Viem, že mi jedna baba napísala, nech píšem o Viktorovi a Hermione, ale ako som zase napísala ja, nechcem písať o niekom, o kom som písala teprve prednedávnom :) rozhodla som sa teda pre svoj pôvodný plán, keďže nik iný nenapísal ten svoj, a tak tu máte poviedku o Scorpiusovi a Rose :) snáď sa bude páčiť :)

Podľa slov svojej mamy som bol vychovávaný inak, ako môj otec. Bol som vychovávaný s láskou a úctou, nie s opovrhnutím a rečami, čo mám robiť, ako vychovávali starí rodičia môjho otca. Avšak stále som bol Malfoy. Nosič priezviska, ktoré všetci nenávideli. Potomok ľudí, ktorí pracovali pre najväčšieho nepriateľa.

Rodičia ma upozorňovali, že by sa mohli nájsť ľudia, ktorí by ma zaň odcudzovali a veru mali pravdu. Pár takých sa aj našlo.

To, čo som nechcel, sa aj stalo skutočnosťou. Neznášala ma. Vyhýbala sa mi, pretože vedela, aký môj otec bol k jej matke. Vyčítal som mu to. Keby niet vtedy jeho a toho prihlúpleho správania, všetko mohlo byť inak. Veď aj sám Albus Severus Potter sa so mnou kamarátil! Ale ona nie. Bála sa, že som rovnaký aký bol môj otec počas jeho študentských čias. Bol som si tým istý. Veď prečo by sa mi inak stránila?

Prečo ma to tak zaujímalo, čo si o mne myslí? Prečo ma jej nezáujem tak trápil? Pretože ja som záujem, skutočný záujem, veru prejavoval. Páčila sa mi už od chvíle, kedy sme sa prvýkrát stretli v knižnici. Podľa popisu, ktorý som predložil svojmu otcovi, je úplne po svojej matke. Až na tie vlasy a pár vlastností, ktoré zdedila stopercentne po otcovi - Ronaldovi Weasleymu.

V ten deň, v knižnici, sa však začala aj jej dlhoročná nenávisť ku mne. Nevedel som, kto je a aká ozaj je. Ani som ju nepoznal.

Flashback

Kráčal som po knižnici snažiac sa naraziť na knihu Zložité elixíri a ich účinky, ktorú som potreboval na urobenie svojej domácej úlohy z Elixírov. Tú sme až tak často nemávali, ale profesor Slughorn je jednoducho nevyspitateľný človiečik.

Akonáhle som prešiel za roh knižnice, do kohosi som vrazil. Do dievčiny, ktorá v ruke nešla štósy kníh.

"Dávaj si pozor!" povedala mierne nahnevane a okamžite si začala zbierať knihy zo zeme.

"Nabudúce tu nezavadzaj," odsekol som. No keď sa otočila a ja som zbadal tú anjelskú tvár, stratil som dych.

"To som si mohla myslieť," mávla rukou. "Malfoy."

"Ja..." chcel som sa ospravedlniť, ale namiesto toho som sa pobral odtiaľ preč a ju som tam vyjavenú nechal stáť.

Odvtedy ma neznášala. Bol som k nej odporný. Nemohol som predsa za to, že som ju nezbadala v pravú chvíľu a narazil som do nej, no mohol som za to, čo som vyriekol z mojich úst. Ten tón, akým následne vyslovila moje priezvisko, ten si hádam zapamätám do konca svojho života. Zapísal sa medzi moje najhoršie, ak nie aj ako úplne najhorší zážitok v mojom živote. Taká krásna tvár a toľko nenávisti, čo sa v jej vnútri premietalo. A najhoršie na tom bolo to, že som za ňu mohol ja.

Nemal si odísť. Mal si zostať.

No už bolo neskoro a kým som sa stihol vrátiť späť do knižnice, bola preč. Už tam nestála. Neprezerala si knihy. Jednoducho bola preč a ja som sa so sklonenou hlavou vrátil späť do slizolinskej klubovne, kde ma už čakal môj kamoš Albus.

