Láska na prvý pohľad môže byť pre niekoho osudová, ale pre niekoho úplne zničujúca. Až tak zničujúca, že nezničí iba priateľstvo, ale poruší aj vzťah s najbližšou osobou, ktorú ste kedy pri sebe mali, a tou, v mojom prípade, bol môj brat George.

Angelina Johnsnová bola vždy inou, ako ostatné. Vnášala do Rokfortu takú exotickú dušu. Prinášala niečo iné, než ostatné. Čierne, mierne kučeravé vlasy ako uhoľ, nádherná čokoládová pokožka, zmysel pre humor a nadanie na metlobal. To bola moja predstava o ideálnom dievčati a takéto dievča som mal možnosť spoznať. A bola to ona.

S neznámej sa stala spolužiačka, so spolužiačky spoluhráčka, so spoluhráčky kamarátka, a z kamarátky platonická láska obrovských rozmerov. Občas som myslel, že som sa zbláznil a skutočne neexistuje. Že je niekým nereálnym, pretože som neočakával, žeby som sa mohol do niekoho zblázniť tak ľahko, tak bezhlavo. Vždy som bol humorista. Bol som s Georgeom tým, ktorí vytvárali rôzne vtipné situácie a kreácie, boli sme tými, ktorí ľudí rozosmievali a pomáhali im. Nebol som tým, ktorý by sa len tak zahľadel do dievčaťa a chcel byť s ňou čo najviac. Nebol som taký. Sčasti som ním nechcel byť ani po uvedomení si, ako veľmi to dievča mám rád, ale môj duch zostal so mnou a vedel som, čo chcem. Chcel som ju. Len ju.

...

Sedel som vedľa svojho dvojčaťa vo Veľkej sieni a vychutnávali sme si lahodnú chuť rozmočených cereálií v mlieku. Všimol som si svojho najmladšieho bračeka, ako obklopený svojimi dvoma najlepšími kamarátmi - Hermionou a Harrym, sedí umorený pri jedle a rozmýšľa, koho asi tak pozvať na nadchádzajúci ples, ktorý sa bude konať onedlho. Netajil som sa tým, že som ešte nemal partnerku, ale to som plánoval čoskoro zmeniť.

George vybral z jeho chrabromilského habitu kúsoček papiera, na ktorý brkom napísal Švihnite si, lebo všetky dobré sa minú. Následne papierik odfúkol smerom k Ronovi, ktorý ho chytil do rúk a jeho obsah si prečítal.

"S kým idete vy?" spýtal sa nás brat. Pozreli sme sa na seba. Už som nechcel čakať ani minútu. Ron mi hodil späť zdrap papiera, ja som ho zroloval do guličky a tú som hodil po Angeline sediacej len pár metrov odo mňa. Takmer okamžite sa otočila smerom na mňa s pohľadom Čo chceš?

A tak sa začalo malé, kratučké divadielko. Hovoril som nahlas, ale vzhľadom na hlasitý šum v miestnosti nemala šancu niečo počuť, a tak som musel použiť pantomímu. "Pôjdeš... so mnou... na ten... ples?" spýtal som sa jej a dokonale som jej rukami naznačil, o čom vlastne hovorím.

"Na ples?" opýtala sa pre istotu, či dobre počula a porozumela. "Hej," povedala napokon a ja som mal pocit, že vyskočím po plafón. Pripadal som si ako blázon. Bláznivo zamilovaný blázon. Bláznivý blázon s bláznivým snom.

Možno nespoznávate starého Freda, ale moje pocity boli teraz presne takéto. Čisté pobláznenie. Úplné. Silné. Mocné. Magické. Všetko sa vo mne prelínalo a tieto city vytvárali dohromady prostý cit - šťastie.

...

Tancovali sme na parkete ako o dušu, či už na pomalé, alebo aj na rýchle skladby. Vrteli sme sa do rytmu a často na nás niekto zazeral ako na najlepších tanečníkov pod slnkom. Vidieť na Angelininej tvári šťastný a rozradostený úsmev bolo vyslovene ako dar z nebies, pretože robil šťastným aj mňa samotného.

Bolo mi ľúto môjho dvojčaťa, Georgiho, ktorý si žiaľ nenašiel až takú skvelú partnerku ako ja. Vlastne žiadne iné dievča by pre mňa dokonalejšou partnerkou ani byť nemohlo, ale o tom potom. Naozaj sa mi na Georgea nepozeralo dobre a Angelina si to všimla.

