Hermiona zatvorila fotoalbum, keď jej niekto zaklopal na dvere. Obula si papuče, vstala zo sedačky a išla otvoriť. Pred dverami stál Harry, usmieval sa na ňu. Na rozdiel od Ginny, svojej manželky, chodil vždy slušne dverami a neprimiestnil sa do jej bytu, ako sa mu páčilo. Niežeby sa Hermiona na to hnevala na Ginny, ale niekedy ju vedela pekne vydesiť.

„Ahoj," pozdravil ju. „Šiel som okolo, kúpil som čínu. Môžem ďalej?"

„Ahoj, Harry," pousmiala sa aj ona. „Len poď a nemal si si robiť starosti," dodala a vzala od neho tašku s jedlom. Odišla do kuchyne, aby im naložila čínu na taniere a potom sa vrátila do obývačky. Harry sedel v kresle a hľadel na fotografiu, ktorá tam bola na stolíku v rámiku. Jeho syn James a malá Maxima. Jediná fotografia, ktorú mala Hermiona v dome. Obe deti tam mali asi štyri roky a mávali mu. Srdce ho zabolelo, keď videl úsmev svojej netere Maximy, ktorej už nebolo. Spomenul si, aké ťažké bolo vysvetliť Jamesovi, prečo sa už Maxima nikdy nebude s ním hrať a že odišla do nebíčka, kde jej je už lepšie.

Mlčky sa obaja pustili do večere. Hermiona zjedla pár súst a potom sa pozrela na Harryho. „Bol za mnou Ron."

„Vážne?"

„Bol na mojej terapii," spresnila mu to. „Pár minút, potom ušiel."

„Išla si za ním, však?"

„Isteže," prikývla a pohrávala sa s jedlom na vidličke. „Vyzeral veľmi boľavo. Požiadala som ho, aby prišiel aj na budúce. Veď nemusí nič hovoriť, nemusí hovoriť o Maxime, môže len počúvať ostatných, aby vedel, že v tom nie je sám."

„A čo povedal on?" zisťoval od nej Harry.

„Že mi to nemôže sľúbiť," zosmutnela. „Vraj už nasľuboval rôzne veci a nesplnil ich. Bolo to veľmi smutné, Harry." Dodala a pozrela sa na neho s očami plnými sĺz. „Asi už nie som hladná." Položila príbor na tanier.

„Hej," Harry položil svoj príbor a prisadol si k nej, aby ju mohol objať okolo pliec. „Podľa mňa sa vráti. Sám to nezvládne. Potrebuje ťa."

„Myslíš?" zafňukala.

„Určite áno, Hermiona. Nepotrebuje nikoho iného okrem teba. Ty jediná mu môžeš pomôcť, aby nebol taký stratený," riekol jej Harry. „My ostatní sa môžeme snažiť, ako sa len dá, ale nepomôžeme mu toľko ako ty."

„Možno Molly..."

„Molly si pretrpela to isté, len Molly má aj ostatné deti, Ron mal iba Maximu. Molly sa mala na koho upriamiť, aby jej bolesť bola menšia. Ron nemá," rozprával jej.

„Aj mne strašne chýba," zafňukala znova a oprela si hlavu o jeho huňatý weasleyovský sveter. „Tak veľmi," rozplakala sa a Harry tam s ňou sedel dlhé hodiny, kým sa trocha neupokojila.

***

„Ahoj, Ron, budeš večerať?" privítala ho mama, keď sa vrátil domov. Ron sa ešte chvíľku prechádzal po zasneženom meste. Spomínal ako sa Maxima vždy tešila zo snehu. Ako ho veľmi milovala, ako rada stavala snehuliaka, alebo iglu spoločne s ostatnými bratrancami a sesternicami.

„Nie," odvetil jej. „Nemám chuť." A potom si všimol, že jeho mama nie je v kuchyni sama. Bola tam aj malá Dominique. Na rozdiel od svojej sestry Victoire, mala Dominique dlhé ryšavé, weasleyovské vlasy a pár pieh na tvári. Podala sa viac na Billa ako na Fleur. Ale jej divokú povahu sotva vedeli zaradiť.

