvažoval, ako sme sa z poslednej nevydarenej konverzácie presunuli do útrob jej bytu. Skúmavo som si ju prezeral a cítil sa, akoby mi patril celý svet. Kto áno, ak nie ona? Kto iný by si zaslúžil počuť o mojej matke? Hlboko som si vzdychol a rezignoval. Mala pravdu. Ten príbeh si zaslúžila počuť. Bolo to vôbec prvýkrát, kedy som sa ho rozhodol niekomu vyrozprávať. Stále som mal jemné pochybnosti o tom, či je to vôbec vhodné. Rebecca ma odhaľovala stále viac a viac a ja napriek tomu, že som jej to túžil povedať, stále som sa pri tejto téme necítil komfortne. Nakoniec som sa však rozhodol pre prvú možnosť.

„Mal som 6 rokov, keď od nás s otcom mama odišla. Nepovedala prečo, nikdy sa s otcom nehádali, nikdy mu nepovedala krivého slova, naopak vždy sa o nás starala s precíznosťou a láskou. Pamätám si, ako ma ukladala do postele so slovami: Nech sa ti sníva o tom, že budeš mamičkina hviezda. V detstve som tomu nechápal, no vždy som sa na ňu usmial a odpovedal Budem, mami. Pamätám si to tak dokonalo. Ani neviem, prečo som ti spomenul na túto drobnú vec. Asi to nie je ideálny začiatok a zrejme asi nie som ten najlepší rozprávač," ospravedlňujúco som sa usmial a v hlave mi nabiehali spomienky na mamine dlhé blond vlasy, ktoré ma jemne šteklili pred spánkom.

„To je v poriadku," odvetila chápavo Rebecca a ani sa nepohla. Cítil som sa nesvoj, no všetka jej sústredenosť ma nútila pokračovať. Dávala mi pocítiť, že príbeh, o ktorom som rozprával, bolo to jediné na čom teraz záležalo. A tak som rozprával...

„Bol presne posledný májový deň, v ktorý som mal osláviť svoje šieste narodeniny. Deň predtým som videl mamu piecť a zdobiť čučoriedkami malú smotanovú tortu, do ktorej zapichla šesť modrých sviečok. Ľahol som si spať naozaj skoro, aby som už od skorého rána mohol rozbaľovať darčeky. Nedokázal som zaspať a len som sa prevaľoval zo strany na stranu, nakoniec som vstal tesne pred obedom. Zobudili ma ostré slnečné lúče, ktoré mi svietili priamo do tváre. Rýchlo som vybehol zo svojej izby a vyštartoval do kuchyne."

„Mamiiii dnes mám narodeniny, dnes som hviezda, kričal som v pyžame, no namiesto každodenného ranného pozdravu od mamy, som našiel v kuchyni sedieť plačúceho otca. Hneď, keď ma zbadal, snažil zakryť svoje slzy."

„Áno, Theon. Dnes máš narodeniny, synček, povedal mi otec naoko radostne, no znel ako smutný klaun.

„Kde je mamka? vyzvedal som."

„Má nejaké pracovné povinnosti, no hneď, ako bude môcť sa vráti, vysvetľoval mi a ja som už ako malý cítil, že niečo nie je v poriadku."

„A prečo plačeš ocko? spýtal som sa ho."

„Poď, sfúkneme tortu, nedočkal som sa odpovede. Otec vybral z chladničky tortu, zapálil sviečky, spravil mi fotku a snažil sa tváriť, akoby sa nič nestalo." Rebeccine zelené oči ma sledovali celkom nepretržite a ja som sa pritom rozprávaní cítil opäť ako malý chlapec.

„Sýýýýr, otec sa snažil navodiť radostnú atmosféru, no ja som vtedy nedokázal nič viac, ako len jemne pozdvihnúť kútiky pier.

„Čo sa deje? snažil sa ma rozveseliť, ešte uvidíš, aký krásny darček pre teba mám."

„Mamka sa skrýva, však? opýtal som sa v nádeji, že zmiznutie mamy bolo len nevydareným žartom."

„Uvidíš, preglgol nasucho otec, spravil mi fotku napriek môjmu neurčitému výrazu a so slzami ma hnal za prekvapením do garáže."

Pozeral som na drobnú lampu svietiacu v kúte Rebeccinej obývačke, lebo som jej nechcel pozerať do očí. Pamätal som si ten deň ako keby to bolo včera.

„Otec bol silný chlap," konštatovala Rebecca a jemne mi prebehla dlaňou po kľúčnej kosti.

„To áno. Aj keď som mu to nikdy v živote nepovedal," súhlasil som a opäť sa vrátil k príbehu z detstva.

