Hermiona sa zobudila s obrovským úsmevom na tvári. Včerajšok bol ako úžasný sen. Najprv nemohla uveriť tomu, že Fred ju miluje a nechcel ju len kvôli dieťaťu.

Hovoriac o dieťati, to momentálne robilo saltá. Prinajmenšom, cítilo sa rovnako šťastné ako ona. Tak sa teraz cítila. Neuveriteľne šťastná. Ranné nevoľnosti skončili, ale ešte stále ju bábätko nekoplo. Teraz mala pocit akoby mala v bruchu malú rybičku.

Zvyčajne sa dieťa utíšilo, keď niečo zjedla. Prevrátila sa na chrbát, preč od Freda a pokúsila sa dosiahnuť na jeho košeľu, ktorú mal na zemi. Len nedočiahla, pretože Fred ju chytil za pás a ťahal späť k sebe. "Nie..." kňučal hlasom poznačeným spánkom.

Zasmiala sa. "Fred..."

"Nie..." zopakoval a pritiahol sa k nej ešte bližšie.

"Mám hlad a dieťa sa správa ako pomätené."

Okamžite vyskočil z postele. "Ste v poriadku?" Ste...to množné číslo sa mu veľmi páčilo...

Usmiala sa, keď videla jeho obavy. "Sme. Ale dieťa chce jesť. A dôveruj mi, kým on nedostane niečo jesť, neprestane vyvádzať."

"Ona," opravil ju Fred obliekajúc si košeľu. "Hneď som späť. Nehýbte sa."

Zasmiala sa.

O niekoľko minút sa vracal spolu s veľkým podnosom a obrovským úsmevom. "Raňajky."

Položil podnos na posteľ a ona uvidela čokoládové palacinky - jej obľúbené, sirup, jahody, chlieb, opekaná slaninka a obrovský pohár mlieka.

"Napi sa," podal jej pohár a ona si odpila.

"Vyzerá to chutne. To si urobil sám?"

Prikývol a usmieval sa.

Sledoval ju ako jedla a potlačoval nutkanie uštipnúť sa a ubezpečiť, či to nie je len sen. Nebol. Bola skutočne tu, s ním a naozaj budú mať bábätko. To bolo ako vo sne...

Dojedla a vrátila mu podnos.

"Ako sa cítiš?"

"Ja a to sme úplne v poriadku...a šťastní..."

"To?" zopakoval Fred so zdvihnutým obočím.

"To. Kým neviem, čo to je, budem to volať to..."

"Je to dievča," vyhlásil.

"Prečo si v tom tak húževnatý?"

Tajomne sa zasmial. "Možno ti niekedy poviem."

Chcela protestovať, ale prerušilo ju zaklopanie na dvere. Fred šiel otvoriť a Hermiona začula v obývacej izbe hlasy. Oblieklas sa a prešla do izby, kde videla ako Fred hovorí s Georgeom a pani Weasleyovou.

Hermiona sledovala manželovu matku. Zrazu sa k nej pani Weasleyová rozbehla a stisla ju v náručí. George sa pri pohľade na mamu zasmial a odtiahol ju od Hermiony. "To je privítanie," vysvetlil jej.

"Ďakujem, George."

"Hermiona, tak rada ťa vidím."

Hermiona sa usmiala a Fred si odkašľal. "Mami, musíme ti niečo povedať."

Matka sa na neho zahľadela a on sa zhlboka nadýchol. "S Hermionou čakáme bábätko."

Pani Weasleyovej padla kabelka na zem. Pozrela na Hermionu a automaticky na jej bruško. "Ste si istí?"

Hermiona prikývla. Predtým, než sa stihla nadýchnuť, pani Weasleyová k nej priskočila a pevne ju objala. Fred, aby ju od nej dostal, prisľúbil matke, že prídu na večeru a všetko objasnia.

"Prinajmenšom, stále som nažive. Dnes večer bude zábava, nie?" zažartovala Hermiona.

Fred v smiechu potriasol hlavou.

"Skvelé."

"Dobre?" Spýtal sa George brata.

"Už to mám. Hermione sa to bude páčiť."

"Si si istý, že sa na teba nenaštve, ako vtedy, keď to s ňou neodkonzultuješ?" Uvažoval George nahlas.

"Dúfam, že nie. Ale človek nikdy nevie, jej hormóny sú v poslednom čase dosť rozhádzané," odvetil Fred.

George sa zasmial. "Čo robí teraz?"

"Nič, snaží sa pliesť."

"Takže sa ťa ešte nepokúsila hodiť do kozubu?" Zasmial sa George.

"Ešte nie."

Zamieril na poschodie, kde našiel Hermionu sedieť v kresle a zazerať na pletacie ihlice. Za posledné tri mesiace ju pani Weasleyová učila pliesť. Zaumienila si totiž, že dieťa potrebuje ručne upletenú prikrývku do postieľky, ale odmietla to prenechať pani Weasleyovej.

