Ahojte, sensualisti! Snažím sa tu publikovať pravidelne a myslím, že mi to prvýkrát v histórii aj vychádza (klop,klop) a zároveň sa teším, že nás tu pribúda každým dňom viac. <33 Ak sa vám príbeh páči, pokojne mi hoďte hviezdičku, veľmi ma to poteší. ♥ A teraz už poďme na kapitolku, čaká vás totiž veľa veľa akcie!

***

„Prečo nezavolal mne," utrúsil som takmer nečujne.

„Neviem," šepla, pretože to počula, „povedal iba to, že som bola jediným človekom, ktorému v tej chvíli túžil zavolať." Mal som pocit, že mi v tej chvíli povedala nesmierne tajomstvo. Niečo, čo celý ten čas zamestnávalo jej myseľ. Niečo, čo bolo motivantom k všetkému jej bojovnému konaniu Xeny.

„Možno, že ma chcel len chrániť," navrhol som a rýchlo sa zaradil na vedľajšiu ulicu. Už len päť minút cesty.

„Možno," odvetila Fleur nečitateľne.

„Sme tu."

***

Theonov pohľad:

„Navlečte si to." Sekretárka vytiahla z tašky ružovú parochňu s krátkymi vlasmi, žiletku a slnečné okuliare s tmavými sklami.

„To ani náhodou," pozrel som na ňu pochybovačne.

„Chcete byť v ohrození?"

„Nie."

„Tak si to k*rva prosím navlečte!"

„A tá žiletka?" adrenalín mi stúpal do výšin.

„Ohoľte si to strnisko." Pochybovačne som na ňu pozrel, jej ruka mi takmer vytrhla žiletku z rúk.

„Alebo to mám urobiť ja?"

„Vyhráš sa mi, Fleur?" nedokázal som pochopiť, kam až posúvame hranice tejto maškarády.

„Pochopte, že to myslím pre vaše dobro." V nasledujúcich sekundách som svoje strnisko nechal v bočnej uličke pri parku. Neochotne si nechal nasadiť ružovú parochňu, ktorá mi napočudovanie až veľmi priliehala k mojim inak nepoddajným kučeravím vlasom. A maskovanie som dokončil dedkovským kabátom a okuliarmi značky Dior z tmavého skla.

„Dokonalé," pišťala Fleur.

„Tak idem," zberal som sa rýchlo k parku, nevediac, čo ma čaká.

„Počkajte. Ja skutočne idem s Vami. Budeme pár," povedala a v sekunde si na seba natiahla čiernu parochňu s dlhými vlasmi.

„Preboha Fleur, ty si vykúpila Aliexpress?" smial som sa, a to bolo vôbec prvýkrát, kedy mi v tejto situácií prišlo vôbec niečo vtipné.

Cesta k parku trvala ani nie dve minúty. Nenápadne pešo sme sa vnárali do útrob parku a mňa sa zmocňoval stále neistejší pocit na žalúdku.

„Vieš, že by si nemala ísť," začal som jemne.

„Viem," ubezpečila ma a čierna parochňa jej nadskakovala popri svižnej chôdzi.

„Tak prečo to robíš?" zadíval som sa na ňu.

Mlčala.

„Preto, že si to bola ty, komu túžil zavolať?" vyzvedal som, pretože som tušil, že práve to bude zrejme hlavným dôvodom.

Fleur sa zadívala na neskorý spln a jemne prikývla.

„Mali by sme spraviť ešte jednu vec," povedala a zlúpla si z očí svoje modré šošovky, „nasaďte si ich."

Bola to gesto, ktoré som vôbec nečakal. V skrytosti mi zvlhli oči od dojatia.

„Oči sú oknami do duše, pán Blackloir. Vaše hnedé sú síce hrejivejšie, no modré z vás urobia nateraz neprestrelenejšími."

„Verím, že nás tvoje prirodzene hnedé oči budú tentoraz hriať," povedal som a zároveň som si prisľúbil, že z toho parku vyviazneme všetci živí a zdraví spoločne s Codym.

