Ahojte sensualisti. V poslednej dobe som bola zavalená pracovnými povinnosťami, no môj rozvrh sa opäť uvoľnil. Dúfam, že budem opäť tvoriť a písať v plnom nasadení. Teda, plánujem to zintenzívniť (aspoň pokiaľ nepríde semester, hahhh). Veľmi ma teší každé jedno prečítanie, star, vote či pridanie do knižnice. Ďakujem! ♥ Ste naj <3

P. S. na titulke kapitoly je generálny riaditeľ Healthy Society - Benjamin Delean

Rebeccin pohľad:

Po dnešnom poobedí s Theonom som sa cítila zvláštne uvoľnená. Ako keby mi bolo všetko na svete dopriate, akoby som našla rovnováhou, ktorú môžem šíriť do sveta. S entuziazmom som si vykračovala po presvetlenom byte a zalievala pri tom kvety. Slnko zapadalo snáď ešte krajšie ako v akýkoľvek iný deň predtým. Alebo som bola len prehnane optimistická? Spravila som si kávu a rozhodla sa zakončiť tento deň na balkóne. Zapadajúce lúče pôsobili relaxačne. Pozorovalo som o čosi menej náhliacich sa ľudí. Ako keby aj oni pochopili, že je čas na uvoľnenie. Rozhodla som sa, že broskyňový lak bude to pravé pre moje nechty. Po okrášľujúcej procedúre som len tak nečinne sedela a hľadela na fotografie s ekonómom Prestonom Dawsonom. Boli naozaj vydarené. Nemohla som od nich odtrhnúť oči. Kompozícia fotky bola naozaj dokonalá. Béžové ladenie mojich šiat, gauča, vankúšov a Dawsonových kaki nohavíc dodávalo fotografiám nadčasový dojem. Ako keby sme boli hlavné hviezdy pre nejakú kampaň, napríklad Béžová sa opäť vracia do módy. Fotky vo mne vyvolávali naozaj príjemné pocity, a tak som bola skutočne zvedavá, čo na to povie Mendoza.

Pustila som si svojich milovaných Wallows a ako naschvál mi začala hrať skladba These days, ktorú sme s Theonom počúvali cestou. Opäť ten vietor vo vlasoch, jeho ruka na mojom zápästí a nakoniec to najintenzívnejšie – spojenie našich pier. Doteraz som cítila jeho lícne kosti pod bruškami svojich prstov. Theon Blackloire bol celý ... neopísateľný. Ak by som mala k dispozícii všetky slová sveta, nikdy by som nedokázala správne popísať energiu a iskru, ktorú som v ten moment cítila. Prichytila som sa pri tom, ako intenzívne držím šálku. Dosť, Becca. Mala by si sa sústrediť, snažila som sa ubrzdiť svoje presladené myšlienky. S Fredericom to predsa tiež začínalo ružovo a neskončilo to ktovieako dobre. Napriek tomu, že moje opevnené hradby stáli, boli značne uvoľnené. V tejto pozícii som cítila síce príjemne, no príliš dlho som sa spoliehala len na seba a svoje schopnosti, a tak bol tento pocit zároveň zvláštne nebezpečný. Akoby ma varoval, že by som sa nemala spoliehať len na to dobré. Potrebovala som odbornú pomoc, a tým som myslela stretnutie s Ivon. Tá ma okamžite dá „do laty". Možno som potrebovala aj svoje mladšie ja – Caspiana. Názor muža je stále relevantný, hoci naposledy jeho tvrdenia neboli veľmi nápomocné. Ale ak by sa spojili dva mužské názory, bolo by to o niečom úplne inom... V tom sa mi v hlave zrodila dokonalé myšlienka. Spoločné vianočné nákupy. Len ja, Ivon, Caspian a Jason. Znelo to viac než bizarne, no spojitosť všetkých blízkych ľudí by mi urobila veľkú radosť. Okrem toho nemám nič pre našich, hoci určite budú otáľať, že som si nemala robiť starosti. Aj tak som to celé klišé milovala. Na úkor práce však vianočné nákupy s „rodinkou" predsa počkajú. Okrem toho bolo ešte len 12. decembra.

Mala by som doladiť tie fotky pre Mendozu a začať pracovať aj na finálnej úprave článku. Nemohla som toľko zaháľať. Preto som sa čo najskôr pustila do prehrávania hlasovej nahrávky a písania textu. Preston bol charizmatický a zbehlý človek, verila som, že to vycítia aj čitatelia z nášho rozhovoru.

