Ahojte moji najdrahší sensualisti! ♥ Hlásim sa opäť s trošku dlhšou kapitolou. Minule som si prechádzala TSJ príbeh a zistila som, že síce viem a mám premyslený tento príbeh, no kým nevypublikujem všetky časti v PC nemôžem pokračovať. Poznáte to, keď niečo robíte už príliš dlho a máte pocit, že máte jasno, no potom zrazu BUM NIČ. Takže vyplýva z toho možno dobrá a možno zlá správa. Budem sa snažiť vypublikovať čo najrýchlejšie kapitoly z PC, aby som mohla pre Vás písať tie ďalšie. Ako sa vraví DREAM BIG. Ďakujem za všetko. Ďakujem za zopár Vás verných, ktorých tu mám a samozrejme vítam aj nových čitateľov. Veľa to pre mňa znamená. ♥

w/ looooove mysteriousgirl213

---------------------------------------------------

THEON:

Candy mala Codyho evidentne v zuboch. Narýchlo mi vyrozprávala, do akých problémov ju dostal. Musela zmeniť bývanie. Totálne sa odlúčiť od rodiny. Utekať do San Francisca. Nevedel som, čo na to všetko povedať. Nemala sa dávať dokopy s niekým ako je Cody. Dobre poznala jeho „bohémsky" životný štýl, ktorý sa dal poľahky vyčítať už prvého stretnutia. No aj tak si nedala povedať, a tak spolu prehýrili nejednu noc. Nemal som však na mysli hýrenie sexuálneho rázu, skôr pekelné drogové hýrenie, ktorým som si prešiel aj ja sám. Vedel som, aké to je začínať odznova z popola. Keď sa na Vás takmer všetci vykašlú a nikto, okrem dvoch optimistických zdravotných sestier, si o vás nemyslí, že sa z toho dostanete.

Jeho kartu mala len preto, že sa jej chcel zbaviť. Mala vďaka nej opletačky s políciou. Mysleli si, že to ona dohadzovala drogy, že bola takzvaný distribútor. Najradšej by tú kartu zahodila, kam sa dalo, no podľa jej slov má teraz ledva na suchý rožok.

„Dám ti nejaké peniaze," navrhol som, „pomohla si mi."

„Chvála Bohu mám staré konto v banke, môžem ti nadiktovať svoj IBAN, ak chvíľku počkáš."

„Radšej to vyriešim osobne, nebudem riskovať, že ma podľa prevodu registruje polícia," ticho som dodal. „Tu máš," vložil som jej do ruky 500 dolárov, ktoré som mal pri sebe.

„Ešte sa zastavím."

„Ďakujem."

V jej hlase som cítil radosť, akú majú len skromní a životom skúšaní ľudia.

„Nie je za čo," odvetil som a v kútiku duše som zaregistroval príjemný pocit.

***

REBECCA

***

Ráno som sa prebudila do pomerne teplého dňa. Lúče slnečného svetla na mňa dopadali spomedzi záclon a zobudili ma napriek tomu, že som si večer zabudla nastaviť budík. Chvála Bohu, pomyslela som si. Inak by som určite nevstala. Bolo šesť hodím ráno a o ôsmej som už mala tróniť vo svojej kancelárii. Na prípravu som teda mala už aj menej času. Poodkladala som všetky dopité aj nedopité poháre a spravila provizórny poriadok. Ustlala za sebou deku a rýchlo sa presunula do kúpeľne.

Už druhú noc po sebe som zaspala nalíčená. Mala by si prestať piť, Becca! Inak budeš vráskavá už v tridsiatke! vnútorne som si sľubovala nepatrný detox od aperitívov. Po rýchlej a osviežujúcej sprche som sa pustila do dôkladnej pleťovej rutiny. Čistiaci gél, tonizačná voda a pleťový krém zo mňa čo nevidieť spravili iného človeka. Zrazu som bola opäť sviežou Rebeccou. Narýchlo som si urobila linku, ktorú som doplnila rúžom telovej farby. Hneď je to lepšie! Na záver som na seba navliekla jednoduchú snehovo-bielu blúzku a svetlomodré džínsy. Nechcelo sa mi ktovieako experimentovať. Navyše toto predstavovalo jedinú možnosť, pretože celý obsah práčky sa váľal v obývačke.

