Ahojte, sensualisti. Tentoraz som kapitola nepridala v nedeľu, ale pridávam ju dnes, v pondelok. Verím, že mi to odpustíte, ale momentálne sa toho na mňa nakopilo celkom dosť. Snažím sa stíhať povinnosti (medzi ne patrí aj kapitola v nedeľu) a popritom sa tak-nejak nezrútiť z môjho celkového rozpoloženia, hahah. Ale nebojte sa, ďalší týždeň bude kapitolka v nedeľu! Verím, že aspoň vy sa máte dobre, určite mi o tom dajte vedieť. ♥ Ďakujem za vašu podporu! V dnešnej kapitole sa dozviete šokujúce priznanie Caspiana!!

***

„Vieš čo, sadám na prvý autobus a idem," Zdalo sa, že terapia od mamy bola síce nepýtaná, ale o to viac než žiadúca.

Burbank, moje rodné mesto vzdialené len 19 kilometrov, ktoré bolo takmer druhým Hollywoodom sa mi dnes zdalo dnes ako pozvánkou do Dubaja. Náramne natešená som nasadla do najbližšieho autobusu. V batikovanom tričku a svetlomodrých legínach so slúchadlami v ušiach som sa cítila ako pravá tínedžerka. Teplý slnečný novembrový deň som síce odštartovala menším tradičným behom na autobus, no o to viac som sa tešila na maminu domácu polievku.

Neveľký bungalov broskyňovej farby ma vítal pár minút pešo od druhej zastávky v Burbanku. Nadýchla som sa plnými dúškami a užívala si teplý vánok, ktorý jemne pristával na mojej tvári.

***

Rebeccin pohľad:

„Bakki," veselo som pribehla k nášmu staručkému psovi. Bol to miešanec vlčiaka a zlatého retrívera. Hnedé sfarbenie podedil po mamke vlčiaka, no povahu, huňatú srsť a stavbu tela mal skôr po ockovi retríverovi. Milovala som ho, hoci bol napoly hluchý a jeho rýchle životné tempo sa zmenilo na pokojné a vyspelé.

„Ty ma už nespoznávaš?" huhňala som naňho detským hlasom. Odpoveďou mi bolo zabrechanie a rýchle vrtenie huňatým chvostom. Samozrejme, že ma poznal. Veď ja som bola vždy tá, ktorá sa s ním najviac hrávala. Po nostalgickom stretnutí Bakkiho a mňa som s otvorenými ústami obdivovala mamine muškáty, biele ruže a rododendron.

„Toho roku sú krásne, že?" oslovila ma z vchodu dverí.

„Nádherné," objala som ju, „som rada, že si mi zavolala."

„Nebyť mami, ani by si neprišla," zakričal z kuchyne otec a ja som sa len pousmiala.

„Vtipný ako vždy."

Vkročila som do žltkastej kuchyne a všade navôkol rozvoniavala šošovicová polievka. Vo váze sa beleli mamine biele ruže a za stolom si otec čítal sobotňajšie noviny.

„Ešte raz ich hodí Bakkimu do ňufáka a budem sa sťažovať," hundral naoko otec a usmieval sa.

„Ale prestaň oco, vieš, že Bakki si prežil neraz ťažšie veci," usmiala som sa objala ho.

„Ako keď som ho vláčil na našom podomácky vyrobenom „aute" dole ulicou a tváril sa pritom, že som šofér formuly F1?" zachripel Caspian z vchodu.

„Alebo keď sme mu dali na predné labky kolieskové korčule?" pridal sa Josh.

„Braček, teba som nevidela takmer pol roka," cerila som zuby ako malá.

„A mňa nič?" ozval sa Caspian, na čo sme sa všetci spoločne dali do smiechu.

„Teba som videla ešte len pred troma dňami mojko. Nechaj ma vystískať Josha."

„Dobre, dobre, len aby som ti potom nechýbal," usmieval sa Caspian.

„Tak veľké rodinné stretnutie, a to všetko kvôli tvojej šošovicovej polievke?" začala som.

„A to ani nie som vegetarián, pfff," sťažoval sa Caspian.

