Tisíce slov v sebe nosí
Pomaly sa životom predierajúc
putuje nevedno kam...

Starý muž z krajiny zázrakov,
kde zázraky prestali existovať
Prechádza sa po pláži počas búrky
a načúva vlnám rozbúreného mora

Už ani spev sirén ho nezvábi
ani vôňa mora mu nie je dosť
Už ani slávik v klietke
nezaspieva mu pre radosť

Jediné čo zostalo mu
sú jeho verše a láska blízkych..
Verše popretkávané snami,
túžbami a pavučinou starých lží,
ktoré postupne zmyl čas

Básnik vytiahne svoj verný zošítok,
sadá si k moru a píše...
Slovo za slovom
Frázu za frázou
Slohu za slohou

Píše a čas mu prestáva dávať zmysel
Sedí naďalej pokojne
Lebo vie, prečo prišiel
A tak stále ďalej dáva slová na papier

Hromy silnejú, bleskov pribúda
Hladina mora búri sa stále viac
No on neuteká, nevstáva

Čaká...

Čaká nevedno prečo, nevedno na čo
Vie to zatiaľ on sám...
Cíti...
Cíti že to prichádza...
Už len chvíľa

Keď tu zrazu sa hladina vzbúri
a hrozivá vlna sa dvíha
Zaplaví pobrežie
a básnik odpláva spolu s vlnou

Jediné, čo po ňom zostalo
je list papiera, brko
a kyvadlo, ktoré nosil so sebou

Na liste papiera
Jediný verš je napísaný:
"Toto je moje requiem"

Odišiel...
Zomrel sám, no milovaný
Milovaný jeho veršami
a lyrickými hrdinami