„Najviac sa mi páčilo, keď sa Elisa hrala s bábikami, vedela sa s nimi hrať niekoľko hodín denne. Stačila si sama a potrebovala iba svoje bábiky. Každá bábika mala svoje meno a ona im česala vlásky, prezliekala šatôčky. Bola taká úžasná," vravela Carina a po tvári jej tiekli slzy.

Sedeli na stoličkách v kruhu ako každý piatok večer. V piatok bývali večery pre týchto ľudí najviac osamelé. Preto Hermiona viedla terapiu práve teraz. Pozrela sa na Carinu a prikývla. „Veľmi dobre, Carina," trocha sa pousmiala. „Pamätáš si aj tú najobľúbenejšiu bábiku Elisy?"

„Áno, volala sa Abril a mala dlhé kučeravé vlásky," pokračovala Carina a zotrela si slzy. „Elisa ju dostala od mojich rodičov, keď mala päť rokov."

„Ďakujeme, Carina," povedala Hermiona a pozrela sa na ostatných smutných ľudí, ktorí prišli o svoje deti. Vždy jej bolo z toho veľmi smutno. Ale keď počúvala ich príbehy, vedela, že to je dôležité a že to, čo robí, jej prináša pokoj. Snažila sa im pomôcť. Chcela, aby sa vyrozprávali. Nechcela po nich, aby zabudli. Zabudnúť sa predsa nedá. Dá sa iba ďalej pokračovať. Nejako...

Dvere na miestnosti sa otvorili a ona neverila vlastným očiam, keď v nich zbadala Rona Weasleyho. Dal si dole čiapku a odmotal si šál. Vonku bola poriadna fujavica, lebo si na jeho čiapke i vetrovke všimla snehové vločky.

Ron prišiel na jej terapiu a ona nevedela, ako zareagovať. Nečakala ho. Nevidela ho už niečo vyše roka. Ruky sa jej začali triasť a musela sa narovnať na stoličke.

Kráčal smerom k ostatným a potom si sadol na prázdnu stoličku. V ruke zvieral čiapku, pozeral sa do zeme a vyzeral, akoby ani sám nevedel, ako sa sem dostal a prečo sem vôbec šiel.

Stále nevedela ako zareagovať. Nezdala sa jej správne priznať, že sa poznajú. Ostatných by to mohlo vydesiť a tak sa rozhodla k nemu správať ako k ďalšiemu so svojich pacientov. „Ahoj, cudzinec," pozdravila ho. „Ako sa voláš?"

„Ron," precedil pomedzi zuby a pozrel sa na ňu krátko.

„Ahoj, Ron," pozdravila ho skupina.

„Vitaj, Ron," pousmiala sa Hermiona. „Povieš nám, prečo si tu?"

Ron sa na ňu pozrel. V jeho očiach sa mihla bolesť. Taká strašná, že mala Hermiona pocit, že do nej jeho pohľad vypáli dieru. Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale potom sa zastavil.

„Zomrelo ti dieťatko, Ron?" položila mu ďalšiu otázku. Zdalo sa jej hlúpe sa ho to pýtať, keď poznala odpoveď, ale skupina ju nepoznala. Nepoznala ani Rona a ak si mali pomáhať všetci navzájom, ak skutočne chcela, aby si pomohli, tak to museli počuť od neho.

„Áno," prikývol.

„Chlapček, alebo dievčatko?" spýtala sa ho Carina, ktorá prevzala slovo, keď Hermiona pár minút nepokladala žiadne ďalšie otázky.

„Dievča," povedal smutne Ron.

„Ako sa volala?"

Hermiona si všimla, že Ron zovrel čiapku vo svojich rukách ešte pevnejšie. Díval sa znova do zeme a trocha sa triasol, ale určite nie od zimy, keď mal na sebe stále svoju vetrovku. Potom sa náhle postavil a vybehol von.