"Stalo sa niečo?" spýtala sa starostlivo a popri tom sme stále tancovali na parkete, kde sa dav ľudí doslova hemžil. Jemne ma pohladila po líci.

"Len mi prišlo ľúto Georgea," povedal som jej úprimne a mal som sto chutí odvliecť tú jeho partnerku do teplých krajín. "To dievča je úplne strašné!" pohoršoval som sa tam nad akousi blondýnou, s ktorou ten môj hlúpučký a rozhodne škaredší bratríček tancoval. "Ani kroky to nevie," nespokojne som si odfrkol.

Angelina sa premáhala, aby nepukla od smiechu, a napokon ma radšej len pobozkala na líce. "Pôjdem si s ním zatancovať, dobre?" spýtala sa ma a ja som na ňu prekvapivo pozrel. "Veď ja nie som až taká hrôzostrašná tanečníčka, či?"

Opätoval som jej bozk na líce. "Ty rozhodne nie. Si skvelá tanečníčka," zakrútil som s ňou. "Ďakujem," zavďačil som sa jej a už jej nebolo. Stiahol som sa z parketu a podišiel som ku stolu s pitím, kde som si nalial punč a stále som mal dokonalý výhľad na moju partnerku a moje dvojča, ktorí už teraz tancovali spolu.

A potom som to pochopil.

Nikdy mojou partnerkou nemala byť.

...

Nadišla vojna a s ňou aj patričné obavy o naše životy a životy priateľov či členov našich rodín. Tí, čo mohli, tí, ktorí boli ochotní bojovať za lepšiu budúcnosť stáli teraz v areáli Rokfortu, zvierajúc prútiky v rukách, s odhodlaním v srdciach, s túžbou vyhrať a prežiť.

George, môj brat, moja polovička, moje dvojča, človek, bez ktorého by môj život jednoducho stratil zmysel už vybehol kamsi hore vypomáhať Remusovi a Kingsleymu, zatiaľ čo ja som stál pred dverami do Veľkej siene, stojac oproti láske môjho života, ktorá však nebola iba mojou láskou. Niekedy ste jednoducho prinútení deliť sa aj o lásku a ja som bol odhodlaný sa jej aj vzdať pre dobro svojho brata, ktorého som miloval vždy viac než kohokoľvek iného. Aj Angelinu.

Tá predo mnou plakala a rukami a čelom sa zabárala do mojej hrude. A plakala, a plakala.

"Neplač," utišoval som ju prostým hladením po vlasoch. "Angelina, musíš ma počúvať," povedal som a jemne som si ju odtiahol od tela. Donútil som ju pozerať sa na mňa, aj keď chvíľu protestovala, napokon sa podvolila. "Keby som zomrel-"

"Nehovor tak," prerušila ma a z očí sa jej vydrali ďalšie a ďalšie slzy.

"Počúvaj ma," povedal som jej naliehavejšie. Už nám nezostávalo veľa času. Voldemort a jeho kumpáni začali ničiť štít chrániaci hrad. "Keby som zomrel, musíš mi sľúbiť, že nenecháš Georgea samotného. Vždy ťa miloval viac ako ja a ja takisto viem, že ti nie je ľahostajný," hovoril som pravdu.

"Ale ja-"

"Nehnevám sa," povedal som rýchlo a ona na mňa zostala prekvapene civieť. "Len mi sľúb, že ho nenecháš samotného, že budeš s ním, že budete obaja šťastní."

Prerývane dýchala a stále plakala. Divil som sa, že ju od toľkých sĺz ešte neštípu oči. "Ako si to vedel?" spýtala sa previnilo, ale ona asi nerozumela tomu, že som sa na ňu nikdy nehneval.

"Keď som vás vtedy videl tancovať na plese, vedel som, že ty nie som ja láskou tvojho života, ale on je. Ty si láskou života nás oboch, ale v skutočnosti nosíš v srdci len jeho," hovoril som pokojne a stále ju hladil po vlasoch či po tvári, a zároveň som jej aj utieral slzy.

"Je mi to ľúto."

"Nemusí byť," mávol som rukou a usmial sa. Len mi sľúb, že na neho dáš pozor."

"Sľubujem," povedala a naposledy ma letmo, vďačne pobozkala.

Tak akože ja som iná pani, keď za dvadsať minút dokážem vydať novú časť Sarah a dopísať aj novú TLOML :D

Som zvedavá na vaše názory týkajúce sa tejto poviedky :* zatiaľ sa majte a užívajte piatok ❤