„Ahoj, strýko Ron," pozdravila ho. Dominique sa narodila iba mesiac po tom, čo prišla na svet Maxima.

„Ahoj, drobec," odvetil jej na pozdrav. „Pomáhaš variť?"

„Nie, motám sa pod nohy," uškrnula sa.

„Myslel som si," prikývol a veľmi málo sa usmial. Jeho matka si ten úsmev všimla a prestala sa tváriť smutne. Bála sa, ako Ron zareaguje na Dominique. Niežeby sa svojim synovcov a neteriam vyhýbal, ale väčšinou tu boli všetci spolu a teraz po dlhej dobe Molly varovala niekoho osobitne. „A kde je Bill?"

„Bill s Fleur vzali Victoire k lekárovi. Mala horúčku," riekla mu Molly. „Tak strážim Dominique."

„Domi, určite sa nudíš pri varení, však?" spýtal sa jej.

„Veľmi," úprimne prikývla. „Pôjdeme robiť niečo zábavné?" spýtala sa ho.

„Chcela-chcela by si si stavať snehuliaka?" opatrne sa k nej priblížil a kľakol si pred ňu.

Dominique nadšene prikývla. „Áno, áno, prosím, strýko Ron!" zatlieskala.

„Tak sa bež poriadne obliecť a pôjdeme spolu von," prikázal sa jej. Dominique ihneď vystrelila do chodby, aby sa obliekla.

Molly sa súcitne pozerala na Rona. „Si v poriadku?"

„Nie," pokrútil hlavou. „Videl som, že sa trocha nudí a..."

„Bude ti s ňou fajn pri stavaní snehuliaka," prikývla a usmiala sa na neho. Na to už dobehla malá Dominique v teplej bunde a so šálom a čiapkou. Akurát si na ruky dávala rukavice. Keď bola pripravená usmiala sa a ťahala Rona za ruku von.

Molly sa usmievala a mala z toho naozaj dobrý pocit.

***

V sobotu mala Hermiona voľno. Nechcelo sa jej byť doma a tak zamierila do domu jednej známej, u ktorej si bola istá, že jej nebude zavadzať.

„Hermiona," usmiala sa na ňu Andromeda Tonksová a objímala ju. „Len poď ďalej. Teddy bude rád, že si prišla na návštevu. Urobím ti čaj, alebo kakao?"

„Kakao, Andromeda, prosím ťa," požiadala ju a zvítala sa s ňou bozkami na obe líca.

Andromeda prikývla, viedla ju do kuchyne, kde sa o chvíľku objavil aj Teddy, jej vnúčik, ktorý mal práve vianočné prázdniny v Rokforte, kam chodil už tretí rok.

„Hermiona," usmial sa na ňu a prišiel ju silno objať.

„Ahoj, zlatko," opätovala mu úsmev. Teddy na ňu žmurkol a prisadol si k stolu. Dnes výrazne neexperimentoval s vlasmi a mal ich hnedé ako jeho babička. Jeho úsmev jej toľko pripomínal ten Remusov a jeho dobrá nálada jej veľmi pripomínala Tonksovú. Oboch ich mala toľko rada, obdivovala ich a bolo jej vždy tak ľúto, že ich Teddy nemohol poznať. „Ako sa ti darí v škole?"

„Ide to," povedal Teddy trocha ľahostajne. „Všetko mi ide, veď vieš, som talentovaný," zasmial sa.

„Je mi to jasné," prikývla, keď Andromeda pred ňu položila kakao. „A koľkokrát si už porušil školský poriadok?" doberala si ho.

„O tom sa nehovorí, Hermiona," žmurkol na ňu tajnostkársky.

„Len som žartovala," odvetila a priložila si šálku k ústam, ale kakao bolo ešte veľmi horúce.

„Čo tvoje terapie, Hermiona?" pýtala sa jej Andromeda a položila šálku kakaa aj pred Teddyho.