Siahla po svojej vetrovke, rýchlo si ju obliekla, ospravedlňujúco sa pozrela na skupinu a rozbehla sa za ním.

„Ron! Ron! Počkaj, Ron!" žiadala ho a dúfala, že sa neodmiestni skôr, ako ho dobehne. „Ron, prosím..."

Zastavil sa a pozrel sa na ňu. „Ahoj, Hermiona," pozdravil ju.

„Ahoj, som rada, že si prišiel," odvetila mu. Vietor fúkal, veľmi veľa snežilo, ale ona mala pocit, že žiadnu zimu necíti. Cítila iba bolesť. Stratu dôvery medzi nimi dvoma. „Ginny ti spomínala moje terapie?"

„Nie, to mamka," povedal.

„Mal by si prísť aj nabudúce. Nebudem sa ťa nič pýtať, môžeš len počúvať. Nie si v tom sám, Ron," chcela sa ho dotknúť, ale zaváhala.

„Nie, to nie som, ale nie som si istý, či to bolo správne rozhodnutie," odvetil jej smutne. „A ty? Ako sa máš?"

„Všelijako," priznala.

„Áno, mal by som ísť," riekol jej.

„Počkaj ešte," chcela ho zastaviť. „Prídeš aj nabudúce?"

„Neviem, Hermiona," povedal jej úprimne. „Nie je to pre mňa. Nedokážem cudzím ľuďom hovoriť o tom, ako mizerne sa cítim zo straty svojho dieťaťa. Nedokážem to. Ich to aj tak nezaujíma."

„Zaujíma ich to a ak nie ich, tak mňa určite," skočila mu do rečí. „Chcem, aby si prišiel aj nabudúce."

„Vieš, rozhodol som sa vidieť svoju exmanželku. Dlho som ju nevidel," rozprával jej a hľadel jej priamo do očí. „Ako dlho si nevidela ty svojho exmanžela?"

„Dlho," odvetila mu. Tak veľmi dlho.

„Je to ťažké, však? Niečo také strašne vás rozdelí a vy to neustojíte. Chýba ti? Miluješ ho ešte?" pokladal jej otázky.

„Nikdy ho neprestanem milovať," povedala mu z hĺbky svojej duše a srdca. „Stali sa priveľmi smutné veci a my sme ich neustáli."

„Keď som svoju ex videl naposledy, povedal som jej, že bez našej dcéry nemá láska zmysel. Pretože láska bola v nej a už jej niet, tak to nemá vôbec žiaden zmysel. Obaja sme len prázdne schránky bez štipky života. Ona sa síce možno snaží, ale jej pohľad vždy hovorí za všetko..."

„Mrzí ma to," šepla Hermiona.

„Ja viem, že áno," prikývol. „Tak dovidenia, Hermiona."

„Príď nabudúce," požiadala ho naposledy. „Sľúb mi to..., prosím..."

Ron sa na ňu zadíval, sledoval snehové vločky, ktoré sa jej zachytávali na vlasoch. „Neviem, Hermiona, nebudem nič sľubovať. Raz som niekomu nasľuboval veľmi veľa vecí, krásnych vecí a nedokázal som ich splniť. A sľúbil som aj svojej žene, že spolu budeme navždy a ani len to som neustál. Nežiadaj ma, aby som ti niečo sľuboval."

„Prepáč," ospravedlnila sa a cítila, ako sa jej z očí derú slzy.

„Zbohom, Hermiona," dodal a potom sa odmiestnil.

Ostala tam stáť, snehové vločky sa jej ďalej zachytávali na vlasy a ona plakala, iba plakala. Potrebovala dostať zo seba všetky tie emócie.

Pozn. autorky:

Ahojte, som tu s prvou kapitolou THE LOVE THERAPY a som zvedavá na Vaše názory :) kapitoly budú asi kratšie, ako pri ostatných príbehoch, ale tak uvidím, niektoré budú možno dlhšie, iné kratšie. 

Ako sa Vám zatiaľ pozdáva príbeh?