Prešlo pár hodín odvtedy, čo všetci zaspali. Jediná Anne spať nemohla. Stále sa otáčala z jednej strany na druhú. V hlave jej vírili rôzne spomienky a otázky. Vedela, že nepochopia, prečo sa chce vrátiť tam, odkiaľ prišli.

Ale chcela svojim priateľom pomôcť, len netušila ako. Stále boli v Zhorenisku, kde na nich číhalo nebezpečenstvo. Či to bol vírus, alebo denné teplo. Nakoniec zatvorila oči a snažila sa zaspať. Po pár minútach sa nakoniec uvoľnila a zaspala.

~spomienka~

,,Anne, CHAOS nie je dobrý. Musíme odtiaľto vypadnúť," rozprával k nej Newt a obzeral sa okolo seba. Boli vo svojich izbách spolu s ostatnými imúnnymi. Pokrútila hlavou.

,,Nedá sa, Newt. Všetko je tu zabezpečené. Odtiaľto nie je únik," nesúhlasila. Sedela na posteli s prekríženými nohami, zatiaľ čo Newt sedel vedľa nej a mračil sa.

,,Musí byť nejaký únik. Stále je tu nádej."

,,Newt, ty to nechápeš? Prišli sme sem, aby sme zachránili ľudstvo, našich rodičov a celý svet. Tebe nedochádza, že vonku je vírus, ktorý napadol celé ľudstvo?" Zamračila sa.

,,Nie, nechápem. Nevidíš, že každého z nás len skúšajú a postupne aj zabíjajú? Pozri sa okolo seba, akí sme zničení, a to sme boli tak šťastní, keď sme sem prišli," odvetil a kývol jej hlavou, aby sa pozrela okolo seba. Aj tak urobila. Pozrela sa na tých, čo ešte s nimi boli. Thomas, Teresa a Minho. Naozaj uvidela, ako všetci traja boli zničení a ležali na svojich posteliach.

Dívali sa pred seba a mali utrpený výraz. Teraz sa aj pozrela na Newta a videla, aký je unavený. V jeho očiach videla tú bolesť a výčitky svedomia kvôli tomu, že nevedel pomôcť svojim priateľom. Nevedela, ako vyzerá, ale podľa Newtovho výrazu usúdila, že vyzerá hrozne.

,,Tak, čo budeme robiť?" pozrela sa naňho.

~koniec spomienky~