Hermiona sa ráno prebrala vedľa Rona. Chvíľku jej trvalo, kým si uvedomila, čo tu robí a čo sa medzi nimi v noci stalo. V skutočnosti si pamätala každý detail a nejakým zvláštnym spôsobom sa cítila o dosť lepšie. A bola hladná. Bola poriadne hladná.

Pomaly, aby ho nezobudila, sa vyhrabala z postele a zamierila do kuchyne, aby pripravila raňajky a kávu. Ron sa objavil v kuchyni, keď už mala skoro všetko hotové. „Dobré ráno," usmial sa na ňu.

„Si hladný?"

„Ako vlk, ak mám byť úprimný," odvetil jej.

Hermiona prikývla. Kedysi taký býval, stále iba jedol, ale odkedy Maxima zomrela, sotva do seba niečo dostal a to sa na ňom aj odrazilo. Naozaj bol veľmi chudý. Hermiona sa divila, že Molly do neho jedlo nedžgá nasilu.

Ron si sadol za kuchynský stôl a Hermiona mu podala šálku s kávou a potom aj toasty, ktoré urobila. Sadla si k nemu a spoločne sa naraňajkovali.

„Zajtra sú Vianoce," povedal jej Ron. „Nerozmyslela si si to?"

„Prepáč, ale nie, budem rada doma," odvetila mu.

„Asi ťa nijako nepresvedčím, však?" spýtal sa jej.

„Nie," prikývla. „Čo máš dnes v pláne?"

„Neviem, asi nič. Máš večer terapiu?" spýtal sa jej.

„Áno," prikývla. „Prídeš?"

„Skôr nie, ako áno," odvetil jej úprimne.

„Chápem."

„Takže sa uvidíme až po Vianociach?"

„Asi áno," povedala Hermiona a nasypala si do kávy ešte trocha cukru. „Dúfam, že budeš mať v rámci možností pekné Vianoce."

„Možno," prikývol. „Minimálne nebudú pokojné, veď vieš, keď sa stretnú všetky deti."

„Viem," prikývla aj ona a úsmev jej trocha vyprchal z tváre. „Určite to bude fajn," povedala trocha nasilu.

„Hermiona," Ron sa natiahol za jej rukou. „Čo bude s nami?"

„S nami?"

„Áno, tá noc pre mňa niečo znamenala. Neviem, ako pre teba, ale..."

„Aj pre mňa znamenala veľa," skočila mu do rečí. „Nuž neviem, Ron, myslím, že by sme to zvládli. Spolu?"

„Posledné dni sme to zvládli, nie?" spýtal sa jej a odpil si z kávy. Dojedol zvyšok toastu a čakal na jej odpoveď.

„Posledné dni boli pekné," pripustila. „Ale je medzi nami veľa bolesti a..." nedopovedala.

„Tá bolesť tam bude navždy."

„Áno, a my dvaja sme sa zvykli vždy veľmi hádať, nerozprávať sa aj niekoľko dní. Uznávam, že už nie sme deti, nie sme ani úplne mladí, ale naše povahy sotva zmeníme," vravela mu.

„Obaja sme sa zmenili, Hermiona, to nemôžeš poprieť. Zažili sme najhoršiu bolesť zo všetkých," riekol jej, „to človeka zmení, či chce, alebo nechce. Si môj jediný oporný bod v tomto živote. Už iba ty. Možno by sme si to mali nechať prejsť hlavou a dohodnúť sa po Vianociach, čo povieš?"

Zdalo sa jej to rozumné. Ron rozprával ako celkom iný človek. Niežeby predtým nebol rozumný, ale v niektorých veciach sa správal vždy ako dieťa. Teraz bol iný a to čo hovoril, bola pravda. Obaja sa zmenili, bolesť ich veľmi zmenila.

„Som za," súhlasila s ním.

Ron sa na ňu usmial a potom dopil zvyšok svojej kávy. Hermiona doraňajkovala tiež a neustále premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby boli znova pár.

***

Ráno na Vianoce sa Ron zobudil veľmi skoro. Vlastne ho prekvapilo, že spal skoro celú noc. Pohľad mu padol na fotografiu dcérky. „Veselé Vianoce, zlatko," šepol smerom k fotografií a potom vstal a pozrel sa von oknom. Poriadne snežilo, že ani nedovidel na oblohu. Aj tak sa snažil hľadieť priamo do neba, akoby tam hľadal dcérkin úsmev.

Pichlo ho v srdci a pomyslel na to, ako sa bude musieť dnes tváriť menej smutne ako zvyčajne. Nechcel pokaziť Vianoce svojim rodičom, súrodencom a už vôbec nie svojim synovcom a neteriam.

Keď zišiel dole na raňajky, takmer do neho vrazil malý Fred, čo znamenalo, že George s Angelinou už dorazili. Ron sa s nimi zvítal, poprial im pekné Vianoce a potom zjedol pár koláčov od svojej mamky, ktorá na neho prekvapene hľadela.

„Si v poriadku, Ron?" spýtala sa ho.