"Čauko," pozdravil ma Al nadšene.

"Čau," mávol som na pozdrav a znechutene si sadol do kresla.

"Čo ti zas sadlo na nos?" opýtal sa ma zvedavo a zároveň starostlivo, pričom si prisadol ku mne a čakal na odpoveď ako pes na svoje granule.

"Ale nič. Len som sa zachoval ako idiot," hlavu som mal stále sklonenú a podopretú o ľavú ruku.

"Voči komu?"

Rose. Tvoju sesternicu. Tvoju vlastnú rodinu. "To je jedno. Aj tak si myslím, že sa to čoskoro dozvieš," povedal som a bez slova som po schodoch odkráčal do ľudoprázdnej izby. Al za mnou nešiel. Vedel, že chcem byť sám. Na to ma poznal až príliš dobre.

Koniec flashbacku

Teraz som sedel na lúke pri Čiernom jazere, opretý o košatý strom a díval sa na jemne vlniacu sa hladinu jazera, pod ktorou žili Merlinvieaké tvory. Ešte nikdy som sa necítil tak zvláštne. Opusteno. Teraz na mňa doľahli spomienky z pred pár rokov, kedy sa to všetko začalo. Teraz som bol už v šiestom ročníku, takmer na jeho konci a ja som dúfal len v to, že sa to cez posledný rok na Rokforte patrične zmení. Aspoň sčasti.

Pri tom všetkom som si ani neuvedomil, kto kráča smerom na miesto, kde som práve ja teraz sedel. Bola to ona. Bola to Rose.

"To už fakt nie je na Rokforte miesto, kde by si sa nezjavil?" spýtala sa ma odporne, otočila sa a vydala sa na cestu späť k hradu. Teraz jej nedovoľ odísť. Ani jej, ani sebe.

"Prečo si ku mne taká odporná?" spýtal som sa jej. Už som jej správania mal akurát tak po krk.

"Čo som?"

"Odporná," odpovedal som a pritiahol som si ju k sebe.

"Daj si odpich, Malfoy," šklbala so sebou, ale ja som sa jej sile nepoddal.

"Nie," povedal som a pritiahol som si ju k sebe ešte viac, pričom medzi nami bolo len pár centimetrov odstup. Cítil som, ako sa chveje, ako jej búši srdce. "Viem, že som sa vtedy v knižnici zachoval ako idiot, ale ja nie som ako môj otec za školských čias. Ani on sám už taký nie je. Nevieš, čo jeho správaniu predurčovalo a on sám ma upozornil na to, že ti tvoja mama o ňom mohla povedať všelijaké veci, ale ani jeden z nás už taký nie je. Zmenil sa a ja som po ňom zdedil jedine tie zmenené vlastnosti. Nechcem, aby si ku mne bola odporná, aby sme sa k sebe takto správali. Veď som najlepším kamarátom tvojho bratranca, rovnako tak sa bavím aj s tvojim bratom. Viem, že aj naši rodičia sa už v priebehu nášho štúdia uzmierili. Nechcem, aby nenávisť panovala aj medzi nami. Nechcem, aby sme sa chovali ako deti. Ako deti, ktorými sme boli vtedy. Budúci rok bude náš posledný na Rokforte a nehodlám ho stráviť s pocitom, že ma nenávidíš. Už stačilo. Nemusíš mi teraz padnúť do náručia. Ja som ti už povedal to, čo som mal, čo som chcel."

"A-aj..." Rose sa taktiež chcela vyjadriť, ale nevedela zo seba vydať ani hláska. Určite nechcela kričať ani nič. Videl som jej ligotajúce slzy, ktoré sa silou mocou snažili vydrať von, ale ona im v tom zabraňovala.

Asi nie som taký silný. Pustil som ju a vydal som sa opačným smerom k nej. Bolo toho na mňa moc. Neviem prečo som sa zrazu vydal preč, ale mal som plnú hlavu myšlienok, ktoré som si potreboval pretriediť.