„Takže sa sem chodíte iba najesť?" všetkých troch si podozrievavo prezerala naoko sklamaná mama.

„Nie, mama. Aj napiť," škeril sa Josh.

„Vieš, voda je drahá...," chlácholivo ju objal Caspian.

„Ty si trdlo," švacla ho teplou utierkou.

„Veď vieš, že sem chodíme, lebo si najlepšia a lebo nám chýbate ako voda Samaritánovi na púšti," opäť hustil Caspian a lepil sa na mamu. Vzápätí sme sa k nim pridali všetci, až vznikla jedna veľká kopa rozradostených Swanovcov. Zvláštne. Cítila som sa ako keby som mala sedem rokov a nie dvadsaťštyri.

Mamina šošovica mi padla ako uliata. Zabudla som pritom na všetky starosti z práce, namáhavý víkend a hlavne na Theona, ktorý ma trápil najväčšmi. Počúvala som Joshove zážitky z pozície vedúceho stavebnej firmy.

„Namojveru, ten chlap si dal namontovať dúhovú strechu. Vieš koľko sme s tým mali roboty?" vykladal zapálene otcovi. Mala som ho rada, bol mužný, priateľský a ako jediný z nás troch sa podobal na otca. Svetlohnedé vlasy mu skvelo ladili s modrými očami, ktoré pokrývali husté mihalnice. Statná postava vytvárala dojem skutočného idealizovaného chlapa. Bol pragmatikom, čo sa o mne a Caspianovi nedalo povedať. My sme boli verné kópie našej drahej matky, hoci sme podedili výšku skôr po otcovi. Umelecké zmarené duše s tmavými vlasmi a zelenými očami. Niekedy som premýšľala, aké by to bolo mať oči Joshovej farby, avšak vždy, keď som sa pozrela na Caspiana, tak som si uvedomila, aký krásny mužský náprotivok je. Milovala som tú kombináciu a mohli sme za to vďačiť jedine našej najdrahšej matke Carmen Swan.

Ľahké premýšľanie sa však vytratilo, keď došiel rad na mňa.

„A ty, Rebecca? Ako sa ti darí v práci? Dnes si nejako nezvyčajne hĺbavá," začala mama a ja som mala po pokojnom obede.

„Je to chaotické ako stále. Ešte si si nezvykla, že máš dcéru novinárku?" škerila som sa.

„A možno aj budúcu celebritu?" škeril sa aj Caspian.

„Prestaň," sykla som a kopla som ho pod stolom. Vedela som, že naráža na náš pútavý tanec v sále hotela La plaza a nemala som ani najmenšiu chuť vysvetľovať to mame.

„Čože?" vyzvedala presne ako som čakala.

„Ale nič mama. Ja som nezaujímavá, no pozri sa na svojho synátora ako krásne v ten večer vystupoval," šikovne som zahovorila mamu a triumfálne som sa pozrela na Caspiana. Ešteže som si to video z koncertu nahrala.

„Ah. Ten koncert na počesť Franza Schuberta, však Caspi?" pýtala sa rozradostená mama a načahovala sa po mobil.

„Áno mama, presne ten," skromne odpovedal. Bolo však vidieť, že ho dráždilo to, že si nemohol zgustnúť na Theonovi. Jednoducho typický mladší brat.

„Aké sako. A ten motýlik. No ty si bol fešák," jasala mama a neustále si približovala video napriek tomu, že mala na očiach okuliare.

„Mala by si sa radšej sústrediť na hranie mama," povedal vecne Josh.

„Súhlas," dal mu za pravdu Caspian.

