Hviezdy strácajú svoju žiaru
Pomaly zhasne každá z nich
Presne ako kúsky môjho srdca
Kam miznú, nevie nik

Mesiac mocný čuduje sa
Kam mu jeho lásky miznú
Už neiskria mu svojím svetlom
Vidí len tmu... hnusnú... Hmlistú

Hľadí mesiac vôkol seba
Či jedinú z nich nenájde ešte
Darmo sa snaží preľstiť tmu
Márne kričí: hviezdičky, kde ste?

Poslednú nádej v jadre hľadá
Temnotu chce presvietiť naposled
No keď ani najjasnejším lúčom
Už vie, že niet cesty späť

A tak mesiac smútkom zronený
Poslednou žiarou dohára
A keď nakoniec zábleskom zahorí
Už len Pani Noci zamáva

Padá mesiac napospas večnosti
Už viac svietiť nebude
Bez neho však nič nemá zmysel
I svet už zamdlel v ničote

Po dlhej dobe nový výtvor, ktorým chcem začať novú etapu tejto zbierky... Bude ešte hlbšia, ešte viac strhujúca... Ba možno znovu ďalší básnik nájde svoje kyvadlo a už ho nepustí...