"Kam akože ideš?" skríkla po mne a nechápavo rozhadzovala rukami. Na chvíľu som zastal a až po pár sekundách som sa odvážil otočiť čelom k nej.

"Sama si chcela ísť," odvetil som.

"Teraz sa chováš ako decko," pokarhala ma a priblížila sa ku mne. Akoby sme sa odrazu vymenili.

"Možno práve preto. Ty mi jednoducho nedokážeš odpustiť."

"Ty nevieš aká som," kričali sme tam na seba navzájom ako psy.

"Viem aká si na mňa. Ale viem aká si na svojich priateľov. Milá, priateľská, dobrosrdečná, si aj usilovná. Len je nanič to, že taká nevieš byť na mňa. Ale pokiaľ to nedokážeš ani po tom, čo som ti povedal..." zasmial som sa. Nič na tom nebolo vtipné. Zasmial som sa sám na sebe. Na svojej snaživosti. Na svojich slovách, ktoré očividne boli vyslovené úplne zbytočné. Aj napriek tomu, že som ich myslel vážne, boli zbytočné. Stále sme sa chovali ako deti.

Očividne na to nemala čo povedať. Stáli sme tam len tak, úplne bez slov.

Ticho sa rozhodla prerušiť až ona. "Prečo mi to hovoríš?"

"Pretože ťa..." Nebuď ako ona. Dopovedz to, čo povedať chceš. Nič nemôžeš stratiť. "Pretože ťa milujem. Celé tie roky si sa mi páčila. Páčiš sa mi už odvtedy, čo si sa v tej knižnici na mňa otočila. Aj napriek tvojej reakcii, aj napriek všetkým tvojim slovám, väčšinou zápornými, čo si mi povedala, napriek tomu všetkému si sa mi časom páčila ešte viac a viac a trápilo ma, ako to medzi nami je. Neočakávam, že ma budeš chápať, že mi budeš veriť. Ale aj pokiaľ nie, tak sama sa pripravuješ o pravdu, pretože moje city sú skutočné. Vždy boli. A keď to nezmenilo ani tvoje neprestajné odmietanie len mojej prítomnosti pri tebe, potom to už nedokáže nič," vyznával som jej tam svoje pocity. Nesnažil som sa o nič. Len o to, aby vedela pravdu. Či už ju príjme alebo nie.

Ostala na mňa civieť ako na blázna. A to ešte nevieš, že ja to mám úplne rovnako. Že som sa ti bála povedať pravdu skrz toho, ako si vtedy zareagoval.

Podišla ku mne, nahla sa a jemne ma pobozkala. "Prepáč," ospravedlnila sa a chcela hneď zdupkať. Nevedel som, za čo sa chce ospravedlniť, len som dúfal, že nie za ten bozk. Niečo tak dokonalé a tak precítené som ešte nezažil a teraz som už skutočne vedel, že moje city k nej sú pravé, o tom nebolo žiadnych pochýb.

Ja som ju však stihol zachytiť a pobozkal som ju tak vrúcne, ako by som to ani ja sám neočakával. Objal som ju jednou rukou okolo pása a každým bozkom, ktoré boli aj opätované, som ju ťahal k sebe ešte bližšie a bližšie. Ona ma na oplátku objala okolo krku a obaja sme sa nevyhli slzám. Avšak tieto boli slzy od šťastia. Nemusela mi nič vravieť. Všetky slová boli vypovedané. Vedel som, čo by chcela povedať a nemohol som byť už viac šťastnejší.

Keď už nám dochádzal vzduch, jemne sme sa od seba oddelili a nemohli sme zakryť naše úsmevy.

"Nikdy..."

"Nikdy ťa nenechám ísť. Už nie. Nikdy pred tebou neutečiem. Bol som zbabelý, ale to sa už končí. Urobím všetko pre to, aby si bola so mnou, pretože ťa milujem a..."