Cesta sa krátila a ja som s vypätím kráčal k skupine piatich siluet. Jedna z nich patrila, ako som predpokladal, Codymu. Rehot a smiech štyroch postáv sa točil okolo stromu, pri ktorom bol priviazaný Cody. Vyzeral veľmi ubolene. Strapaté blonďavé vlasy mu stáli všade naokolo, bol červený v tvári a jeho oči sa neligotali obvykle radostným pohľadom. Dokonca aj jeho rastafariánska čiapka bola nedbalo pohodená pri strome a nikto sa neobťažoval zodvihnúť ju.

„Zdá sa, že idú tvoji záchrancovia," smiali sa a drgali doňho. Neveľké postavy v oblekoch sa náramne zabávali a vrhali pohľady smerom k nám s Fleur. Všimol som si ako bolestne sa dívala na túto celú scenériu a v duchu som sa vyhrešil, že som jej nezakázal ísť do tohto spráchniveného parku.

Boli sme nebezpečne blízko. K maskovaných chlapom k obleku sme dorazili presne o 3, 2, 1.

„Chceme Codyho," začal som konverzáciu pevným hlasom a periférne sa na Codyho zadíval. Nechcel som dávať najavo žiadne sympatie či antipatie. Chcel som pôsobiť neutrálne ako hráč pokru, ktorý si odnesie z preplneného stola celú výhru. Tentoraz bola naša výhra Cody Cunningham.

„Čakali sme iba ženskú, no zdá sa, že na spasiteľa sa hrá aj nepodarený Willi Wonka," povedal drsným hlasom ten v strede a všetci sa náramne začali baviť. Na sinavých tvárach mali slnečné okuliare napriek tomu, že v parku bola absolútna tma. Jediné, čo ich osvetľovalo, boli pouličné lampy, ktoré však absolútne nenapomáhali pri identifikácii neznámeho gangu. Jediné, čo ich prezrádzalo bola jednotnosť oblekov a zvláštny ázijský prízvuk, ktorý som v tom strese nedokázal priradiť ku žiadnej konkrétnej krajine.

Williho Wonku si strč doriti! Prebehlo mi mysľou, no radšej som sa ovládol.

„Pokiaľ viem, neboli žiadne výhrady voči tomu, kto by tu mal byť," zachovával som si svoju autoritu, „rozviažte Codyho."

Neviem, čo vtipné bolo na týchto dvoch vetách, no gang si opäť niečo pošuškával, a tak mi neostávalo nič iné, len čakať, čo z nich vypadne.

„Prrr, prr. Nie tak rýchlo. Špeciálne, nie tak zadarmo," usmial sa chlap, ktorý bol zrejme vedúcim v skupine, „máme pár pravidiel, ktoré musíš ty aj tá tvoja tichá brunetka dodržať." Fleur nervózne prestupovala z nohy na nohu a ukradomky sledovala situáciu.

„Upokoj sa, Fleur," povedal som nečujne a stisol jej pritom dlaň.

„Aké pravidlá," ázijský gang sa mi hnusil každou sekundou viac. Najradšej by som im vydlabal ten ich čínsky nespratný jazyk.

Zavládlo jemné ticho. Tiché šušťanie listov vo vetre bol jediný prítomný zvuk.

„No tak, Y. Povedz im to," povedal jeden lámavou angličtinou, ktorej som ledva rozumel.

Y. Prebleslo mi mysľou. Zaujímavé.

„Váš kamarát bude žiť jedine vtedy, ak tento skvelý modrý matroš už nikdy, ale skutočne nikdy," skrivil ústa, „nebude predávaný v Amerike."

Nevedel som, či slovo skvelý použil uznanlivo alebo ironicky. Jeho ázijský prízvuk bol viac než mätúci. Popravde, čakal som niečo horšie. Jemne som si vydýchol a vediac, že Salome si posedí nejaká ten čas v base sa mi táto podmienka zdala naozaj prijateľná. Nedal som však najavo, že to považujem za pomerne jednoduchú podmienku.

„V poriadku," súhlasne som prikývol, „teraz rozviažte Codyho." Považoval som to za vybavenú vec. Y však nemrkol ani brvou, namiesto toho na mňa čudesne zazeral. Bol to tak nepríjemný pocit, že som to vycítil aj spod tmavých okuliarov. Čo ešte chcú? Pokrvný sľub Winnetoua alebo čo? V duchu som sa nesmierne zlostil na celú túto hlúpu a nepríjemnú situáciu.

