Ahojte sensualisti! Opäť Vás pozdravujem a pridávam novú kapitolku. Tentoraz o čosi skôr, pretože doháňam minulý týždeň. Verím, že sa Vám bude páčiť. ♥ A takisto verím, že sa v tom písaní a pridávaní kapitol zlepším, aj keď (klop klop), je to skutočne lepšie! Love you all <33 a prajem pekné slávenie Dušičiek. ♥

Theonov pohľad:

23:14

Ahoj, tu R. S. (ale to asi vieš, haha). Bol to celkom namáhavý deň, ale pomerne úspešný ... a ty, T. B.?

Zdalo sa, že moja trápna spisovateľská prezývka mala celkom úspech.

23:16

Náročný, ale predsa len prijateľný. Odpovedala pomerne neurčito.

Odrazu som pocítil, že sa jej nemôžem zdôveriť ani len so záležitosťami z práce. Bolo to niečo tak neoddeliteľné od môjho života, že to tvorilo vlastne jeho „gro". Moja optimistická nálada sa zmenila zo sekundy na sekundu. Musel som byť nasilu neprístupný, hoci som zo všetkého najviac túžil, aby ona jediná vedela z čoho mám radosť alebo naopak z čoho smútim. Namiesto toho, som jej mohol povedať len trápne omáčky, ktoré ma vôbec nenapĺňali. Akú budúcnosť môže mať vzťah, v ktorom nemôžem byť úprimný? Nemohol som sa jej zdôveriť ani len s hlúpou sexuálnou hrou, ktorou som sa snažil vymaniť prehlásenie o vlastníctve zbrane zo Spencera. Aj keď som vedel, že tým pomôžem minimálne Valerie a jej neľahkej minulosti so Saulom, necítil som sa ako niekto, kto koná dobro. Cítil som sa ako pokrytec, ktorý uteká pred spravodlivosťou tohto sveta. Ako pokrytec, ktorý klame niekomu, koho má rád. Ak by nejaká existovala, Salome aj Spencer by už dávno hnili v base na poriadne dlhú dobu. Dokonca možno by som tam mal zhniť aj ja.

Nakoniec som sa rozhodol, že v tejto ledabolo konverzácii nemienim pokračovať. Opäť som sa sústredil iba na sledovanie seriálu a jedenie pizze. Vytesnil som z mysle všetky myšlienky na Rebeccu a spravodlivosť či nespravodlivosť. Aj tak som bol už jednou nohou v pekle. Napodiv, bolo to zvláštne upokojujúce. Akoby som sa nachvíľu stal úplne normálnym obyčajným človekom, ktorý nepotrebuje k životu žiadne vyššie ciele. Netušil som, či bol toto ten správny prístup, no dlhý medvedí spánok mi bol sladkou odmenou. Jednoduchí ľudia vedú jednoduchí život, zaspal som s poslednou, nie veľmi filozofickou myšlienkou. Aj keď sa vo mne ozýval nejaký ten hlas svedomia, v ten večer som mu nedal najmenšiu šancu.

Rebeccin pohľad: (background Amy Winehouse - Back to black)

Nastal deň D. Veľký pondelok v znamení rozhovoru s Benjaminom Deleanom. Za moju krátku kariéru to bolo niečo, čo pre mňa predstavovalo potenciálne významný kariérny míľnik. Nervózna som si žmolila béžové sako a tmavé pramene vlasov mi neustále padali do očí. Rebecca dýchaj, snažila som sa upokojiť a pritom som si pripravovala diktafón a poznámkový blok.

Kancelária Benjamina Deleana pôsobila celkom neutrálne. Hrubé štósy papierov a hárkov s menami klientov zoradených od A po Z zapĺňali takmer celý priestor neveľkej kancelárie. Všetky dokumenty boli uložené vo veľkých šedých regáloch a v strede izby trónil pracovný stôl z orechového dreva. Boli na ňom 2 skromné fotky Deleana s manželkou, ich dcérou a psom.

Nič nezvyčajné, pomyslela som si. Neviem prečo som od tejto pracovne očakávala nejaké rúško tajomnosti. Navyše kanceláriu takmer najväčšej úžerníckej spoločnosti v L. A. som si predstavovala veľkolepo a masívne. Zrejme sa Delean snažil pôsobiť nenápadne, pri jeho trestaneckom vzhľade to však určite nebolo jednoduché. Napriek tomu som ostávala ostražitá.

Moju pozornosť upútal šedý MAC book, ktorý ostával v úspornom režime. Mala som presne päť minút, kým dorazil Delean. Nervózne som si sadla na kancelársku stoličku a pohla myšou o milimeter. Napočudovanie jeho počítač nebol zaheslovaný. Tak predsa len nič neskrýva? Dumala som. Čítala som názvy priečinkov na ploche, no boli to len akési zoznamy mien a klientov. Boli to hárky v digitálnej podobe. Znudene som behala myšou po tmavomodrej, rovnako nudnej, ploche. Zrejme svoje interné obchody nerieši na pracovnom počítači vo svojej kancelárii, to bolo jediné rozumné vysvetlenie, ktorým som si ospravedlňovala svoje chabé investigatívne postrehy.