"Aj ja ťa ľúbim. Len som sa ťa bála. Bála som sa tvojho odmietnutia, že ma vysmeješ," hovorila so sklonenou hlavou. Schytil som jej bradu pomedzi dva prsty a nadvihol som jej hlavu tak, aby sa mi dívala priamo do očí.

"Teba by som nikdy neodmietol," zavrhol som túto možnosť a znova som ju letmo pobozkal.

"Ale to som nemohla vedieť," povedala smutne a ja som jej voľnou rukou zotrel vyronené, ešte teplé slzičky.

"Ja viem, že nie. Keby som vedel, že je to v skutočnosti takto, nebál by som sa ti povedať to, čo som povedal dnes. Len som chcel, aby si vedela pravdu o mne a mojom otcovi."

"Už to viem. Máme pred sebou ešte budúci rok. A potom celý život. Na ničom už teraz nezáleží. Už nie sme deťmi. Uzavrime kapitolu nenávisti a zlosti, ktorú sme prejavovali ku samým sebe len preto, že sme sa dali pohltiť čo by bolo, keby bolo. Budeme spolu. Skúsime to. Ja ťa ľúbim. Milujem ťa. A taktiež nechcem, aby sa na tom niečo zmenilo. Všetko je tak, ako aj má byť. Len už žiadne hádky. Žiadne detinstvo. Sme takmer dospelí. Našim to vysvetlíme. Budú s našim vzťahom súhlasiť," utvrdzovala ma v tom, v čom som si ja bol už úplne istý.

"Takže máme vzťah?" spýtal som sa s úsmevom na tvári.

"Ty budeš asi navždy dieťaťom, však?" spýtala sa ma a postrapatila mi vlasy.

"Niekedy je lepšie chovať sa čiastočne ako dieťa, než sa tváriť príliš múdro a dospelo, no nie?"

"A cenu za citát roka nedostáva nik iný, ako veľkolepý a skvelý Scorpius Malfoy!" vyhlásila som ako na odovzdávaní nejakých prestížnych cien a obidvaja sme sa schuti zasmiali.

"Vidíš? Už len vďaka mne budeš taká slávna. Partnerka veľkolepého a skvelého Scorpiusa Malfoya."

"Áno, to iste. Aspoň bude mať teta Ginny o čom písať v Dennom Prorokovi," usmiala sa a spoločne sme sa vydali na spiatočnú cestu k hradu.

"Prosím ťa. Ginny nie je ako Rita Skeeterová," povedal som tichým hláskom. "Albusova mama je totiž ešte horšia," povedal som, samozrejme, ironicky, a Rose to aj pochopila, no aj tak som si od nej vyslúžil šťuchanec do ramena. Poviem vám, to dievča má naozaj silu.

Takto so smiechom sme sa spoločne pobrali do hradu.

A ako to napokon dopadlo?

Naši rodičia sa po pár minútach premýšľania nakoniec zhodli, že láske aj tak nerozkážu a že náš vzťah s hravosťou uvítajú. Boli sme ako jedna veľká rodina. Malfoyovci-Potterovci-Weasleyovci + ešte Teddy Lupin. Ale ten akoby Potter už bol a mal isto naklonené aj k Weasleyovcom, takže medzi našu rodinku sa dávno zaradil. Ešte skôr, než som bol ja sám na svete.

Naši rovesníci najprv nemohli uveriť, že sme sa dali dokopy, pretože dobre vedeli, aký 'bol' náš vzťah počas celých tých rokov a ten sa napokon prevrátil na úplne iný. Na skutočnú a pravú lásku. Ale aj také páry musia byť, no nie?

Lásky krásky :3 po dlhom dni tu máme ďalšiu časť, ktorá sa mi písala výnimočne fakt skvelo a rýchlo :D budem rada za každú hviezdičku, ktorá mi bude večer žiariť z okna, ale aj cez deň na displeji počítača, za každé prečítanie, za každý komentár :) ľúbenkám Vás :*