Pred čiernobielym svetom kláves stojím
88 sa ich na mňa díva
Dačo mi vraví že smiem im veriť
A tak najmocnejšiu z múz začnem vzývať

Načúvam mocnej pani Hudbe
A začínam prsty na klavír pokladať
Ako sa s ňou chvíľku maznám
Ona začína cezomňa rozprávať

Maľujem príbehy, spievam básne
Z čiernej a bielej sa farby stávajú
Izba s klavírom prestáva existovať
Jej múry sa pomaly strácajú

Strácajú, miznú, padajú v prach
I to za nimi nie je už rovnaké
Už niet tam schodiska do temnoty
Lež lúky, čo kvetmi sú posiate

Už nesedím viac za klavírom
Stal som sa ním a radostne hrám
Tvorím tóny, píšem melódiu
Pomaly chcem sa stať hudbou sám

A tak cítim že drevené telo
Začína zo mňa postupne opadať
Struny sa pomaly trhajú
A kladivká začínajú sa rozpadať

Ja zrazu melódiou sa stávam
Piesňou srdca nádhernou
Akordom objatí, harmóniou života
Symfóniou lásky, krásy a snov