„Nie tak ľahko, meito," netušiac, čo to znamená som sa obával jedného. Ďalšej snobskej podmienky.

„Myslím, že odstránenie tohto metamfetamínu je viac než dosť." Banda sa zasmiala a ja som sa snažil ostať pokojný.

„Chceme recept," rázne spečatil druhú podmienku Y.

Neveriacky som počúval a ostal som stáť ako prikovaný. Počul som zrýchlené dýchanie Fleur a ja sám som nevedel, čo ďalej. Recept? Koho kontaktujem? Salomeho? Len tak k nemu podídem a poviem: „Hej počuj kamoško, kým budeš v base, chcem predávať tvoj perník." Ach, zase som sa namočil do peknej sračky.

„Wakarudešó?" vybehol a zrejme sa pomaly prestával ovládať?

„Čo?" môj obvyklý pokojný prístup som zahodil už aj ja.

„Chceme recept. Do 24 hodín. Žiadne podvody. Inak váš kamarát zomrie," s úškľabkom sa zadíval na zúboženého Codyho. Stretli sa nám pohľady. Vidiac ho takto, nedokázal som odísť ako porazený. Nedokázal som odísť tak, aby som ho tu nechal napospas osudu.

„Rozviažte ho," neschádzal som zo svojej požiadavky a pod sakom v opasku som si jemne nahmatával zbraň.

„Recept," trval na svojom Y.

„Rozviazať," neustupoval som.

„Recept," zvýšil hlas.

„Rozviazať!"

„Receeeept!"

Vzduch preriedila horúca strela zo zbrane muža, ktorý stál Y-ovi po pravici. Začul som tlmené vzlyky Fleur. Nie, takto to predsa nemôže byť. Jediné, čo som chcel bolo dostať Codyho do bezpečia. Teraz som však nezlepšoval vyhliadky na prežitie ani Fleur.

„Prepusťte Codyho a my vám donesieme recept," zavzlykala Fleur.

Y sa podozrievavo usmial: „Môžeme ho prepustiť, aby sa vám lepšie pracovalo na recepte. Ak by ste nás podviedli, nie je problém nájsť a zabiť ho. Hoci, čakanie nemám rád."

Takto som si to neprestavoval. Podmienku od odstránení perníku som čakal. Ale recept? Nechcel som sa spolčiť s nejakou šikmookou mafiou. Ženské city však zamiešali karty. Kiež by Fleur nezáležalo na Codym. Dalo sa to vyriešiť pekne logicky... Emócie vždy znamenali problém. Nemala tu byť. Nemala, aj keď nič z toho, čo povedala, nemyslela zle.

„Perník zmizne z amerického trhu a vy pustíte Codyho. Predpokladám, že máte vaše zbožie. To sa predáva, no nie? Potom nevidím žiaden problém v tom, aby ste ho rozviazali."

„Každý sa chce zlepšovať...," odvrkol.

„Už vyšiel iPhone 13 a stále sa nájdu zástancovia osmičky," použil som toto hlúpe prirovnanie, no hneď ako som to dopovedal som usúdil, že som mal radšej zostať ticho.

Doriti, Theon! Ázijský gang práve vyzeral, akoby ma chcel zjesť zaživa.

„Na to, že máš ružovú parochňu si poriadne dovoľuješ," zaškeril sa Y.

„Ako už je mojím dobrým zvykom..." začal som, no po chvíli prestal, nemohol som sa predsa nechať vyprovokovať touto bandou naničhodníkov, ktorí mi ničili priateľa.

„Recept," zopakoval a oči sa mu zúžili do štrbiny.

„Už som vám povedal, že nemáte žiaden racio....," vtom som zamrzol. Náhly poryv vetra sa s plnou silou vzoprel našim tváram. Jediné, čo v tej sekunde letelo bola Y-ova guľka. Tentoraz však nezasiahla mesačnú oblohy. Zasiahla Codyho. Netušil som kde. Netušil som ako a netušil som kedy nastal ten zlomový bod, v ktorom Y stratil všetku trpezlivosť.

https://youtu.be/zrV5of2p-oc

-----------------------------------------------

Čo myslíte, prežije Cody stretnutie s ázijským gangom? Dajte mi vedieť v komentároch.

xoxo mysteriousgirl213