Ahojte sensualisti! Opäť som Vás trošičku zanedbala, ale žiadne starosti, pretože ďalšia skvelá kapitolka TSJ je tu!!! Navyše túto mám špeciálne rada, lebo je podľa môjho názoru vtipná a sensual. Čakajte spicy momenty, ale aj neľahké Jasonove priznania hahhaha! ♥ Krásnu nedeľu prajeeeem <333!

Rebeccin pohľad:

***

Nahnevane som zložila tmavomodré šaty. Osprchovala sa a v závere si vyčistila pleť. Si prenádherná. Preblesli mi v mysli Theonove slová, ktoré dnes vyslovil a ja som sa nedokázala odpútať od jeho podmanivého hlasu, ktorý v mojej hlave neustále rezonoval.

Nákupy, nákupy, nákupy! Snažila som sa prebiť tento hlas, no vedela som, že niečo tak povrchné nemôže vytlačiť z hlavy myšlienky naňho. Odišla som spať. Sama, unavená a s myšlienkami, za ktoré sa hanbilo aj moje podvedomie...

V tom ktosi zazvonil. Bol to on. Napriek všetkému som tušila, že napokon príde...

***

„Prišiel som sa ti ospravedlniť," zašepkal a ja som z neho nedokázala spustiť oči.

„No tak, Rebecca, prehnal som to... môžem ísť dovnútra?" nesmelým krokom prestúpil prah podlahy a nečakal na povolenie.

„Chceš sa uzmieriť?" opýtala som sa, akoby som práve vôbec nepochopila o čo sa snaží.

„Áno a nie len to," žmurkol a odrazu smelo podišiel ku mne.

„Pekné," pousmial sa, keď si prehliadol môj byt.

„Ešte nikto nepovedal, že som ti odpustila," odporovala som, no jeho ruka na mojom hrudníku spočinula na nie práve najvhodnejším spôsobom.

„Čo to robíš?" zahriakla som ho.

„Chcem ťa," sklonený mi zašepkal do ucha. Bol iba vo svetlých džínsoch a tmavej mikine.

„Kkedy si sa stihol prezliecť?" šokovane som konštatovala.

„Ja sa pýtam, kedy si mi ty stihla otvoriť v tomto krásnom negližé," rukou si ma obtočil, akoby sme spolu tancovali a absolútne ignoroval moje otázky.

„Preboha, Theon. Nemôžeš sa takto správať. Nemôžeš meniť nálady, kedy sa ti zachce. Nemôžeš...," bez rozmyslu sa na mňa vrhol a jeho jazyk bol už dávno zbavení všetkej slušnosti. Nadvihol ma a rozčarovanú si ma položil do mojej vlastnej postele.

„Nádherná," zašepkal a jeho jazyk mi spravil na tele vlhkú cestičku od krku až k perám.

„Prestaň," zašepkala som.

„Nechcem," nečujne odpovedal a celou váhou ma priľahol. Bol tak neodbytný, jeho kučery ma bláznivo šteklili po celom krku. Vlhké cestičky jazykom naberali južný smer a moje lono takmer cítilo Theonov rozhorúčený dych. Rukami som sa bránila a v sekunde som sa zdvihla do vzpriameného sedu.

„Nie, pokiaľ mi nepovieš, prečo nemám kontaktovať Deleana...," jeho telo stŕplo v kŕči a jeho doteraz až prílišne aktívny jazyk sa ani nepohol.

„Vidíš, takto predsa nemôžeme fungovať," zachripela som a na telo si privinula vankúš.

„Ak by som ti to povedal, už nikdy by som si tvoju prítomnosť neužil ako doteraz...," uprene sa na mňa zadíval, keď v tom začal pípať alarm.

„Jedenásť hodín doobeda," sklamane som skonštatovala. Neochotne som sa váľala na posteli a vinila svoje podvedomie za hlúpe sny. Ešte aj v snoch mal predo mnou tajnosti. Pomyslela som si a potajme ma spaľovali zvyšky vášne, ktoré vo mne sen vyvolal. Bola som horúca, roztúžená a zároveň nahnevaná. Ako môže moje podvedomie premýšľať nad nejakým zblížením, keď to nedokážeme ani v reálom živote? Okrem toho, absolútne si to nezaslúžil. Nahnevaná na svoje najtajnejšie myšlienky som sa vplazila do kúpeľne. Potrebovala som zo seba zmyť zvyšky sna a rozhorčenosti. Mohol by mi dať pokoj? Aspoň jeden deň? Alebo aspoň dovtedy, kým mi nezačne dôverovať? Cítila som sa hlúpo že, snívam o mužovi, ktorý sa mi nedokáže ani otvoriť. Zdalo sa, že pri ňom sa dokážem správať absolútne iracionálne. Naivka. Pustila som na seba prúd studenej vody, aby som zo seba zmyla všetky hriechy.