Konečne som sedela v MHD. Ktorá smerovala na stanicu Downhill coast, čo predstavovalo len päť minút chôdze do redakcie New Era. Natlačená medzi miliónom ľudí náhliacich sa do práce som si spomenula na Theonovi fotografiu na Twiterri. Bol na nej viac než nádherný. Vyžarovala z neho autorita, sexepíl a dravosť. Táto kombinácia vo mne vyvolávala chvenie, ktoré som sa snažila len márne zavrhnúť. Tie jeho uhrančivé oči pod líniou rovného obočia...

Rýchlo som sa však vrátila do reality. Downhill coast station, hlásal otrepaný ženský hlas takmer po tretíkrát. Rýchlo som vzchopila tašku a utekala k východu.

Svižnými krokmi som mierila do svojej kancelárie. Na chodbe na mňa zazerali okoloidúci „kávopiči", ktorých mená som nepoznala. Poznala som len ich tváre, a tie sa mi nikdy nezdali sympatické. Takže som s nimi prehovorila maximálne tri vety. Áno, mali sme asi pred troma rokmi nejakú uvítaciu ceremóniu. Podávalo sa tam výborné jedlo, všelijaké drahé šampanské, dokonca každý dostal kľúčenku s logom firmy. Napriek tejto zoznamovacej ceremónii som si k sebe púšťala iba úzky kruh kolegov. Nedoprajnú Kenzie, prijateľnú Erin a Jason bol viac než fajn. Nikdy som nechápala, prečo som si rozumela viac s mužmi. Možno to bolo preto, že som vyrastala s dvoma bratmi a pochytila som určitú dávku testosterónu. Neviem. No klebety, ohováračky a polopravdy sa mi odjakživa hnusili. Preto som si vybrala politické a ekonomické zameranie, neznášala som falošné senzácie. Znamenia, ako sa vraví, boli len drobným prehreškom voči mojej zväčša racionálnej existencii.

Neďaleko môjho stola sa obšmietali Erin a Kenzie.

„Ahojte," rýchlo som pozdravila dúfajúc, že nemajú so mnou nejaké plány.

„Ahoj, hľadal ťa Mendoza," odvetila Kenzie a ja som si nemohla nevšimnúť jej nepatrnú škodoradosť. Určite sa v duchu vytešovala z nejakého fiktívneho problému, ktorý si vytvorila sama v hlave.

„Zrejme sa chcel len informovať o tom, ako som na tom s podkladmi," odvetila som najľahostajnejšie ako som len vedela. V skutočnosti som absolútne netušila, čo chce.

„Ak by si mala čas, môžeš s nami ísť na obed," usmiala sa priateľsky Erin.

„Kiež by som mohla, no dnes mám naponáhlo. Musím to odovzdať na kontrolu pred uverejnením v rannej tlači. Dnes si budem musieť vystačiť s bagetou v automate," ospravedlňujúco som sa usmiala.

„Jasne, tak veľa šťastie," odvetila Erin a Kenzie spoza jej chrbta strúhala neidentifikovateľné grimasy. Tvárila sa ako nejaký pokrový hráč s „esom" v rukáve. Ktovie, čo si zasa namýšľala. Radšej som rýchlo zatvorila dvere a ponorila sa do príjemného ticha. Dnes zrejme nebol môj sociálny deň.

Dodatočné informácie k článku som nachádzala len veľmi pomaly a ťažko. Prechádzala som si nekonečné strany infozákona, transparentných zmlúv a faktúr, ktoré som našla voľnodostupné na internete. Zistila som, že okrem predraženej diaľnice máme nepatrné daňové úniky, ktoré síce nie sú markantné, no skúsený špecialista zistí, že tu niečo nesedí. Inokedy by ma posadol šialený vzdor voči vládnym machináciám, no dnes som nebola vo svojej koži. Stále ma zožieral nekomfortný pocit nerozhodnosti, čo robiť s Theonom. Zahodiť to za hlavu? Alebo sa ho pokúsiť nejako konfrontovať? Už som si s tým pripadala strašne otravná. Moja nerozhodnosť v tejto veci ma privádzala do šialenstva. A nie len to. Samotný Theon ma privádzal do šialenstva, a tak som sa v posledné dni nemohla sústrediť na nič iné, iba na tohto prekliateho zvodcu...