„Áno, mamka," prikývol.

„Dal by si si kakao?"

„Nie, mamka ďakujem," odvetil jej slušne a malý Fred preletel okolo svojej babky ako neriadená strela a takmer ju zhodil. Angelina od strachu až zavrela oči, ale našťastie sa nič nestalo.

Asi o dve hodiny neskôr dorazil Bill s Fleur a dievčatkami. Victoire vošla ladne do kuchyne, dlhé blonďavé vlasy mala zapletené do vrkoča a sladkým hláskom si vypýtala od babičky vianočné kakao.

„Ahoj, strýko Ron," prisadla si k nemu a upíjala si z kakaa.

„Ahoj, víla," usmial sa na ňu.

„Ako sa máš?"

„Keď vidím teba, tak o dosť lepšie," povedal jej. Netušil, ako to Victoire robila, ale vždy keď vošla do miestnosti, všetci sa cítili okamžite lepšie. Bola vážne očarujúca a veľmi milá a slušná.

Victoire mu venovala jeden zo svojich vzácnych úsmevov. „Dúfam, že príde zajtra aj Teddy."

„Určite áno," odvetil jej Ron. Andromeda s Teddym vždy chodili na Boží hod do Brlohu. Teddy bol ako ďalšie vnúča Ronových rodičov a všetkých mal veľmi rád a oni jeho. Vlastne aj Ron ho vždy bral ako ďalšieho so svojich synovcov.

Victoire sa nadšene vyrovnala a trocha si upravila vlasy, akoby sa Teddy Lupin mal zjaviť okamžite. Potom do kuchyne vošla Fleur a usmiala sa. „Ahoj, Ron," pozdravila ho. Za tie roky sa naučila už celkom dobre po anglicky, ale francúzsky prízvuk jej naďalej ostal. Victoire dopila kakao a odišla za ostatnými deťmi.

„Ahoj, veselé Vianoce," poprial jej.

Fleur k nemu podišla. „Aj tebe," usmiala sa a pobozkala ho na obe líca. „Máš sa trocha lepšie?"

„Sú Vianoce," odvetil jej.

„Veď práve," povedala smutne. „Vianoce sú predsa najhoršie, nie?"

„Všetky dni sú rovnako hrozné, Fleur," odvetil jej Ron. „A na Vianoce sa necítim toľko sám. Sú tu decká a vy ostatní."

„A ako sa má Hermiona? Ginny vravela, že nepríde?"

„Nepríde," povedal jej Ron.

„To je škoda, mám ju rada," povedala Fleur smutne. „Nemala by byť sama."

„Nechcela prísť, vieš," vravel jej Ron.

„Kvôli deťom, ja viem," prikývla smutne Fleur. „Asi by som sa správala rovnako, keby sa mi niečo také stalo. Ale som rada, že vy dvaja ste opäť v kontakte."

„Snažíme sa," povedal jej.

„Dúfam, že to medzi vami dobre dopadne," položila mu ruku priateľsky na rameno. „Vážne v to dúfam."

„Ďakujem, Fleur."

„Bill doniesol nejaký starý šach, vraj ťa chce konečne poraziť," zmenila tému.

„Bill si rád namýšľa, však?" zodvihol Ron obočie. „Nikto v tejto rodine ma už roky neporazil."

Fleur sa zachichotala ako kedysi, keď ju spoznal. Odvtedy sa dosť zmenila. Bola menej namyslená, viac ľudská, priateľská a naozaj veľmi milá. S Billom boli dokonalá dvojica a dievčatká, ktoré spolu mali, boli naozaj úžasné. Aj keď Dominique bola tiež trocha ako neriadená strela a keď sa teraz spojila s malým Fredom, Ron čakal, kedy Brloh vybuchne. A to tu ešte nebol James Sirius Potter.

***

Bill prehral v šachu jedna báseň. Potom prehral ešte rýchlejšie aj Percy a George. Ron sa na nich uškieral, a hoci George poznamenal, že ho nechal vyhrať, on sám dobre vedel, že v šachu je neprekonateľný. Harry sa ani nenamáhal proti nemu hrať. Slušne odmietol a vytratil sa von stavať s deťmi iglu.

Fleur tiež veľmi rýchlo prehrala a Angelina sa celkom držala. Audrey tiež šachy hrať nechcela. Ron naozaj nemal žiadneho konkurenta. Bol zvedavý, či mu bude niekedy konkurovať niekto z jeho synovcov a neterí. Uvedomil si, že sa nikdy nedozvie, či by bola Maxima taká istá skvelá v šachu ako on a znova zosmutnel.

„Deje sa niečo?" prisadla si k nemu Ginny s tanierom plným koláčmi.

„Ale nie," zaklamal a rýchlo zmenil tému. „Pri Jamesovi si toľko nejedla," dodal.

„Teraz som skoro stále hladná," povzdychla si a podala mu jeden medovníček.

Ron si ho vzal a odhrýzol si. Vianočné koláče ich mamy nikdy nič neprekonalo. „Sú bohovské, však?"