Pred polnocou som to mala takmer hotové. Ešte som k článku pridala zopár trefných poznámok, ktoré som si vlastnoručne zapísala a bolo. Ráno to skontrolujem ešte aspoň trikrát a verím, že aj Mendoza bude spokojný. Živo som si vedela predstaviť znechutený pohľad Kenzie, ktorá sa bude dívať na finálny výsledok v novinách. Milovala som takto provokovať... Začínala som sa cítiť povznesene. Pracovný a osobný život napredoval a ja som sa úplne bezmyšlienkovito oddala spánku.

***

Ráno bolo chautické. Takmer som nestihla svoj autobus. Ponáhľala som sa tak, že som si zvládla urobiť iba jednoduchý cop s retro gumičkou, ktorá mi ladila s oranžovou blúzkou. Bolo to svieže asi ako môj ranný beh na autobus.

„Nestíhate?" zastavil ma jemne pobavene Mendoza ešte predtým, než som mu stihla odovzdať vypracovaný článok.

„Tak trocha," uhladila som si neposlušné pramene vlasov, ktoré mi po behu iste trčali na všetky strany.

„Čo včerajší rozhovor s Dawsonom?" Usmial sa alebo sa stále iba pobavene škeril? Nevedela som to rozlíšiť. 

„Vlastne, presne preto som Vás hľadala. Všetko je spracované, sú tam dokonca aj fotografie z kaviarne," zdvorilo som dodala, dúfajúc, že sa mu budú páčiť aspoň z polovice tak ako mne.

„Pozriem sa na to Swan," ubezpečil ma. 

„A nezabúdajte, že si máte zariadiť rozhovor s Deleanom," dodal asi len preto, aby si upevnil svoju autoritu nado mnou. Sklerózou som zatiaľ netrpela, no namiesto znechutenia som len prikývla a ponáhľala sa do kancelárie.

„Becca, ty si stále v zhone," kričal na mňa usmiaty Jason.

„Ty si zasa až prílišne pokojný," dodala som na revanš, avšak s úsmevom. Spomenula som si totiž na včerajšie plánovanie vianočných nákupov.

„Mala si sa zamestnať v grafike," smial sa.

„Mala," imaginárne som si utrela slzu z oka.

„Oranžová ti sedí," usmial sa.

„Ďakujem Jason, aj tebe tá bledomodrá," usmial sa a viac to neriešil. Vždy som mala tajnú predtuchu ohľadom jeho orientácie, no nikdy som sa neopovážila rozoberať to. Možno budúci týždeň, pri mojom nekonvenčnom nákupnom stretnutí.

„Jason, čo by si povedal na vianočné nákupy, budúci piatok," navrhla som.

„Mám čas," odvetil typicky nestranne.

„Tak teda o 18:00 pred Avenue Angeles?" navrhla som.

„Môže byť," usmial sa a ja som sa už nestihla rozlúčiť, pretože ho zháňal nejaký nedočkavý kolega.

„Tak v piatok," odvetil v rýchlosti.

„Piatok," zašepkala som s úsmevom a už ho nebolo.

Konečne som sedela za pracovným stolom a vydýchla si z ranného zhonu. Nechávala som sa unášať skvelým priateľským večerom, ktorý ma čakal, nie však nadlho. Investigatíva ohľadom súkromnej zdravotnej poisťovne Healthy Society ma nútila pohýnať sa vpred. Ranné preso som prehltla na jeden glg a už som lustrovala sociálne siete Benjamina Deleana. Našla som tam samé prominentné fotky, na ktorých vyzeral pomerne šarmantne, no rozhodne som nečakala, že generálny riaditeľ zdravotnej poisťovne bude vyzerať skôr ako nejaký zvodný trestanec. Bola som zaskočená, no v tmavošedom obleku pôsobil ako inteligentný a cieľavedomý muž, čo mu iste zabezpečovalo jeho vysoké postavenie. Nedalo sa však nepovšimnúť si skryté tetovania, ktoré sa drali na povrch spod elegantného zovňajšku. Pôsobil príjemne, no ja som napriek tomu tušila, že sa vo svojej súkromnej poisťovni dopúšťa nemalých zverstiev. Možno si predsa len posedí v base. S tými tetovaniami by tam dokonale zapadol. Vnútorne som sa pobavila nad vlastným trápnym vtipom.