Musela som sa doslova premôcť, aby som vytvorila niečo zmysluplné na jednu stranu. Spísala som všetky dôvody, ktoré som zachytila ako podozrivé. Porovnala som fakty a stručne zaobalila vety do niečoho čitateľného. Nebolo to nič svetoborné, aspoň čo sa týkalo formulácie textu. No na fakty som bola viac než hrdá a očakávala som, že ich ocení aj samotný Mendoza. Stiahla som teda upravený text na USB kľúč a šla smerom k šéfovi.

Celú miestnosť naplnila vôňa kávy. Na tmavohnedom pracovnom stole si Mendoza vychutnával svoju poobednú siestu. Laptop mal však stále otvorený a spomedzi hranatých okuliarov niečo skúmal.

„Neruším," nesmelo som zaklopala a následne vkročila.

„Idete vhod Swan," odvetil a zdalo sa, že ho naozaj neruším.

„Doniesla som vám ten článok o hospodárskej situácii," decentne som položila USB na stôl.

„Sekunda," riekol a chvatne dopil kávu. Potom vzal USB a starostlivo si otvoril môj dokument. Nasledovali asi tri minúty mučivého ticha. Nevedela som, súdiac podľa jeho tváre, čo si myslí, a tak som len slušne čakala na verdikt.

„Myslím, že ste momentálnu situáciu nášho hospodárstva vykreslili príliš negatívne. Potrebujeme, aby čitatelia denníku New Era verili, že súčasná situácia je v pomerne dobrom stave. Pochopte, že sme to práve my, kto vytvára mediálny framing v oblasti spoločenských tém. My sme tí, ktorí určujú, ako sa budú naši čitatelia pozerať na danú problematiku. Áno sú to nesporné fakty, ktoré si môže každý vyhľadať. Majte však rozum, nemôžete napísať, že naše hospodárstvo je v katastrofálnom stave. A už vôbec nemôžete použiť titulok – Miliardová diaľnica v skutočnosti za päť miliónov," jedoval sa a jeho črty tváre sprísneli.

Po krátkej odmlke a prisahala by som, že aj nenápadnom dychovom cvičení dodal: „Chcem od vás len trošička objektivity, Swan."

V momente som mala pocit, že mu svojím opätkom rozmliaždim obidve dioptrie na okuliaroch. Namiesto toho som sa na tom opätku radšej zvrtla a bez pozdravu kráčala k dverám.

„Ešte USB," zapriadol, „a nech to stihnete do tlače o dvadsiatej prvej."

K*kot prašivý!

Neostávala mi teda nič iné, ako sa podriadiť jeho nezmyselným pripomienkam. V duchu som sa modlila, aby som to celé mohla riadiť raz ja. Ľudia by aspoň dostávali pravdivé informácie namiesto toho prežúvaného sena od oligarchov!

Večer som sa musela teda venovať prepracovaniu článku. Pozmenila som takmer všetky vety, zaobalila informácie, no zároveň som sa snažila aspoň o akýsi druh spravodlivosti. Nemala som síce najvoľnejšiu ruku, ale slová majú neobyčajnú moc. Dajú sa v nich skryť mnohé nevypovedané riadky, a presne to som sa snažila docieliť. Článok som dokončila presne o 20:47. Predložila som ho Mendozovi na stôl, a ten bol nečakane spokojný. Aleluja, hlesla som si v duchu a spokojne som zvierala sako a kabelku. Konečne môžem ísť s prázdnou hlavou domov, teda nie tak celkom...

--------------------------------------------

Ak máte niečo na srdiečku, pokojne to dajte do komentára. Ďakujem za všetko!

#keepreading

#staysensual ♥