V ľadovom zrkadle uprostred lúky
vidíš svoju niekdajšiu tvár
Krásnu sťa žiariace slnko
Jasnejšiu ako jeho lúč sám

Krídla čo ďaleko sa beleli
I svätožiaru nebeskú
I zafíry v oboch očiach
Stvorené rozdávať krásu svetskú

No zrazu obzrieš sa vôkol seba
Všetky kvety sčerneli
Už ani tráva nie je zelená
Jej steblá sa do tmava odeli

Pohľadom na svoje ruky zablúdiš
Ach, koľko skazy už zasiali
I zo zamatovo modrého plášťa
Len sivé háby zostali

Z krídel čo boli žiarivo biele
Páperie odfúkol vietor
A tam kde žiarila svätožiara
Je dnes koruna z tŕňov

Hrozivo rozprestrieš krídla svoje
prudko sa vznesieš k oblohe
Ladne zhasínaš mesiac i hviezdy
a tmu zabíjaš v černote

A svet pod tebou kedysi modrý
Žiarivým ohňom sa zapálil
Už niet života, niet vesmíru
Anjel pekla nás porazil...