Zvyšok poobedia sa niesol v príjemnom duchu. Pomohla som mame s bielizňou a neskôr som sa rozhodla, že vybehnem spolu s Bakkim na prechádzku. Išla som poloprázdnymi uličkami Burbanku, ktorými som chodievala ako malá. Bakki neuveriteľne radostne krútil chvostom a ak by som ho mala aj ja krútila by som nim tiež. Zdalo sa, že sme mali obaja radosť. Vybrala som sa na svoju obľúbenú relaxačnú trasu – Chandler Bikeway. Prechádzka pomedzi zelenými stromami ma primäla rozmýšľala nad všetkým o čosi uvoľnenejšie a otvorenejšie. Väčšina myšlienok však napriek včerajšiemu incidentu patrila Theonovi. Prečo nechcel, aby som pokračovala v prípade Deleana? Aké sú jeho pocity voči mne? A aké tie moje? Bola som zmätená. Prežila som pri ňom až príliš veľa senzačných aj všedných vecí. Tancovanie uprostred smotánky, kedy mi bilo srdce ako divé alebo ten najkrajší a najspontánnejší morský bozk v živote. Dával mi adrenalín, dával mi krídla, o ktoré som nechcela prísť. Cítila som sa pri ňom tak bezpečne a voľne. Dokázala som byť dokonca uvoľnenejšia a menej upnutá ako obvykle. Zvalil mi obranný múr, ktorý som si už nechcela stavať nanovo. Nie, keď som sa konečne cítila ako slobodná existencia. Avšak Theon mi dokázal ukázať aj všedný svet. Všedný svet, v ktorom unavený a doráňaný nakupoval v maličkých potravinách. Všedný svet, v ktorom napriek tomu vyzeral tak strašne príťažlivo. Všedný svet, ktorý vlastne nemohol byť tak celkom bežný ... pretože v ňom bol on. V tom momente som si to uvedomila. Musím to urobiť. Musím ho prinútiť, aby mi povedal pravdu. Túžim, aby bol vôbec prvý raz úprimný. Bude to vôbec možné alebo ho naopak navždy stratím? Z úvah ma vyrušil skučiaci Bakki. Nejaký šprintérsky cyklista mu prešiel po labke.

„Spamätajte sa!" zakričala som a zvraštila pritom čelo.

„To vy dávajte pozor," zakričal nazad a už ho nebolo.

„Moooj Bakki," pohladila som ho, „nie je ti nič?" Odpoveďou mi bolo len jemné zívnutie a plynulý krok.

„Predsa len nie si najmladší, čo?" usmiala som sa a pomaly som schádzala k uličke domov.

Rodinný deň sa chýlil ku koncu. Bakki bol opäť vo svojej milovanej psej búde a mama nám všetkým trom nabalila malý obedár ako keby sme boli detičkami v škole.

„Tebe som pribalila šalát z tuniaka," žmurka, „viem, že ho miluješ."

„Nič špeciálne vegetariánske si pre mňa predsa robiť nemusela," láskavo som sa na ňu usmiala.

„Veď aj otcovi chutil," obraňovala sa.

„No jasne. Ten by si určite dal radšej poriadny steak." Otec sa len ticho usmial, čím mi dal náznak súhlasu.

„Ďakujem mami," odvetila som úprimne. Ako dospelá som si tieto maličkosti vážila viac ako v tínedžerskom veku.

„Poď, hodím ťa," usmial sa Caspian a ja som sa vďačne ponáhľala k jeho retro BMW na príjazdovej ceste. Narýchlo som pohladila Bakkiho a objala našich.

„Držte sa," kývali nám akoby sme odchádzali na Sibír. Bolo to komické, no zároveň úprimne dojemné. Opustili sme príjazdovú cestu k našim a Caspian jemne zahltil autom svojimi prelúdiami.

„To je CD z toho koncertu," bolo vidieť, že je z tej drobnej maličkosti nadšený.

„Máš kópiu?" zaujímala som sa a pozorovala pritom okolie.

„Nie, ale že si to ty. Pokojne ti ju spravím," žmurkol.

Chvíľu sme sa vliekli v osudovej vážnej skladbe Franza. Neviem, či to bolo spôsobené konkrétnou dramatickou skladbou alebo mi to chcel Caspian povedať už skôr.

„Nemyslím, že sa k tebe hodí," začal.

„Kto?" vyhŕkla som.

„No predsa Theon."

------------------------------------------------------------

Čo myslíte? Prečo Caspian tvrdí, že sa Theon k Rebecce nehodí? Dajte mi vedieť v komentároch!

xoxo mysteriousgirl213