"Čo sa stalo, zlatíčko?" Spýtal sa pokľaknúc si pri nej.

"Nedarí sa mi," nadurdila sa.

Zastrčil jej pramienok vlasov za ucho. "Čo sa deje?"

"Moje brucho je obrovské!"

Zasmial sa a pobozkal ju na čelo.

"Tým lepšie."

"Ako?"

"To znamená, že dieťa je zdravé."

Zamračila sa a zahľadela sa na stohu kníh o tehotenstve vedľa pohovky. "To bol hlúpy nápad, dovoliť ti čítať moje knihy."

"Mala by si nechať naše mamy, nech to spravia. Budú rady." Presviedčal ju.

"Ale ja som to chcela spraviť." Začala plačlivým hlasom.

"Viem." Pohladil ju po tvári.

Vyhodila ihlice vedľa seba na zem. "Nudím sa."

"Ty si tá, ktorá nechala svoju prácu," Pripomenul jej so smiechom Fred.

"Viem, myslela som, že to bude dobrý nápad. Troška mi to chýba. Nudím sa, keď ty pracuješ a ja som tu sama."

"Môžeš prísť dolu a pomôcť nám," navrhol.

Potiahla nosom v odpore. "Ani nápad. Nezvládam niektoré vône vašich elixírov. Ovracala by som celý obchod."

"Tak by sme to upratali..."

Hermiona na neho stále civela. Potom ho niečo napadlo.

"Mám nápad."

Hermiona na neho pochybovačne pozrela. "Fred, naozaj nemám náladu."

"Len poď," chytil ju za ruku a vytiahol na nohy, čo bolo teraz omnoho zložitejšie, vzhľadom na jej balónikové bruško.

"Čo je to?"

"Nie, čo sa ti bude páčiť. Zavri oči." Držal ju za ruku a dúfal, že je schopná premiestniť sa s ním, keď má takú zlú náladu. Ak skončí v nejakom meste v Škótsku, pravdepodobne ho zabije.

Fred zatvoril oči a rátal do troch. Vzápätí zacítil známy pocit premiestňovania. Keď ich znova otvoril, usmial sa. Podarilo sa.

"Kde sme?" Spýtal sa Hermiona. Bola dosť nahnevaná, pravdepodobne preto, lebo bola v pyžame a na neznámom mieste.

Fred ju začal ťahať k dverám domu, pred ktorým sa zjavili. Viedol ju cez verandu a obývaciu izbu do veľkej vzdušnej miestnosti s množstvom políc.

"Čo je to?"

"Tvoja knižnica," odvetil jednoducho.

"Čo?" Spýtala sa Hermiona ešte viac zmätená jeho úsmevom.

"Toto je náš dom. Kúpil som ho."

"Kúpil si dom!? Bez toho, aby si mi to povedal?!"

"Nemôžeme žiť naveky nad obchodom. A prešiel som celé Anglicko, kým som našiel nejaký s veľkou knižnicou," odpovedal Fred rýchlo, keď videl výraz jej tváre. Hneď ako uvidel trojposchodový viktoriánsky dom vedel, že sa Hermione bude páčiť. Ale nesmela by byť takto nahnevaná.

Hermiona sa obzerala okolo seba. "Je nádherný." Pripustila. Fred sa zasmial, ale vzápätí zbledol, keď sa Hermiona s vyvalenými očami dotkla bruška. "Čo sa stalo?"

"Bábätko koplo."

"Vážne?"

Hermiona ho chytila za ruku a položila si ju na bruško. Po niekoľkých sekundách Fred pocítil slabý kopanec do stredu jeho dlane.

"No teda!"

"Myslím, že sa tu dieťaťu páči," poznamenala Hermiona.

"Aspoň ona je na mojej strane," odvetil Fred.

Hermiona sa zasmiala a objala ho. "Dobre, že si ho kúpil."

Fred sa zasmial a viedol ju ďalej, aby jej poukazoval zvyšok domu.

"To je perfekné..." skúmala Hermiona postieľku, ktorú Fred práve dokončil. "...ale je fialová."

"Máš rada purpur." Argumentoval.

"Áno, ale čo keď je to chlapec?"

"Je to dievča, chlapci takto nekopú."

Hermiona pokrútila hlavou. Naozaj dúfala, že to bude dievča, ak pre nič iné, tak len preto, aby jeho práca nebola zbytočná. Škriatkovská tapeta bola rozkošná a biely nábytok bol perfektný. Mali dostatok hračiek a oblečenia pre pätorčatá vďaka rodine a priateľom. Dostali aj malý model čarodejníkov hrajúcich metlobal od Olivera a Katie. Fred si to okamžite zamiloval a často ich sledoval niekoľko hodín.

