Palác pomätencov bolo príšerne špinavé miesto. Z nízkeho strážcu sa vykľul zhovorčivý chlapík, a keď prechádzali chaotickým desivým územím, poskytol im viac informácii, ako Anne vôbec chcela počuť.

Dedinu nakazených opísal ako sériu čoraz menších prstencov so spoločným stredom. Všetky spoločné priestory - jedáleň, ošetrovňa, rekreačné zariadenia - sú umiestnené uprostred a naokolo sa rozprestierajú rady chabo postavených domov. Paláce navrhli ako humánnu alternatívu - útočisko pre nakazených, kým nepodľahnú šialenstvu. Beznádejne prípady potom odvážajú na vzdialené miesta, vyľudnené počas najhorších slnečných erupcií. Tí, čo postavili paláce, chceli dať chorým poslednú šancu na slušný život pred koncom. Paláce vyrástli v blízkosti väčšiny zostávajúcich miest na zemi.

Lenže dobrá myšlienka sa zvrtla k najhoršiemu. Keď naplníte mesto ľuďmi bez nádeje, ktorí vedia, že ich čaká už iba pád do odporného, desivého šialenstva, získate nepredstaviteľné desivé anarchické zóny.

Keď si ich obyvatelia uvedomia, že neexistuje horší trest ako to, čomu už čelia, kriminalita astronomicky narastie. A tak sa paláce stali baštami zhýralosti.

Keď skupinka kráčala od domu k domu - boli to iba rozpadávajúce sa chatrče - Anne si predstavovala, aký strašný musí byť život na takomto mieste. Okná na väčšine budov, popri ktorých prechádzali, boli rozbité a strážca im vysvetlil, akého veľkého omylu sa stavitelia dopustili, keď v palácoch pomätencov povolili sklo. Stalo sa totiž najväčším zdrojom vyzbrojovania. Na uliciach sa povaľovali odpadky, a hoci zatiaľ nevideli ani jedného človeka, Anne mala pocit, akoby ich sledovali z tieňov. V diaľke počula niekoho kričať nadávky, z inej strany sa ozval výkrik, ktorý dievča ešte väčšmi znervóznilo.

,,Prečo to tu jednoducho nezavrú?" opýtala sa. Bola prvá zo skupiny, kto prehovoril. ,,Keď je to také zlé."

,,Zlé?" zopakoval strážca. ,,Dievča, zlé je relatívny pojem. Je to tu skrátka také. Čo chceš robiť s pomätencami? Nemôžeš ich nechať medzi zdravými ľuďmi v opevnených mestách. A nemôžeš ich ani zavrieť k vyradeným pomätencom, kde by sa zažíva požrali. Nijaká vláda na svete zatiaľ nie je natoľko zúfalá, aby zabíjala chorých, len čo sa nakazia erupciou. Toto je jediné riešenie. A pre nás imúnnych je to zároveň dobrý spôsob, ako sa slušne zarobiť, lebo nik iný túto prácu nezoberie."

Jeho vysvetlenie uvrhlo Anne do pochmúrnej nálady. Svet je v poľutovaniahodnom stave. Možno je od nej sebecké, že nepomáha CHAOS-u dokončiť testy. Veď ich neznáša a nechce, aby začali nový systém ako imúnnych nejako zabiť alebo mučiť.

Minho prehovoril - odkedy vstúpili do mesta, znechutene krčil nos. ,,Prečo nepoviete pravdu, že nakazených držíte na tomto Bohom zabudnutom mieste, kým sa ich stav nezhorší do takej miery, že sa ich zbavíte s čistým svedomím?"

,,Zhruba si to vystihol," ľahostajne odvetil strážca. Anne ho nemohla ani nenávidieť - skôr ho ľutovala.

Kráčali ďalej, míňali rady zničených, spustnutých a špinavých domov.

,,Kde sú všetci?" opýtal sa Thomas. ,,Myslel som, že sa tu nebude kam pohnúť. A ako ste to mysleli, že v poslednom čase sa tu niečo deje?"

Tentoraz odpovedal fúzač, dobre im padlo pre zmenu počúvať iný hlas. ,,Niektorí - tí šťastnejší - sa doma opájajú edenom. Ale väčšina sa zhromažďuje v Centrálnej zóne, kde jedia, hrajú sa alebo robia neporiadok. Posielajú nám ich priveľa a rýchlejšie, než ich stíhame odvážať. Keď k tomu pridáte fakt, že imúnni zo dňa na deň bez vysvetlenia kamsi miznú, ľahko vám dôjde, že jedného dňa hrniec vykypí. A povedzme, že dnes ráno bola voda konečne dosť horúca."

,,Imúnni sa strácajú?" opýtal sa Thomas.

,,Hej, za posledné mesiace sme prišli o polovicu robotníkov. Nikto ich nevidel a nikto nevie, kam sa podeli. A moja práca je pre to tisíckrát ťažšia."

Anne počula, ako Thomas zastonal. Na každom videla, že z toho miesta majú zlý pocit. Aj keď túžila vidieť Newta a odviesť ho späť k nej a ostatným.

,,Hlavne sa vyhýbajme davom, a kým nájdete Newta, zaveďte nás niekam, kde je to bezpečné."

,,To sa mi páči viac," ozval sa Minho.

Strážca iba mykol plecami. ,,Pre mňa, za mňa. Hlavne, aby som dostal svoje peniaze."
Stráže odišli hľadať Newta a skupinka čakala na to, kedy sa vrátia. Každý bol netrpezlivý a nevedel sa dočkať. Zvlášť Anne, ktorej sa triasli kolená a nad každým pohybom okolo seba, sa jej dych zrýchlil. Keď prešlo tých dvadsať minút, keď sa vrátili obaja muži. Anne s priateľmi vyskočili na nohy.

,,Čo ste zistili?" dychtivo sa opýtal Thomas.
Nižší strážca vyzeral nepokojne, oči mu behali, akoby stratil predchádzajúcu bezočivosť.

Vyšší muž odvetil: ,,Museli sme sa trochu vypytovať, ale myslím, že sme vášho chlapca našli. Vyzerá presne, ako ste ho opísali, a keď sme naňho zavolali menom, obrátil sa. Ale..." muži si vymenili neisté pohľady.

,,Ale čo?" dotieral Minho.

,,Odkázal vám - a dovolím si povedať, že veľmi sarkasticky -, aby ste vypadli."

Tie slová Anne zaboleli, až ju štípali v očiach slzy. Povedala si, že bude odvážna, ale keď vidí, že Newt ich nechce vidieť, tak nevie, či to dokáže.

,,Zaveďte nás k nemu. Hneď teraz. Chceme sa presvedčiť. Newt by to nikdy nepovedal," povedala zhrozene. Strážca sa na ňu pozrel a zdvihol obočie.

,,Dievča, vírus sa šíri a bude to oveľa horšie. A nebudete mu môcť pomoc. Pomaly sa zblázni a nebude si vás pamätať."

,,Prosím, odveďte nás k nemu, prosím. Dáme vám peniaze, len v prípade, keď ho uvidíme a porozprávame sa," prosila Anne. Obaja muži si vymenili pohľady a jeden mykol plecami.

,,Tak fajn. Ale držte sa za nami. Ďalej to už nie je také bezpečné ako tu."

Celá skupina prikývla a vykročili za strážcami. Anne srdce bilo tak silno, až si myslela, že ho má v hrdle. Musela sa nadýchnuť, ale ani len dýchanie jej nepomohlo. Kráčala ďalej za skupinou a držala sa blízko Brendy, ktorá kráčala po boku Jorgea.