„Neskutočné, ale po týchto Vianociach budem ako vorvaň," posťažovala sa.

„Nebudeš," odvetil jej.

„Nepríde, však?" spýtala sa ho s nádejou v hlase.

„Nie," odvetil jej.

„Pôjdeš za ňou?" spýtala sa ho opäť.

„Mal by som, chcel by som, ale bojím sa," riekol jej.

„Ja viem, Ron," povedala Ginny s plnými ústami. „Ale naozaj by si mal. Nemusíš tu byť s nami. Chceš byť s ňou a spomínať na Maximu, viem to."

Ron smutne prikývol.

„Ja to mamke a ostatným vysvetlím," dodala Ginny. „Len prosím, už choď," požiadala ho. „Nech už nie je ani sekundu sama."

Ron prikývol opäť a ihneď poslúchol jej slová.

***

Hermiona sedela na zemi v obývačke a prezerala si fotografie. Plakala. Plakala tak veľmi, že si myslela, že už toľko sĺz ani nemôže mať. Niekto zazvonil a ona sa pozviechala zo zeme a potom sa pobrala otvoriť.

Bol to Ron. Stál v jej dverách a tváril sa smutne. „Ahoj," pozdravil ju.

„Čo tu robíš?"

„Nechcel som, aby si bola sama, nie dnes," povedal jej a vošiel dnu. Zavrel za sebou dvere a potom ju objal. „Mrzí ma to, všetko veľmi. Milujem ťa a nechcem čakať, kým skončia Vianoce, Hermiona. Chcem byť s tebou. Chcem, aby sme znova boli spolu. Ty a ja. Nemali sme sa rozviesť, bola to chyba."

Hermiona zafňukala. „Aj ja ťa milujem. Povedala som ti to, keď si ušiel z mojej terapie. Povedala som, že stále milujem svojho bývalého manžela."

„A ja svoju exmanželku. Milujem ju a chcem, aby sa znova stala mojou manželkou," pozrel sa jej do očí.

„Bojím sa," šepla.

„Tiež sa bojím," prikývol.

„Strašne mi chýba Maxima," rozplakala sa ešte viac. „Tak veľmi, Ron, tak veľmi."

„Aj mne, zlatko," objal ju silno a tiež mu po tvári tiekli slzy. „Maxima, ako maximálna láska, pamätáš sa?"

„Samozrejme, že sa pamätám, keď sme vymýšľali pre ňu meno a ty si povedal toto. Nebolo pochýb o tom, že sa tak bude volať," odtiahla sa od neho, aby sa mu mohla pozrieť do očí. „Mrzí ma to. Je to moja vina, že mala rakovinu."

„To nie je tvoja vina!"

„Ale áno je, lebo to mohla zdediť iba po mojej strane rodiny," riekla smutne. „Prepáč mi to."

„Neblázni," zovrel ju vo svojom náručí a kolísal ju. „Ach, Hermiona, všetko ma to mrzí. Mali sme celý ten čas držať spolu. Bolo by nám trocha lepšie, nemyslíš?"

„Myslím," prikývla a plakala do jeho svetra. „Prepáč."

„Ach, moja," pobozkal ju do vlasov.

„Chcem, aby si sa sem vrátil," povedala mu a zafňukala. „Do nášho bytu, nášho. Chcem, aby si tu zase znova bol."

„Urobím, čo povieš," prikývol.

„Chcel by si si so mnou pozerať fotky našej dcérky?" spýtala sa ho a pozrela sa na neho uslzeným pohľadom.

„Áno, to by som chcel," prikývol.

„Tak poď, vytiahla som ich všetky a aj jej hračky, kresbičky, no všetko, poď," ťahala ho do obývačky. Na zemi bolo kopec vecí a hlavne fotografií, na ktorých nebola iba Maxima, ale boli tam aj oni dvaja, ako jedna veľká rodina.

Sadli si na koberec a prezerali si fotografie. Plakali pritom a spomínali na všetko krásne, čo so svojou dcérkou zažili. Vonku neustále veľmi snežilo a Hermiona o polnoci siahla po svojom prútiku, ktorý mala odložený v komode. Mávla ním a vyčarovala vianočný stromček so svetielkami. Oprela sa o Rona a on ju pobozkal do vlasov. „Veselé Vianoce, miláčik."

„Veselé Vianoce," odvetila mu. „A moja odpoveď je áno."

„Áno?"

„Povedal si, že chceš, aby som sa opäť stala tvojou manželkou. Súhlasím s tým."

„To je dobré, Hermiona," pobozkal ju znova do vlasov. „Som z toho naozaj rád."

Obaja hľadeli na svetielka na vianočnom stromčeku a naďalej spomínali na svoju dcérku.

Pozn. autorky:

Ahojte, tak predposledná kapitola je tu, kde už hádam všetko zapadlo do seba ... ako to s nimi dopadne? Posunú sa predsa len ďalej? Čo myslíte?

A ako sa Vám páčila táto kapitola?