Dom sa nachádzal na predmestí Rockvillu, kde Fred s Georgeom otvorili pobočku ich obchodu. Dohodli sa, že Fred tu bude na to dohliadať a George ostane v Šikmej uličke.

Hermiona končila ôsmy mesiac a bola neobvykle energická. Hneď ako za pomoci matiek dokončila prikrývku, pustila sa do ozdobovania domu. Ginny jej pomáhala, kým nezačal jej aurorský výcvik.

Zrazu sa Hermiona prudko nadýchla a Fred na ňu so strachom pozrel. "Čo sa deje?"

"Myslím, že už je to tu..." držala sa za brucho a snažila sa nepodľahnúť panike.

"Dobre, uvoľni sa, pravdepodobne sú to tie kontalukcie."

"Kontrakcie." Opravila ho.

Vzal ju za ruku a pohladil ju po líci. "Pôjdeme k sv. Mungovi, dobre?"

Prikývla, očividne prežívajúc ďalšiu bolesť. Chytil jej tašku, ktorú už mali pripravenú a premiestnil sa do nemocnice. Prišli akurát načas.

"Ale to je ešte len 36. týždeň, ešte je skoro..." protestovala Hermiona.

"Povedzte to vášmu dieťatku. Snaží sa dostať von."

Fred čakal na chodbe. Čoskoro do čakárne prišli aj rodičia a priatelia.

"Mala som vedieť, že dieťa, ktoré je napoly tvoje, sa bude ponáhľať." Obvinila ho Hermiona.

"To isté platí aj pre teba..." Nedal sa Fred. Vyplazila na neho jazyk.

"Som s tebou." Uistil ju a chytil ju za ruku.

Usmiala sa. "Viem, milujem ťa."

"Nenávidím ťa!" Jačala Hermiona. "Toto je tvoja vina!"

"Ja viem, zlatko," utešoval ju Fred. V duchu poďakoval bohu, že stojí tak, aby sa nemohla potočiť a dať mu facku. Už mu zlomila tri prsty, ktoré mu museli liečitelia napraviť.

"Neopováž sa ma už nikdy viac dotknúť, Fred Weasley! Nebyť teba, nebola by som teraz tu!"

Zasmial sa, keď začul, ako sa liečitelia potajomky smejú.

"Ešte raz, Hermiona," povzbudil ju liečiteľ.

Zatlačila a izba sa naplnila detským plačom. Hermiona si unavene ľahla.

"Je to dievčatko." Oznámil im liečiteľ a položil k Hermione malý ružový batôžtek.

"Mal si pravdu," povedala Fredovi. Nadvihla prikrývku nad detskou hlavičkou a uvidela chumáčik ryšavých vláskov. "No jasné." Usmiala sa.

"Je nádherná," vydýchol Fred a pobozkal manželku na čelo. "Tak veľmi ťa milujem," zašepkal jej.

"Ja teba tiež. Je mi ľúto tvojich prstov."

"Už som na to zabudol."

Držala bábätko, ktoré na ňu pozeralo veľkými hnedými zvedavými očkami. Fred s bratmi po celej nemocnici rozdával darčeky zo svojho obchodu a zháňal nejaké jedlo pre Hermionu.

Práve chcela malú nakŕmiť a postrehla, že zdedila Weasleyovskú chuť do jedla. Niečo, čo prišlo jej svokre veľmi zábavné.

Zrazu na dvere zaklopal Ron. Nakukol do miestnosti. "Môžem vojsť?"

"Samozrejme, musíš sa stretnúť so svojou neterou."

Ron si obzeral bábätko. "Vyzerá ako ty."

Hermiona sa zasmiala. "To povedal aj Fred. Vedel, že to bude dievča."

"Hermiona, ľutujem."

"Čo?"

"Bol som hrozný. Teraz vidím, že vy dvaja...ste spolu šťastní. Bol som hlupák."

"To je v poriadku." Uistila ho Hermiona.

"Nie, nie je. Pomáhal som Claire dokázať, že vaša svadba je podvod." Priznal.

"Ja viem."

"Vieš? Ako to vieš?"

"Viem, že si to robil. Harry mi dal zopár záchytných bodov. Ale nehnevaj sa na neho, Ron."

"Nehnevám, mal som ho počúvať. Môžeš mi odpustiť?"
"Už sa stalo."

V tej chvíli prišiel Fred a uvidel ich.

Ron sa na neho pozrel. "Mal by si poďakovať svojej šťastnej hviezde, že vyzerá ako jej matka."

"Už som poďakoval." Fred podišiel k postieľke a zdvihol dcéru. Obrátil sa k Ronovi a položil mu ju do náručia.

"Ale, čo keď mi spadne?" bál sa Ron.

"Nespadne," uistila ho Hermiona.

"Mám vás rád, viete to?" Skonštatoval šťastne Ron, keď mu jeho neter zvierala ukazovák.

"Vieme," Prikývol Fred.