Po včerajšom Theonovom bozku a všetkom, čo sa stalo, som sa cítila neoblomne. Nekompromisne. Poklady pre tento rozhovor som si hľadala desiatky hodín, a tak som tušila, že tento rozhovor môže byť pre mňa naozaj zlomový. Možno konečne vyriešim niečo, čo sa nepodarilo mojim predchodcom. Fantázia mi pracovala na dvesto percent, no keď som konečne držala slúchadlo telefónu, pocítila som jemnú úzkosť. Z toho chlapa vyžarovala prísnosť a autorita. Nesmela som ani na chvíľočku zaváhať. V rýchlosti som sa napila vody a prehrávala si predpripravené otázky v hlave.

Generálny riaditeľ Healthy Society Benjamin Delean sa zdal byť tvrdým orieškom. Dovolať sa mu predstavovalo ozajstný boj, presne ako som predpokladala. Pracovný telefón, ktorým som sa mu snažila dovolať, ako keby úplne ignoroval, a tak som sa po „decentnom" piatom pokuse, rozhodla skúsiť šťastie zo svojho osobného mobilu. A vyplatilo sa.

„Dobrý deň, pri telefóne Rebecca Swan z redakcie New Era. Dovolala som sa správne k Benjaminovi Deleanovi?" pri predstave, že by ma zamietol ako lentilky pod koberec som sa celá klepala, napriek tomu som sa snažila pôsobiť kultivovaným a profesionálnym dojmom. Hoci som pociťovala nesmierny stres, môj hlas podával nadľudský výkon.

„Dobrý deň. Áno, dovolali ste sa správne...," Benjamin akoby striehol na nebezpečenstvo, ktoré by mohlo prameniť z nášho rozhovoru. Už na prvý dojem sa zdal byť veľmi stručný a úzkoprsí.

„Našli by ste si niekedy čas, aby sme spoločne s vami, ako generálnym riaditeľom HEALTHY SOCIETY, prebrali určité otázky ohľadom vašej súkromnej zdravotnej poisťovne? Ide len o pár minút vášho času," snažila som sa pôsobiť uvoľnene.

„Aké určité otázky? Môj čas je viac než obmedzený," odvetil neprístupným hlasom, „skúste sa vyjadrovať konkrétnejšie pani novinárka." Nedokázal si ani len zapamätať moje meno, aspoň že mu ostal ten malilinký kúsok taktu a zdvorilosti.

„Ide len o základné princípy fungovania vašej poisťovne. Máte veľkú klientelu a doteraz sa to žiadnej zo súkromných poisťovní nepodarilo. Chceli by sme našim čitateľom sprostredkovať príbeh vašej úspešnej firmy," povedala som s najväčším entuziazmom, aký som v sebe našla.

„Základné princípy úspešnej firmy, určite pozná každý jedinec, ide skôr o to uviesť ich do praxe, myslím si, že na toto nie je potrebný žiaden rozhovor," povedal hmlisto Delean, ako keby si bol vedomí pilierov úžery a nespravodlivosti, na ktorých stála firma Healthy Society.

„Ste úspešný človek, určite to zvýši vašu klientelu, máme veľa čitateľov a pre vás možno aj potenciálnych zákazníkov," nenechala som sa odbiť, tento boj som neplánovala prehrať ani náhodou.

„Dobre, ale jedine v nasledujúci pondelok od 12:00 do 12:20, ako som vám už prízvukoval, som zaneprázdnený, no kvôli Vám som ochotný zrieknuť sa plnohodnotného obeda."

Rýchlo som listovala v kalendári ako zmyslov zbavená, bol utorok, čiže je to presne o 6 dní. 20 minút bolo síce málo, ale ani nie najmenej. Neostávalo mi teda nič iné ako súhlasiť a zmieriť sa s Deleanovými omrvinkami.

„Veľmi pekne vám ďakujem, pán Delean...tak teda v pondelok," môj široký úsmev musel cítil určite až na druhej strane telefónu.

„Dovidenia," odvetil bez emócií.

„Dopočutia a prajem príjemný zvyšok dňa," takmer som zvýskla. Mám to. Áno, dokázala som to. Možno vďaka mne L. A. odhalí aspoň kúsok pravdy. Po tomto šťastnom kariérnom okamžiku bude moja pozornosť opäť sústredená na prácu. Teda, želala by som si, aby som sa sústredila len a len na prácu. No vedela som, že neústupný Theon Blackloire bude pravdepodobne okupovať priestory mojej mysle. A možno mi to vôbec neprekážalo, celá šťastná som sa rozbehla za poobednou kávou, ktorú som si plánovala vychutnať v spoločnosti mojej drahej mamy. Mala som pocit, že som ju nevidela už roky...

---------------------------------------------------- 

Trošičku dlhšia kapitola ako ospravedlnenie za moju neaktivitu.

Love youuu <3 

mysteriousgirl213