V tom sa na ploche MAC-u objavilo drobné upozornenie. Konfigurácia pôvodných nastavení bola obnovená. Narýchlo som zaklikla OK. Niečo tu nehralo, prečo si Delean potreboval obnoviť pôvodné nastavenia? Existovala prvá logická možnosť bežného používateľa, a teda že išlo o nejaký skrat či chybu, ktorá si vynútila celkový reštart. Najnovšia verzia MAC-u však vyzerala celkom bezchybne, čo ma primälo k ďalšej možnosti. Potreboval niečo odstrániť a celkový reset bol preto ako stvorený... Nebola som síce žiadny technik, no vedela som, že bežne vymazané položky sa dajú obnoviť mnohými spôsobmi. Minúty plynule našťastie pomaly a ja som opäť jemnučko otvárala priečinky. Nenašla som však nič potrebné. Nič, čo by mi pomohlo pri vypočúvaní. Svoje nádeje som sa sklamane rozhodla vniesť do dlho očakávaného rozhovoru.

Keď zrazu ...

Bolo presne 11:58, keď sa na Deleanovom MAC-u zobrazila viac než netradičná e-mailová adresa, ktorá ihneď upútala moju pozornosť.

Nevedela som si spomenúť, kde presne som skratku UEP videla, no pre istotu som si rýchlo načmárala do poznámkového bloku tento zaujímavý email. Rýchlosťou blesku som ho otvorila, dúfajúc, že o dve minúty budem na tejto stoličke sedieť ešte živá. Prijímateľom bol pochopiteľne Benjamin Delean. Nešlo však o klasický e-mail spoločnosti či osobný e-mail. Túto adresu opäť zdobila nezvyčajná koncovka. Nepochybne som musela prísť na to, odkiaľ pochádza.

BD, to mi doplo hneď, boli to iniciálky jeho mena, ale JS? Bol to nejaký skrytý názov ďalšej spoločnosti? Alebo meno? Divné spojenie slov, ktoré nemalo anglo-americký pôvod ma skutočne miatlo. No moja intuícia mi vravela, že táto „skratka" určite nie je náhodná. Ak by sa jednalo o HS, nepochybne by som tvrdila, že sú to iniciály jeho spoločnosti – Healthy Society. JS mi však zatiaľ nedávalo žiaden význam. J ako Ježiši, Rebecca ti si upätá. Ďalšiu adresu som si však napriek svojmu „vtipnému" podvedomiu opäť načmárala do bloku.

V poslednej minúte moja sebe vražedná ruka otvorila mail. V mihu sekundy mi sánka padla od prekvapenia úplne nadol. Nebol to dlhý mail, obsah však napriek tomu šokoval...V tom sa náhle otvorili dvere. V záchvate paniky som rýchlo zatvorila e-mail a vystrelila zo stoličky.

„Swan, Dobrý deň, tak ste ma predsa len neobišli," naoko vtipkoval Benjamin Delean. Jeho mohutná postava bola naozaj neprehliadnuteľná. Holohlavý chlap s prenikavými modrými očami, ktorý sa naoko snažil zakryť všetky svoje rázne tetovania štýlovým šedým oblekom. Spod kravaty mu však napriek tomu vytŕčalo svojrázne tetovanie na krku. Nedokázala som udržať očný kontakt a jemne som blysla pohľadom na anjelské krídla vytetované na krku. Toto stretnutie bude viac ako zaujímavé.

„Dobrý deň, pán Delean...sľuby sa plnia," odvetila som a opätovala mu stisk ruky. Delean sa presunul na svoju tmavú kancelársku stoličku. Dúfala som, že zimnica, ktorá mnou prenikala, zamedzila šíreniu akéhokoľvek typu tepla. V skratke, modlila som sa, aby si nevšimol, že som mu jeho obľúbenú kancelársku stoličku nachvíľu obsadila. Pri všetkom tom nadbytočnom premýšľaní som si kŕčovito sadala na jednoduchú drevenú stoličku, ktorá ladila so stolom. Sediac oproti Deleanovi som sa necítila veru najpríjemnejšie. V mysli mi víril zhluk bojovných myšlienok, zvedavosti a odporu voči jeho osobe. Snažilasom sa pôsobiť neutrálne napriek tomu, čo som sa dočítala v podivnej správe... Avšak najradšej by som ho zavalila putami a mučila, kým by mi všetko nevyklopil. Bolo ťažké správať sa takto umiernene.  

------------------------------------------------

Čo sa Rebecca dočítala v e-mailovej schránke Benjamina Deleana?

Aké pocity máte z jeho postavy v príbehu?

A čo Theon a jeho chladné správanie?

Budem sa tešiť na Vaše komentáre, votes a prečítania. Love youuu!

xoxo mysteriousgirl213