Pomaličky som si na panvici opražila tofu a pridala k nemu zeleninu. Nič špeciálne. Oproti včerajšej večeri na úrovni, to bol doslova prepadák, no napriek tomu som sa nedokázala dokopať k ničomu náročnejšiemu. Malými dúškami som srkala kávu a snažila sa prísť na to, prečo by som nemala kontaktovať Deleana. Bál sa, že mi hrozí nebezpečenstvo? Alebo ma dokonca predo mnou nejaké tajnosti? Z jeho nejasného pohľadu som nedokázala vyčítať nič, čo by mi dávalo ktovieaký význam. Obe možnosti pripadali do úvahy, no čím viac som sa nad tým zamýšľala, tým horšie som sa cítila. Ja sa mu zdôverím a dostanem toto... Jediné, čo mi mohlo zlepšiť náladu boli naozaj už len hlúpe nákupy.

O tretej som už stála oproti obchodnému centru a netrpezlivo som vyčkávala Ivon a Jasona. Svetlohnedý kardigan mi jemne plachtil vo vetre a ostro vyčesaný konský chvost mi zdôrazňoval lícne kosti a retro náušnice.

„Svedčí ti to ako vždy," povedal Jason, ktorý dorazil ako prvý.

„Ďakujem Jason, ako sa máš?" nadhodila som.

„Výborne, naozaj skvelo, keď musíme ešte stále vyčkávať na tvoju úžasnú kamošku," frflal.

„Ale, Jason. Nie je to až také zlé. Iba má toho asi veľa," usmiala som sa.

„Jasne ako vždy. A ty? Aký si mala víkend," nervózne prešľapoval, čím dával najavo ako mu čakanie v chladnejšom počasí prekáža.

„Pestrý," jednoslovne som odpovedala, kým dorazila Ivon.

„Bezo mňa to tu vyzerá strašne biedne," skonštatovala bez pozdravu a tmavý pletený sveter sa jej tiahol takmer po členky.

„No ako inak, ešte len príde a už je drzá," frflal Jason a ja som netušila, prečo je dnes o čosi viac nepríjemný ako zvyčajne. Vlastne zvyčajne bol Jason ten najoptimistickejší člen z našej partie.

„Zavri zobák jasné? Ak by si Rebecca mala vybrať s kým tu ostane, určite by som to bola ja," nedala sa Ivon a ja som cítila napätie vo vzduchu.

„Ehhh, čo keby sme šli nakupovať?" zašvitorila som, dúfajúc, že sa tí dvaja konečne prestanú handrkovať.

„Vieš čo Ivon? Pokojne si tu ostaň aj sama. Ja tu vlastne vôbec nemusím byť," vyrukoval a dal sa na odchod.

„Počkaj, počkaj. Správaš sa horšie ako žena s PMS. Mohol by si sa trošička upokojiť?" vysvetľovala Ivon a hoci to nebol najideálnejší spôsob zmierňovania situácie, bolo vidno, že sa chce zmieriť.

„Tak čo sa deje, Jason?" nadhodila som tón vyškolenej psychologičky.

„Nič, poďme nakupovať," skleslo odpovedal, no moje teórie sa potvrdili. Nasledujúce dve hodiny sme strávili počúvaním Jasonovho bedákania o tom, ako sa zveril svojmu kolegovi, že ho asi tajne miluje. A ten nešťastník mu lásku neopätoval. Teraz sa vraj cítil neskutočne trápne a nemá chuť ísť ani do práce.

„To je v poriadku. Všetko chce len čas," vľúdne som mu dohovárala. Smutný Jason do seba tlačil už tretiu bagetu a ja som mala skutočný strach o jeho duševné zdravie. Skleslo som sa dívala ako mu francúzska omáčka vyteká na prsty.

„Hlavne toľko nežer," Ivon ho ako obvykle nešetrila. Jasonovi sa v oku zaleskla drobná slza a ja som vedela ako sa cíti. Odmietnutý, pozbavený ideálov, bez ambície snažiť sa ďalej o niečo nové.

„Pozri sa, aspoň ti neklamal. Povedal pravdu. To je lepšie ako žiť v klamstve či tajomstve, no nie? Vždy je lepšia bolesť na začiatku, než vtedy, keď dáš človeku šancu načrieť do tvojho vnútra." Jason nachvíľu prestal jesť bagetu a zdalo sa, že to bolo vôbec prvé povzbudenie, ktoré si skutočne zobral k srdcu.

„Máš pravdu," ticho riekol a bagetu položil naspäť na tanier. „Chce niekto dojesť?" ukázal na nelichotivý zvyšok a my s Ivon sme jednoliato negovali jeho ponuku.

„Počkaj, Becca. Znieš ako starý mních, ktorý rozpráva zo svojej skúsenosti. Stalo sa niečo s Theonom?" začala odrazu Ivon a jej fialové mikádo sa prudkým spôsobom otočilo na moju stranu.

-----------------------------------------------

Čo myslíte, zverí sa Rebecca svojim kamošom so svojimi problémami alebo si svoje trable radšej nechá pre seba?

Ak sa Vám páčila dnešná časť, veľmi ma poteší váš komentár <33

xoxo mysteriousgirl213