„Myslím, že pacienti robia určite pokroky," odvetila jej Hermiona.

„Robíš správnu vec," pochválila ju Andromeda. „Najhoršia vec v živote je vyrovnať sa so stratou dieťaťa. Pozri na mňa. Ubehlo už toľko rokov a ja som sa stále nevyrovnala. Keby som nemala Teddyho..."

„Ale babička," Teddy ju pohladil po ruke. „Mamka by nechcela, aby si bola stále smutná a určite ani dedko Ted."

Hermiona sa súcitne pozrela na Andromedu. Chcela dať za pravdu Teddyho slovám, ale akosi nevedela nič povedať.

„To možno, miláčik," prikývla Andromeda a pohladila vnuka po vláskoch. „Môj svet s tvojou mamkou a dedkom bol lepší, vieš. A ty by si si zaslúžil ich poznať tiež."

„Ale veď ja ich poznám," odvetil im obom Teddy, akoby bol nad vecou. „Stále mi o nich rozprávate, všetci. A Harry s Ginny mi ukázali tie spomienky, všetky. Viem, že moji rodičia a dedko bol úžasní. Chýbajú mi to áno, veľmi. Chcel by som sa s nimi porozprávať aj naozaj, nielen keď sa mi o nich sníva. Môžem ich aspoň vidieť v snoch a to je fajn."

Andromeda i Hermiona ostali trocha odzbrojené tým, čo povedal. Potom sa Andromeda na neho usmiala a pobozkala ho na líce. „Ty si môj poklad."

„Som," prikývol. „Nechám vás, idem napísať list pre Vic. Počul som, že je chorá." A potom vybehol z kuchyne aj so šálkou kakaa v ruke.

„Je to poklad," usmiala sa Hermiona na Andromedu.

„Veru," prikývla Andromeda a v očiach sa jej leskli slzy z toho, čo jej Teddy povedal.

„Včera bol na terapii aj Ron. Ocitol sa tam, akoby tam ani byť nechcel, ale prišiel. Zdržal sa pár minút a potom ušiel. Utekala som za ním. Je stále toľko zlomený, toľko..., nevidela som ho skoro rok."

„Och, to ma mrzí, Hermiona," riekla jej Andromeda. „Takže Ron sa nám nedrží vôbec dobre."

„Nie, bol veľmi chudý a bledý..."

„Býva opäť z rodičmi od rozvodu?"

„Áno, v Brlohu a Molly sa očividne nedarí, aby aspoň niečo zjedol," riekla jej Hermiona. „Chcela by som, aby sa cítil trocha lepšie."

„Chápem jeho bolesť," prikývla Andromeda. „Kiežby som na to mala nejaký liek, ale nemám, Hermiona."

Hermiona súcitne prikývla. „Kiežby na to existoval liek," povzdychla si.

„A čo tvoje manželstvo, Hermiona? Nedá sa to ešte nejako zachrániť? Veď ste sa toľko milovali..." vyzvedala Andromeda.

„Stále sa milujeme, len sme to nezvládli." V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Možno si nemala tak rýchlo pristúpiť na rozvod," odvetila jej Andromeda. „Asi to však nebolo jednoduché. Nechcem ti kázať."

„To je v poriadku, Andromeda," prikývla Hermiona. „Od teba to neberiem ako kázanie. Veľmi si mi posledný rok pomohla, ani nevieš ako..."

„Si u mňa vždy vítaná, veď vieš," Andromeda sa načiahla za jej rukou a stisla jej ju. „A čo ty vieš, možno sa to ešte dá poriadku. Ak sa milujete, ešte nie je všetkým dňom koniec," usmiala sa povzbudivo na Hermionu.

„Bolo by pekné, keby si mala pravdu, Andromeda," vzdychla si Hermiona. 

Pozn. autorky:

Ďalšia kapitola tohto smutného príbehu ... ako sa Vám páčila? :) Čo myslíte, čo smutné sa stalo Hermione?