„Tadá, nový bicykel, odkryl béžový plášť, pod ktorým sa skrýval krásny naleštený modrý bicykel s drobnými pomocnými kolesami, ktoré takmer nebolo vidieť."

Nablýskaný bicykel vo mne vzbudil radosť a ako dieťa som sa k nemu vrhol s obrovským nadšením. Tmavou garážou zacvakol blesk a otcovi sa konečne podarilo zachytiť moju nefalšovanú radosť.

„Chceš si ho vyskúšať? navrhol mi otec stále skrývajúci smútok."

„Jasné, nadšene som skríkol opantaný bicyklom a detskou radosťou z materiálnych vecí. Chvíľu sme sa s otcom vozili po zalesnenej cestičke za domom, kde len výnimočne prechádzali autá."

„Keď už nebudeš padať, odmontujem ti pomocné kolieska, prihováral sa mi otec cestou k domu, ale na prvýkrát ti to išlo skvele!"

„Pôjdeme ešte druhýkrát? opýtal som sa, keď som vchádzal opäť do domu."

„Dnes už nie, musím ísť do práce, myslel som si, že voľno nebudem potrebovať, a že ťa prekvapím večer, usmial sa schovávajúc zármutok, keď budeš starší pochopíš, že tej práce sa nie a nie zbaviť. Vtedy sa na mňa ospravedlňujúco usmial, akoby mi takéto chabé vysvetlenie malo stačiť..."

„Nevedel si, že mamka odíde? opýtal som sa prezieravo pritom ako som sedel pre telkou."

„Theon, ponáhľam sa, do pol hodiny príde teta opatrovateľka, áno? Tak nič nevystroj a hlavne nechoď na bicykel, inak ti tie pomocné kolieska nikdy neodmontujem, naoko mi pohrozil a opäť ho som nedostal odpoveď na otázku, ktorá ma zaujímala najväčšmi – Kam zmizla mama."

„Tak ahoj a uži si narodeniny! povedal vtedy otec a vštepil mi rýchly bozk na tvár. Neznášal som ten predstieraný moment pokoja."

„Už ako dieťa si bol chápavý," poznamenala Rebecca.

„Zrejme áno," odpovedal som a pokračoval som v príbehu. Chcel som to dopovedať čo najskôr a čo najrýchlejšie.

„Lenže v ten deň žiadna opatrovateľka neprišla. Otec vraj zavolal neskoro, a tak už nebol nikto, kto by sa o mňa v ten deň postaral. Ostal som sledovať rozprávku. Neviem, čo som sledoval, vlastne ani netuším, ako mi v ten deň zbehol čas. Jediné čo si pamätám bolo nekonečné prepínanie programov a slnečný svit, ktorý ma v ten deň nezvyčajne nelákal ísť von."

„Ach, Theon, to muselo byť smutné. Neviem si predstaviť takéto narodeniny," začala chlácholivo Rebecca, no ja som nechcel počuť ani náznak súcitu. Cítil som, že som sa otvoril až priveľmi a nebolo cesty späť. Keby tu sedel niekto iný ako Rebecca, pravdepodobne by som ostal len ticho mlčať. Jej som však, ako vždy, odpovedal.

„Bolo to v poriadku. Ver mi, otec si nemohol dovoliť urobiť to inak a tety a strýkov som nevidel roky. Jedno poobedie predsa nič neznamenalo. Vlastne narodeniny neoslavujem doteraz," priznal som a na oplátku som dostal Rebeccino mlčanie. Ktovie, čo si myslela. Aby nemala priestor na premýšľanie, rýchlo som opäť pokračoval.

„Deň plynul a ja som sa rozhodol, že nájdem starý telefón, ktorým sa dovolám mame. Chcel som zistiť kde je a mlčanlivosť otca mi nenapovedala o ničom. Možno išla len na skok. Ktovie, možno mi išla kúpiť obrovský darček. Možno som bol vnímavý, no stále dôverčivý," skonštatoval som sebakriticky, pretože to bola pravda.

„Nič z toho sa však neudialo. Vytáčal som mamine číslo. Nič. Odpoveďou mi bolo zvonenie a mamina odkazová schránka. Je divné volať ju mamou. Neurobil som to už dlhšie," rozpačito som sa zastavil nad týmto faktom, zatiaľ čo mi Rebecca ticho ležala na hrudi. 

https://youtu.be/dVoqybJUsxc

-----------------------------------------------------------

Objaví sa Theonova mama? Dajte mi vedieť do komentárov.

xoxo mysteriousgirl213